Je taká haluz. Zelená, plná miazgy. Keď však vietor bujne rozkolíše korunu stromu, ona len vetcho clivie s nosom v tráve. Odlomená. Trefné slová. A kto v nich vidí len peknú metaforu, odporúčam ďalej ani nečítať. Za hodnotou tejto myšlienky stojí už len to, aká je úplná a celistvá napriek tomu, že je iba vytrhnutá z kontextu. Koľko sklamania, irónie a zúfania sa tu skrýva. A aké silné sú tieto slová, keď dokážu uniesť toľko pravdy!
Archívy autora: VzdorSpis
Pozrite si VIDEOdokumenty o komunistovi Antonínovi Kalinovi, ktorý v koncentračnom tábore Buchenwald zachránil tisíc židovských detí, z toho dvoch budúcich nositeľov Nobelovej ceny !
Dnes sa na komunistov hádžu tony špiny, pritom väčšina radových komunistov po celom svete boli úžasní ľudia, ktorí toho spravili pre ľudstvo mnoho a mnoho dobrého a dnes by sme sa ich obetavosti mali klaňať a nie haniť ich kolektívnou vinou !
Antonín Kalina bol člen Komunistickej strany Československa, ktorý skončil v koncentračnom tábore Buchenwald a aj tam sa postavil nacistom a vďaka nemu a jeho ilegálnej činnosti prežilo 1 000 židovských detí !!!! 1 000 židovských detí prežilo vďaka komunistovi, medzi nimi aj dvaja budúci držitelia Nobelovej ceny !
Do konca života to bol skromný človek, ktorý svoju obetavosť nikde nespomínal, nepotreboval funkcie, slávu, obdiv… lebo vedel, že spravil vrámci svojho presvedčenia to najkrajšie a najprirodzenejšie, čo sa dalo, zachraňoval ľudské životy preto, lebo to bol človek s veľkým Č !
Toto sú tí úžasní komunisti v dejinách, vďaka ktorým budeme vždy hrdí na to, že si dnes hrdo povieme, že sme demokratickí komunisti a vo svojom živote a presvedčení budeme nadväzovať práve na takýchto jedinečných ľudí, akým bol Antonín Kalina !
Pred 102 rokmi vypuklo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov, pri ktorom boli zavraždení jej lídri Róza Luxemburgová a Karl Liebknecht: Bohatá fotogaléria v článku
Presne pred 102 rokmi začalo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov. Po novembrovej revolúcii niekoľko socialistických skupín spojilo svoje sily v týždňovom štrajku a ozbrojenom boji, ktorý sa konal od 5. do 12. januára 1919. Povstanie viedla Komunistická strana Nemecka (KPD), na čele s významnými komunistickými lídrami ako Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht.
Bol zostavený dočasný revolučný výbor, ktorý mal 53 členov. Vedúci predstavitelia USPD a KPD vyzvali k všeobecnému štrajku v Berlíne 7. januára a následný štrajk prilákal asi 500 000 protestujúcich, ktorí sa dostali do centra Berlína. V rámci štrajku niektorí účastníci organizovali plán na vylúčenie miernejšej sociálno-demokratickej vlády a spustenie socialistickej revolúcie.
Povstalci obsadili kľúčové budovy, čo viedlo k rozporu s vládou. Počas nasledujúcich dvoch dní však štrajkové vedenie (známe ako „Revolučný výbor“) nedokázalo vyriešiť klasickú dichotómiu medzi militarizovanými revolucionármi zaviazanými k skutočne novej spoločnosti a reformistami, ktorí sa hlásili k rokovaniam s vládou. Medzitým útočníci v okupovanej štvrti získali zbrane. Zároveň sa niektorí vedúci predstavitelia
Komunistickej strany Nemecka snažili presvedčiť vojenské pluky v Berlíne, najmä Divíziu ľudového námorníctva, Volksmarinedivision, aby sa pripojili k svojej strane, avšak v tomto úsilí väčšinou zlyhali.
Dňa 8. januára Komunistická strana Nemecka rezignovala z Revolučného výboru po tom, čo zástupcovia USPD pozvali prezidenta Eberta na rozhovory. Ebert nariadil svojmu ministrovi obrany Gustávovi Noskemu, aby Freikorpsi a armáda vojensky potlačili revolúciu. Títo bývalí vojaci mali ešte zbrane a vojenské vybavenie z prvej svetovej vojny, čo im dalo ohromnú výhodu. Rýchlo obnovili zablokované ulice a budovy a mnohí povstalci sa vzdali. 156 povstalcov a 17 vojakov z Freikorpsov zomrelo počas bojov.
Luxemburgová a Liebknecht boli podlo zavraždení fašistickými Freikorpsmi, na príkaz sociálnehodemokrata a prezidenta Nemecka Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho. Príslušníci fašistických odielov Freikorps priamo na uliciach popravili stovky zadržaných revolucionárov.
Luxemburgovú a Liebknechta po niekoľko hodinovom vypočúvaní a mučení chladnokrvne zavraždili 15. januára 1919. Luxemburgovej pred tým rozbili pažbou pušky a následne ju zastrelili a jej telo bolo vyhodené do kanálu Landwehr. „Stará cundra teraz pláva,“ povedal jeden z vojakov, ktorí sa účastnil jej popravy.
Liebknechtovu mŕtvolu po zastrelení odviezli do márnice. Oficiálna verzia ich úmrtí bola, že Liebknechta zastrelili pri snahe o útek a „červená Róza“ bola napadnutá davom. Telo Luxembrugovej bolo objavené až o štyri mesiace po jej smrti v kanály a spolu s Liebknechtom boli pochovaní na cintoríne Friedrichsfelde v Berlíne. Vojak menom Otto Runge, ktorý slúžil vo Freikorpse bol odsúdený v máji 1919 na dva roky väzenia za zabitie Luxemburgovej. Neskôr sa dočkal kompenzácií od nacistov.
Sociálno-demokratická strana Nemecka spolupracovala na potlačení socialistickej revolúcie v Nemecku s najfanatickejšími fašistickými a krajne pravicovými politikmi a ozbrojenými skupinami. Od tejto chvíle sa sociálnodemokratická politika stala synonymom zrady revolúcie.
V tento deň si pamätáme slová, ktoré napísala Rosa Luxemburg menej ako týždeň pred povstaním: „Otázkou dnes nie je demokracia ani diktatúra. Otázka, ktorú história zaradila do programu je: buržoázna demokracia, alebo socialistická demokracia. Diktatúru proletariátu, to nie sú bomby, nepokoje a anarchiu, ako agenti kapitalistických ziskov úmyselne a falošne tvrdia. Skôr to znamená použiť všetky nástroje politickej moci na dosiahnutie socializmu, vyvlastnenie kapitalistickej triedy prostredníctvom a v súlade s vôľou revolučnej väčšiny proletariátu. „
Povstanie Spartakovcov v Berlíne inšpirovali podobné revolučné vystúpenie pracujúcich v Nemecku, ktoré nastali a boli potlačené v Brémach, Porúri, Porýní, Sasku, Hamburgu, Durínsku a Bavorsku a v marci sa v Berlíne uskutočnilo ďalšie kolo ešte krvavejších pouličných bitiek, čo viedlo k dezilúziu obyčajných pracujúcich z Weimarskej vlády.
Spracoval MP- Vzdor-strana práce
Zoznámte sa s krátkymi profilmi 12-tich svetoznámych komunistiek a revolucionáriek, ktoré pomáhali meniť svet k lepšiemu
„Myšlienka slobody je inšpirujúca. Ale čo to znamená? Ak ste slobodní v politickom zmysle, ale nemáte jedlo, čo to je? Sloboda hladovať ? „ Angela Davis
Angela Davis sa zapojila do boja za rovnoprávnosť Afroameričanov v USA a vstúpila do Komunistickej strany USA. Neskôr sa stala profesorkou na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako priamy kritik amerického imperializmu a belošskej nadradenosti, stala sa terčom prenasledovania a na základe vykonštruovaného obvinenia z vraždy a únosu, bola v roku 1970 uväznená. Zdvihla sa na jej podporu masívna mobilizácia po celom svete, kde ľudia požadovali jej slobodu. Angela bola prepustená v roku 1972. Pokračovala vo svojej politickej práci a vydala priekopnícku teoretickú prácu o vzťahu medzi rasou, triedou a pohlavím.
La Pasionaria – Dolores Ibárruri
„Fašisti nesmú prejsť. ¡No Pasaran! „
Španielska komunistka Dolores Ibárruri, známa ako La Pasionaria, dostala svoju prezývku vďaka svojim vášnivým prejavom, plných energie a nadšenia, s ktorými sa vrhala do mobilizovania ľudovej podpory pre Španielsku republiku a proti Frankovým fašistom. Stala sa pre Španielov a aj pre cudzincov symbolom protifašistického odboja. Počas španielskej občianskej vojny La Pasionaria inšpirovala antifašistov, komunistov a robotníkov a bola divokým súperom fašistov. Po porážke republiky opustila Španielsko a do vlasti sa opäť vrátila až po skoro 40-tich rokoch v roku 1977, k veľkej radosti mnohých španielskych ľudí.
Tamara Bunke- Tania
„Povedz El komandante a ja budem napĺňať poslanie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať.“
Tania sa narodila ako Tamara Bunke v Argentíne, do rodiny exilových nemeckých komunistických rodičov. V roku 1950 sa jej rodina vrátila do NDR, kde pracovala pre Slobodnú nemeckú mládež a Svetovú federáciu demokratickej mládeže. Po stretnutí s Che Guevarom v roku 1960, sa Tania presťahovala na Kubu, kde sa podieľala na kampani gramotnosti, ako aj na ďalšom revolučnom úsilí. Bola vybraná k účasti na Che Guevarovom pokuse začať ozbrojený boj v Bolívii, kde operovala ako tajná spojka komunistických povstalcov niekoľko rokov. Jej lojalita k boju bola neochvejná aj napriek tomu, že sa pretrhali všetky väzby so svojimi priateľmi a rodinou, aby bezpečne dokončila svoje poslanie. Tania bola jedna z posledných prežívajúcich členov partizánskej skupiny Che Guevaru, no napokon aj ona bola zabitá bolívijskou armádou v auguste 1967.
Annie Buller
“ Vo Zväze krajčírok bolo nadšenie a bojovný duch. Dievčatá v mladom veku, ženy v strednom veku, všetky nadšene a spoločne pracovali na vytvorení zväzu. Bolo to naozaj ich, po všetkých tých debatách … Prvýkrát vo svojom pracovnom živote boli brané ako ľudské bytosti, ktoré majú zmysel života a ktoré boli súčasťou veľkého hnutia.“
Annie Buller bola vedúcou členkou Komunistickej strany Kanady a militantná organizátorka, ktorá cestovala v 20-tých a 30-tých rokoch po krajine a organizovala do odborov baníkov, krajčírky a robotníkov z ostatných sektorov. Bola dvakrát uväznená po dobu niekoľkých rokov, čo bolo súčasťou vládnych represií proti kanadským komunistom. Bullerovú nikdy neodradili od jej hlbokého presvedčenia, že v Kanade musí zavládnuť socializmus. Počas svojho života tiež pracovala ako organizátorka nezamestnaných, či v kampani proti fašizmu a neskôr vietnamskej vojne a napísala viacero publikácií. V policajných spisoch ju opisovali ako veľmi charizmatickú a silnú rečníčku, ktorá bola veľmi obľúbená medzi robotníkmi a veľmi nebezpečná agitátorka.
Constance Markievicz
„Ja stojím za ideálom robotníckej republiky.“
Prezývali ju aj povstalecká kontesa, táto bojovníčka za írsku nezávislosť bola atypická vzhľadom k tomu, že sa narodila do anglo-írskej rodiny aristokratov. Odmietla aristokratický život, čo ju hlboko zasiahlo a na vlastnej koži spoznala chudobný život v Dublinskych slumoch, Markieviczová navrhla uniformu írskej ľudovej armády, kedy túto uniformu nosila spolu s jej legendárnymi klobúkmi. Bola veľkou stúpenkyňou socialistického odborového revolucionára Jamesa Connolyho, ktorý bol jeden z vodcov povstania za nezávislosť Írska. Zapojila sa do írskeho povstania z roku 1916, po ktorom bola Britmi odsúdená na trest smrti spolu s ostatnými vodcami povstania, no neskôr bol jej rozsudok zrušený kvôli tomu, že išlo o ženu.
Rosa Luxemburgová
„Váš „poriadok“ je postavený na piesku. Zajtra revolúcia povstane znovu, skrížia sa zbrane, a ku vášmu zdeseniu, budú sálajúce trumpety hlásať: Bol som, som a budem !“
Narodila sa niekoľko dní pred vyhlásením Parížskej komúny a zomrela len rok po Októbrovej revolúcii,. Celý svoj život venovala boju za svetovú socialistickú revolúciu. Bola poprednou socialistickou intelektuálkou a teoretičkou a bola aktívnou členkou poľskej a potom nemeckej sociálnej demokracie, s ktorou sa nakoniec rozišla kvôli tomu, že sociálna demokracia podporila 1. svetovú vojnu. Patrila k zakladateľom organizácie Spartakus, z ktorej sa neskôr stala Komunistická strana Nemecka. Róza sa stala aj jedným z vodcov generálneho štrajku a povstania z roku 1919. Bola dvakrát uväznená a nakoniec zavraždená pravicovými polovojenskými skupinami. Luxemburgová tak zaplatil za presadzovanie svojich myšlienok tú najväčšiu cenu.
Nguyen Thi Binh
„Povinnosťou všetkých Vietnamcov je, aby si navzájom pomáhali v boji proti cudzím agresorom za nezávislosť krajiny a za mier.“
Nguyen Thi Binh, ktorá sa stala známou po celom svete, ako Madam Binh, sa zapojila do vietnamskej revolúcie v roku 1940, počas bojov proti Francúzom. Vstúpila do Komunistickej strany Vietnamu a stala sa diplomatkou. Binh reprezentovala Dočasnú revolučnú vládu Južného Vietnamu, počas ťažkých rokov rokovaní so Spojenými štátmi a bola jedným zo signatárov Parížskej dohody, ktorá nakoniec skončila americkú vojnu proti Vietnamu. Po vojne sa Binh stala ministerkou zahraničia, ministerkou školstva a nakoniec viceprezidentkou krajiny.
Ruth First
„Považujem sa za Afričanku a nič mi nie je cennejšie.“
Ruth Firstová bola dieťaťom komunistických rodičov a bola súčasťou malej menšiny bielych Juhoafričanov, ktorí bojovali proti režimu apartheidu. Stala sa členkou komunistickej strany a za svoju politickú činnosť bola opakovane väznená a mučená. Po svojom prepustení odišla do exilu vo Veľkej Británii a niekoľkých afrických krajín, kde sa aj naďalej podieľala na boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1982 bola zavraždená aparteidnou tajnou službou Juhoafrickej republiky.
Kubánske revolucionárky:
Vilma Espin, Celia Sanchez, Melba Hernandez, Haydee Santamaria
„Ja som sa samozrejme nenarodila ako partizánka, či revolucionárka. Ale ja som vedela, že kubánski roľníci ma nasledovali, keď cítili, že máme šancu proti Batistovi. Musela som im ukázať, že sme mali šancu. „- Celia Sanchez
Každá zo štyroch žien, najviac spojené s triumfom kubánskej revolúcie, mala fascinujúci a inšpirujúci príbeh. Haydee Santamaria a Melba Hernandez sa pridali k revolučnému boju a 26. Júla sa zúčastnili známeho útoku na kasárne Moncada v Santiagu. Táto akcia dala aj celkový názov mladému revolučnému hnutiu. Haydee sa po revolúcii venovala rozvoju a podpore svetovo preslávenej kubánskej kultúry, založila organizáciu Casa de las Americas, ktorá pomáhala rozvíjať kultúru po Latinskej Amerike a Karibiku.
Vilma Espin bola chemickou inžinierkou a baletkou, ktorá sa narodila do bohatej rodiny. Ako mladá žena pôsobila ako posol revolučného hnutia medzi členmi pôsobiacimi v Mexiku a na Kube a po revolúcii bola zodpovedná za založenie Federácie kubánskych žien, ktorá bojovala za práva žien v kubánskej spoločnosti.
Celia Sanchez patrila k vedúcim osobnostiam partizánskeho hnutia na Kube a celý svoj život zasvätila budovaniu kubánskeho socializmu a zachovaniu historických záznamov o revolúcii. Krásny Park Lenin v Havane bol postavený pod jej vedením pre potešenie kubánskeho ľudu a pri vstupe do parku stojí jej socha, ktorá pripomína túto veľkú revolucionárku.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Zabudnutá významná fotografka, revolucionárka a herečka: Tinna Modotti a jej vzrušujúci príbeh: Bohatá fotogaléria vo vnútri článku
Pred pár dňami sme si pripomenuli úmrtie slávnej fotografky, herečky, modelky, aktivistky a odhodlanej komunistky, Tiny Modotti, ktorá odišla z tohto sveta 5.januára 1942. Pre mnohých ľudí na Slovensku je táto žena úplne neznáma, preto najbližšie riadky budú venované práve jej životu. Tina sa narodila 16. augusta 1896 v Taliansku, no v roku 1913 odišla za svojim otcom do USA. V Amerike sa objavila vo viacerých filmoch, hrách, operách a pracovala tam aj ako modelka a začala sa stretávať s vtedajšou umeleckou a intelektuálnou avantgardou.
V USA sa spoznala so slávnym fotografom Edwardom Westonom, čo malo pre ňu osudový význam, nakoľko sa začala intenzívne venovať fotografovaniu. Weston a Tina spolu prežili aj milenecký vzťah. Obidvaja sa neskôr presťahovali do Mexiko city, kde si otvorili fotografický ateliér. Práve v Mexiku sa Tina zoznámila so slávnymi maliarmi a komunistami- Fridou Kahlo a Diegom Riverom, s ktorými udržiavala priateľský vzťah ( ten sa skončil potom, čo Modotti schvaľovala vylúčenie Diega Riveru z Komunistickej strany Mexika ) a tu začína aj jej cesta angažovania sa v komunistickom hnutí.
V roku 1925 vstúpila do komunistickej organizácie Medzinárodná červená pomoc, ktorú zriadila Kominterna. Organizácia bola založená v roku 1922, aby fungovala ako „medzinárodný politický Červený kríž“ a poskytovala materiálnu a morálnu pomoc politickým väzňom z radov robotníckej triedy, antifašistov a komunistov po celom svete. V roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. Jej fotografie sa začali objavovať vo viacerých mexických, či nemeckých komunistických periodikách. Jej kariéra fotografky sa dá rozdeliť do dvoch etáp: romantickej a revolučnej. Venovala sa aj foteniu aktov.
V roku 1928 začala vzťah s exilovým kubánskym aktivistom Juliom Antonom Mellom, ktorý patril k zakladateľom Komunistickej strany Kuby. V roku 1929 však bol Julio Antonio Mella zavraždený priamo Tine v náručí, keď odchádzali z kancelárie Medzinárodnej červenej pomoci. Bola okamžite zatknutá, ale neskôr prepustená a zbavená obvinenia. Dokonca bola obvinená z atentátu na prezidenta Mexika Pascuala Ortiza Rubia. V dôsledku antikomunistickej kampane mexickej vlády bola vyhnaná z Mexika v roku 1930.
Najprv strávila niekoľko mesiacov v Berlíne v Nemecku. Talianska fašistická vláda žiadala jej vydanie do Talianska, kde ju chceli súdiť za jej komunistickú činnosť. Aktívne pomáhala talianskému antifašistickému hnutiu a zvažovala sa vrátiť aj do Talianska, kde chcele vstúpiť do odboja proti Mussoliniho fašistickému režimu. V Nemecku sa začali drať k moci nacisti a tak odišla do Moskvy, kde žila a pracovala niekoľko rokov pre Kominternu, aj ako tajná agentka pôsobiaca po Európe.
Po vypuknutí španielskej občianskej vojny v roku 1936 odišla do Španielska pod krycím menom Maria, kde zostala a pracovala pre republikánsky antifašistický tábor až do roku 1939, kedy Francoví fašisti ovládli celú krajinu. Odišla tajne do Mexika, kde zomrela na srdcové zlyhanie v taxíku, keď sa vracala z večere u rodiny Pabla Nerudu, ďalšieho slávneho spisovateľa a komunistu, ktorého zavraždil Pinochetov režim.
Jej život bol plný dobrodružstva, prežila ho naplno, aj keď zomrela v mladom veku, bola oddaná komunistickej myšlienke a zažila viacero mileneckých vzťahov s významnými umelcami a komunistami. Niektoré jej fotky sa stali celosvetovo známe a patria dodnes do zlatej pokladnice svetového umeleckého dedičstva. Viedla slobodný, umelecký, bohémsky, avantgardný život, ktorý dokázala skĺbiť s obetavou prácou pre komunistické, robotnícke, ženské a antifašistické hnutie. Určite ostane inšpiratívnou a výraznou osobnosťou nie len nášho hnutia, ale dejín 20.storočia.
Spracoval MP- Vzdor-strana práce
Čím začať?
V našich vyhláseniach, textoch, dokumentoch či príhovoroch hovoríme o triednom zápase, o tom, že kapitalistický štát a režim je prostriedok na utláčanie a vykorisťovanie drvivej väčšiny spoločnosti. Napriek tomu, že pracujeme, celý svet upadá do čoraz väčšej chudoby a sociálnych problémov – samozrejme až na hŕstku vyvolených. Tá je ochotná vyvolať aj svetovú vojnu, len aby posilnila svoj biznis.
Od viacerých kolegov počujem ako prvú otázku „Čo sľubujete?“, v domnení, že my sme úplne takí istí ako všetky ostatné politické strany. Nasľubujeme niečo, čo vieme, že nikdy nesplníme, zhrabneme vaše hlasy, dostaneme sa do parlamentu, zavrieme za sebou dvere a už sa staráme len o svoje kontá. Presne na toto sú ľudia zvyknutí a akosi to očakávajú od každého, kto sa zaoberá politikou. Zaujímavé je, že politické strany sa vždy pred voľbami tvária, akoby tu boli prvý krát a sľubujú to, čo už mohli 10 krát splniť. Za pozornosť rovnako stojí, že strany ktoré prichádzajú ako nové a prevratné, sa hneď po získaní dôvery začnú správať ako tie staré strany.
My však nesľubujeme nič! Nejde nám o nikoho hlasy a už vôbec za sebou nechceme zatvárať dvere parlamentu. O čo nám teda ide? Ide nám o to zorganizovať značnú časť vykorisťovanej spoločnosti v boji proti kapitalizmu. V boji za to, aby sme pracovali pre blahobyt nás všetkých a nie pre blahobyt vykorisťovateľov a rast vlastnej biedy.
A teraz prichádzame do závodov, stretávame sa so zamestnancami o ktorých hovoríme, že ich chceme zorganizovať a uvedomujeme si, že sme úplne na začiatku našej cesty, uvedomujeme si, že musíme robiť základné kroky, aby sme získali medzi pracujúcou triedou vplyv. Sympatie, tie sa až tak ťažko nezískavajú, no to ešte nič nemá s vplyvom.
Na jednej strane sa stretávame s nespokojnosťou, no na strane druhej s rešpektovaním kapitalistického trhu a systému ako takého. Prechod k demokratickému socializmu ako by bol nemožný, nedosiahnuteľný. Stretávame sa teda aj s pocitmi rezignácie. Ľudia často krát zabúdajú, že zmeny vo svete neprišli sami od seba, ale boli vybojované zdola a trieda kapitalistov musela vynaložiť veľké prostriedky, aby ho ich potláčala, aby sa neobjavili i v ďalších častiach planéty. „To by sa museli ľudia vzbúriť“ – počúvam. Ale kto sú tí ľudia? Sú tu snáď ešte nejakí iní okrem nás?
Ľudia sú nespokojní, no dosiaľ im nie je známa organizácia či strana, ktorá predstavuje ich záujmy a v ktorej sa postaví jeden za všetkých a všetci za jedného. Neexistuje tu pre nich absolútne nič okrem prokapitalistických a teda im nepriateľských organizácii a strán, či už si to uvedomujú, alebo nie.
Zorganizovaní pracujúci – jeden z našich hlavných cieľov, tu kedysi bol. Už za prvej československej republiky sa dialo to, čo by sa dnes žiaľ nestalo. V dvadsiatych rokoch napríklad v Žilinskej textilke vedenie nariadilo horšie pracovné podmienky. Reakciou zamestnancov bol štrajk nie v jednej, ale v troch fabrikách majiteľa. Áno, aj toto dokázali slovenskí pracujúci – presne tí, ktorí o sebe dnes hovoria, že dokážu len nadávať a popritom znesú aj neznesiteľné.
Komunistické hnutie naberalo na sile, po vojne sa tešilo veľkej dôvere, pretože sa ukázalo, že v najťažších chvíľach vojny a fašizmu sú komunisti najspoľahlivejšími a najpresvedčenejšími bojovníkmi proti nemu. Vo vojne padlo 25 000 členov KSČ. Hnutie stále viac silnelo a kapitalistické štáty museli neraz povolávať armády, aby potláčali robotnícke vzbury či štrajky (Taliansko, Francúzsko, Británia), v USA zúril McCarthyzmus a masové zatýkanie nie za protiamerickú, ale už za „neamerickú činnosť“. CIA a armáda zvrhli nejednu pokrokovú vládu v krajinách 3. sveta, vysielali stovky špiónov, diverzantov či agentov-chodcov.
Tam kde má dnes kapitál obrovské zisky, tam kde drancuje lacné prírodné a „ľudské zdroje“ (ako oni nazývajú človeka), tam kde im robíme len sluhov a rastie naša chudoba, tam, kde mladí nemajú kde bývať, kde stúpa kriminalita a štátny dlh. Nie lepšie mzdy, väčšie sociálne odvody, či boj za lepšie podmienky v práci – ale celá výroba v rukách ľudí, ani cent vykorisťovateľom!
História nám teda ukazuje, že to nie je nedosiahnuteľné, avšak vtedy boli na to vytvorené podmienky, ktoré dnes nemáme. Toto všetko sme kedysi mali, celý kapitalistický svet sa obával zjednotenej pracujúcej triedy. Dnes tu máme rezignovaných, dezorganizovaných ľudí bez nádeje. Komunistické hnutie sa podarilo rozvrátiť zvnútra. Strany sa z nepriateľov kapitalizmu pomaly ale isto menili na jeho priateľov a kapitulantov. Strácalo sa revolučné nadšenie, strany sa stávali prostriedkom ku kariérnemu rastu. Mnohí dnešní kapitalistickí politici boli členmi bývalých komunistických strán východného bloku. Rovnako však aj komunistické strany západu sa stávali regulérnymi členmi kapitalistických vlád. Strany namiesto revolúcie chcú len upravovať kapitalizmus, stávajú sa z nich akési „ľavejšie“ sociálne demokracie.
A ak sa takto zachoval a takto uvažuje „generálny štáb“, ktorý sa má zastávať pracujúceho človeka, ako má potom uvažovať pracujúci človek? Čoho sa má taký človek vôbec chytiť, keď tu nič hmatateľné nie je? Ostali len tu len páni a otroci. Za pánmi stojí celá mašinéria, otroci sú ponechaní napospas pánom. Zdá sa im teda, že toto je jediná možnosť. Maximálne to celé vyúsťuje do občasných štrajkov, kde je situácia naozaj neúnosná, v politickej oblasti do voľby sociálnej demokracie, alebo „vyhoretých“ „komunistických“, ale žiaľ i fašistických strán, ktoré aj tak nič nezmenia, nakoľko ide o klasické parlamentné strany bez spojenia s ľuďmi rešpektujúce kapitalizmus.
Začíname teda od začiatku. Musíme a chceme odznova získať ľudí pre myšlienky demokratického socializmu. Zároveň však musíme byť poučení z minulosti a zabrániť tomu, aby sa opakovala kapitulácia a rozvrat nášho hnutia. Prečo musíme? Pretože nemáme na výber. Nik nemá na výber. Nepočítajme s tým, že aj súčasný kapitalizmus, v ktorom sa ešte dá ako-tak prežiť, hoc pod bičom a s dlhmi na krku tu bude večne. Ak sa nejaký stav neustále zhoršuje, už základná logika nám hovorí, že stále nebude rovnakí. Čakajú nás vojny, nepokoje, nástup fašizmu, globálna chudoba a absolútne barbarstvo. A zárodky tohto stavu sa čoraz viac prejavujú….
Stanislav PIROŠÍK- VZDOR- strana práce
Prečo vytápa práve vašu obec, či mesto? Vďaka tomuto sa mení potôčik v mojej dedinke Arnutovce na dravú riečku…
Mnohí ľudia sa čudujú, ako je možné, že niekoľko hodín, alebo dní prší, aj keď nejde o intenzívny dážď a nasledujú povodne, ktoré zatopia vaše obce, mestá… Stačí si urobiť malý monitoring vášho okolia a rýchlo zistíte, prečo je vytopená napr. tá vaša obec, či mesto. Za povodne si v drvivej väčšine môžeme sami svojou činnosťou vo svojom okolí.
Už dlhé roky som upozorňoval aj v našej obci, že pôvodcom vytápania našej obce je okolitá poľnohospodárska činnosť a cestičky v okolí, ktoré privádzajú počas dažďa vodu do obce. Kedže druhý deň nám prší a náš potok opäť stúpa, prechodil som si okolie našej obce a pofotil som Vám, odkiaľ sa teda zrazu z maličkého potôčika v našej obci stane dravá riečka…
Hlavný problém v našom okolí je to, že obnažená poľnohospodárska pôda vďaka dlhoročnému zhutneniu a zlej starostlivosti nedokáže do seba absorbovať dažďovú vodu. Tá, ako môžete vidieť na fotkách z nej odteká a vytvára množstvo malých „poľných riečok“ cez ktoré odteká.
Spôsobené je to napr. aj zlou orbou, keď sa orie v kopci vertikálne a nie horizontálne a tým vytvárame zhora nadol pásy, po ktorých pri daždi stečie voda priamo dole na poľnú cestu a do dediny… V poľnohospodárskej pôde v našom okolí napr. chýbajú aj remízky, prirodzené pásy zelene, ktoré by túto vodu zachytávali, ako prirodzené hrádzky…
Vyčerpaná zhutnená pôda do seba prepúšťa minimum vody, ktorá prenikne do niekoľkých centimetrov, ale hlbšie neprenikne, lebo sa tám nachádza rokmi zhutnená tvrdá pôda, ktorá je doslova ako betón a voda sa takto nedostane do spodných vôd, ale keď sa premočí vrchná vrstva, ďalšia voda steká do dediny… Takto sa z polí stráca ornica, ktorú so sebou berie voda, ostáva málo úrodná kamenistá pôda.
Rôzne priame vertikálne cestičky do okolitých obnažených kopčekov, ktoré vedú ku poľnohospod. pôde sa stávajú doslova riekami, po ktorých sa valí voda priamo z polí do dediny, tak ako to je aj v prípade mojej dediny… Tam kde máme v okolí lesy, voda zase steká po zhutnených lesných cestách, ktoré odvodňujú les…to je už ale ďalšia kapitola…
Na týchto niekoľkých fotkách teda musí byť každému jasné, prečo potom potok v našej dedine tak rýchlo zmohutnie a je zle… to, že budeme stále viac a viac prehlbovať korytá riek a viazať ich do betónových koridorov, nezastavíme povodne…
ako ste videli aj na fotkách, stačí pochopiť, odkiaľ sa tá voda berie, že len vďaka našim zlým zásahom do okolitej prírody ju zbavujeme schopnosti udržiavať vodu a tá sa potom vylieva v našich obciach a mestách a pritom stačí len tak málo, vykonať jednoduché vodozádržné opatrenia v okolí svojej dediny a mesta ( v spolupráci s poľnohospodármi, či lesníkmi atď… ), veľakrát veľmi jednoduché, ale pritom mnohonásobne účinnejšie, ako projekty za milióny Eur, ktoré naše potoky a rieky zabíjajú betónom a defakto riešime dôsledky a nie príčiny…
Miroslav Pomajdík ( VZDOR-strana práce )
Pirošík (VZDOR-strana práce): Ak nie ste ovca, nehovorte „Béé“, len preto že niekto hovorí A
„Henten k***t Matovič skurvený… Tí ľudia sedia ako prij***ný, je to tu ako vlak duchov, každý čumí len do toho telefónu ako je***tý.“…. v tom momente som sa už postavil. A nie preto, že som nečumel do telefónu. Ani nie preto, lebo dotyčný tieto slová hovoril práve do (toľko kritizovaného) telefónu počas cesty vlakom. Kašlem na to, že nesúhlasí s Matovičom, prekážalo mi to, že sa vo verejnom dopravnom prostriedku vyjadroval ako vo 4. cenovej skupine a ešte na plné pecky, akoby si myslel že niekoho tým osloví. Spýtal som sa ho, či sa mám rozprávať sám so sebou a čo si to dovoľuje označiť nás tu všetkých vo vozni za jebnutých. Dostal som hneď otázku, či som „slniečkár“. Neviem, na to mi testy ešte nerobili a ani neviem čo to je. „Asi hej keď si sa ozval“.
Tak ten, kto nemieni počúvať vulgarizmy vo vlaku je hneď „slniečkár“ – ešte nech mi aj povie koho som volil. Keby som povedal, že členov VZDORu-strany práce ako vždy ( v posledných voľbách kandidujúcich na kandidátke Socialistov.sk ), hádam by ani neveril. Ešte že som necestoval s mojimi deťmi a oni by to mali počúvať. Našťastie tento konflikt nastal jednu zastávku predtým, než sme obaja vystupovali. Ten človek podľa mňa ani nepochopil kvôli čomu som sa do neho pustil. Podľa mňa si myslel, že pre rúška a Matoviča, nie pre primitívny spôsob správania, ktorý vo vlaku nemá čo hľadať.
Táto situácia sa odohrala ešte v apríli, ale píšem to teraz najma pre to, lebo niečo podobné, s oveľa väčšou hanbou sa zopakovalo na „proteste“ proti vládnym opatreniam v Bratislave, dňa 17.10.2020. Zatiaľ čo ja by som nepripustil, aby moje deti takéto vulgarizmy počúvali od cudzej osoby vo vlaku, tak iní „rodičia“ priamo vyzývali a skandovali so svojimi malými deťmi do megafónov, že „Matovič je k***t skurvený“. Tento slogan bol jediným heslom pochodu od stanice pred úrad vlády. Ak takýmto štýlom a takýmito „kvalitami“ ideme nahrádzať vládu Igora Matoviča, tak sa posunieme akurát z kaluže do blata. Posunieme sa od Matoviča k Hitlerovi. Posunieme sa smerom k násiliu a bezbrehej zlosti, nenávisti. Bez rozmyslu, pochopenia a empatie k druhému. Preto nemám z tejto akcie dobrý pocit. Nechválim protest preto, lebo „už sa konečne niečo spravilo“. Lebo to, čo sa pre túto vec spravilo, je horšie ako keby sa nespravilo nič.
Áno boli tam aj „slušní ľudia“, ale tí nechali predviesť primitivizmus v plnej kráse a nijako proti nemu nezasiahli. Už len keď vidím, že na nejakú akciu pozýva Milan Mazurek – už to je ako nálepka „High Quality“ na čínskom walkmane. Neviem si predstaviť, že tam pri týchto chuligánoch – s ktorými nemám a nechcem mať nič spoločné, len tak postávam.
Aby to nebolo len o Matovičovi – iste viete, že som odmietal aj keď heslom mladých pseudorebelov v prezidentských voľbách bolo: „Fico je k***t“. Keď si pozriete dokument Cooltura, tak tam nejaký „spevák“ hovorí, že vždy na koncerte skanduje s davom, že „Fico je k***t“. Prečo? „Preto, aby to každý vedel a aby si to každý pamätal, aj keď bude niekde ležať nadrogovaný“. Ale vedia to, alebo to len stádovite preberajú? Vedia k tomu ponúknuť aj alternatívu? A vedia aj to, že keď vymenia Fica za iného, tak sa im v živote toľko toho nezmení?
Práve takáto stádovitosť a zloba je pre mňa rovnakým vírusom, ako už toľko omieľaná korona. Preto je tento článok najmä o metóde ako k veciam pristupovať. Nebudem sa tu teraz zaoberať návrhmi a komentármi ku konkrétnym opatreniam.Nesúhlasiť s opatreniami sa dá aj iným – normálnym a hlavne vecným spôsobom. Ja mám však podľa komentárov a vyjadrení pocit, že Igor Matovič ten koronavírus vymyslel, doviezol a teraz len tak bez opodstatnenia zavádza rôzne opatrenia, príkazy a zákazy. Ak niekto o sebe tvrdí, že nie je ovca, tak by sa podľa toho aj mal správať. Mnohým ľuďom chýba trocha empatie a vcítenia sa do situácie toho druhého, chýba snaha troška chápať oponenta. U nás žiaľ platí pravidlo: ak volil niekoho iného ako ja, tak ho treba utopiť v lyžičke vody. Mnohí vidia svet len skrz svoju vlastnú situáciu a záujem.
Uvediem jeden príklad: rodička sa teatrálne na kameru odmietla testovať v nemocnici na vírus. Právnička odkazuje personálu, že jej klientka sa testovať nebude. Nuž dobre, tak teda nebude…. poďme ďalej – nebude sa teda nik testovať, a z nemocnice, ktorá má ľudí chrániť, sa stane infekčné prostredie, kde sa bude vírus šíriť medzi cudzími ľuďmi. A potom môžu zasa telefonovať právnici že ten a ten doktor zanedbal svoje povinnosti, a je zodpovedný za šírenie nákazy a s tým spojené zdravotné problémy či nebodaj smrť. Takže výsledok je hulákanie právnikov – či spravíte jedno alebo druhé. Možno keby sa rodička vcítila do doktorov a nepovažovala ich hneď od počiatku za nepriateľov, nič také sa stať nemuselo.
Tvrdia o sebe, že nie sú ovce, ale mnohí sa tak správajú. Keď jedni povedia biela – oni povedia čierna – bez rozmyslu. Keď Čapútová povie že kyselina škodí, tak oni sa jej napijú plnými dúškami – však sa nedajú klamať. Je v poriadku nedôverovať mainstreamovým médiám … ale je v poriadku šíriť každú informáciu, ktorú vydá ktokoľvek iný? Prečo pri jedných sme kritický a pri druhých sa ani len nezamyslíme? Panika z nákazy sa vyvažuje nie rozumom, ale panikou z vlastných výmyslov, resp. z výmyslov iných ľudí.Nebyť ovcou – to znamená používať vlastný rozum. To neznamená tvrdiť vždy opak toho, čo môj oponent, len preto, aby som bol pre istotu „nad vecou“ a „nenaletel som“.
Vírus zasiahol celý svet a každá vláda sa musela k nemu nejako postaviť. Či je umelo vyrobený alebo nie, to zrejme nedokážeme. Aj keby sa niekto priznal, tak tiež za tým nájdeme len konšpirácie a nebudeme tomu veriť. Môžeme si to však napasovať na mnoho verzií a každá bude dávať zmysel:Od toho, že jedna veľmoc chce zničiť druhú, cez ekonómov, ktorí chcú pozabíjať dôchodcov, ktorí si dovolili pridlho žiť a sú príťažou štátnym kasám, až po ekológov, ktorí potrebovali znížiť emisie, konzum a tiež populáciu, lebo toto všetko je pre Zem záťažou. Dôvodom tiež môže byť snaha začipovať obyvateľstvo cez tyčky strkané do nosa. Ak sa Vám tieto verzie nepáčia, pokojne si vymyslite vlastnú a tvárte sa ako ten, čo na to všetko prišiel. Keď to napíšete do tých správnych skupín, možno budete mať aj veľa zdieľaní.
Škody budú – bez ohľadu na to, kto tu vládne. To musíme prijať. Buďto škody na ľudských životoch, alebo na ekonomike. Neexistujú také riešenia, aby sme žili ako v roku 2019. Žiaľ – neexistujú, a ten kto od politikov očakáva, že to zabezpečia, klame sám seba. V takom prípade, ktokoľvek vymení Matoviča, nebude o nič menším „k***tom“, a to zvlášť pre niekoho, komu prekáža už len nosenie rúšok.
Čo naozaj beriem je vecná kritika či diskusia s cieľom spraviť to lepšie a nie kopnúť si do oponenta. Vládu Igora Matoviča je možné vymeniť za niekoho, kto spraví opatrenia tak, aby boli škody na zdraví aj ekonomike čo najmenšie. Pretože platí, že keď sa začne dbať viac na jednu z týchto faktorov, hneď to uškodí tej druhej. Zameranie na zdravie škodí ekonomike – a predovšetkým možnosti pracovať, čo je zdrojom obživy rodín. Naopak – zameranie na ekonomiku a uvoľnenie opatrení znamená nárast počtu chorých, hospitalizovaných a žiaľ aj mŕtvych. Na druhej strane si však vyžaduje aj disciplínu od obyvateľstva. Nie len vláda je zodpovedná za súčasný stav.
Ja osobne som sa napríklad nepovažoval za „neslobodného“ keď som mal rúško. O tom, že som otrok či ovca, som sa „dozvedel“ až od ostatných. Dovtedy som to chápal a cítil, ako vzájomnú zodpovednosť – nechcem priniesť vírus medzi moju rodinu a známych a ani ho nechcem doniesť do rodín cudzích ľudí. Zvlášť keď sa jedná o krátkodobé nosenie v obchodoch, na úrade, v styku s cudzími osobami apod. Počas nástupu prvej a druhej vlny sme tiež obmedzili osobné kontakty. Tiež v rámci zodpovednosti, nie preto lebo mi v obývačke stál policajt.
Pozitívna správa je, že ten vírus nie je taký nebezpečný ako sa zdalo na počiatku, keď sa nachádzal len v Číne a nemali sme s ním skúsenosť. Podľa môjho názoru si ním každý z nás prejde a drvivá väčšina ho vyleží. Musíme ho však zvládnuť tak, aby sme nikoho nenechali umrieť preto, lebo nie je miesto v nemocnici. Ochorením si prešiel aj môj otec – vodič MHD, ktorý ho vyležal.
Želám všetkým čo najhladší priebeh. A hlavne naučme sa diskutovať a komunikovať. Nie len rozprávanie, ale aj počúvanie je komunikáciou. Uprednostnime rozum pred emóciami, neraz umelo živenými. Naučme sa hovoriť k veci a nie to, kto je aký „k***t“. Prinášať riešenia, návrhy a alternatívy – lebo zajtra týmito „k***tmi“ môžete byť aj vy.
Stanislav Pirošík (VZDOR-strana práce) www.vzdor.org
Ako to bolo s tým „blahobytom“ a ekonomickým zázrakom za prvej Československej republiky (1918—1938)?
Dnes sa šíri názor, že prvá Československá republika (1918-1938) bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť sa mala zle. Svoje tvrdenie zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že 1. ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas postihnutá troma hospodárskymi krízami. Už len táto skutočnosť, by mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte. Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.
Kríza v rokoch 1929—1933
Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.
V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy. V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla ma 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných 55 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.
Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %. Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.
Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.
Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým pracujúca trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.“ koniec citátu.
Zopár „zábavných“ momentov z 1.ČSR, na ktoré nás zabúdajú upozorňovať:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny výchádzali s bielim miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová emigrácia do cudziny. Z 1. ČSR niekde utiekli celé dediny.
6. V tomto období chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca, čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujúci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti, samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu. Majster sa priam „triasol“, aby ho čo najlepšie vyučil a vytvoril si tak konkurenciu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo. Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.
12. Nezamestnaní boli organizovaní v Pracovných kolónach, kde za svoju celodennú prácu dostali poukážku na stravu. Nezamestnaní boli využívaní hlavne na práce v stavebníctve a poľnohospodárstve. Fungovalo to tak to: podnikateľ určil koľko pracovnej sily potrebuje a ľudia na neho robili za stravu.
13. Kapitalisti dokonca zaviedli trh s deťmi. Fungovalo to tak to: deti, ktoré rodičia nedokázali uživiť boli im odoberané Úradom sociálnej starostlivosti o deti a mládež a následne ponúkané živnostníkom a podnikateľom za pravidelný finančný príspevok a tí ich potom používali ako pracovnú silu na svojom gazdovstve, živnosti alebo v domácnosti.
14.Okolo miest boli kolónie, ktorých veľkosť závisela od veľkosti mestá a ľudia tam žili v dierach v zemi doštených búdach a podobne.
Obdivovatelia kapitalizmu radi opisujú situáciu na dedine za ČSR ako idylickú plnú spokojných gazdov. Nato aby si ľudia urobili obraz o situácii na dedine bude hádam stačiť táto ukážka:
Odpovede na otázky v jednom školskom dotazníku:
Počet detí v triede na začiatku školského roka 72. Počas školského roka 8 detí umrelo a ostalo 64 žiakov.
1. Zamestnanie rodičov? – 39 bez zamestnania, 20 čiastočne a 5 plne zamestnaných.
2. Aký veľký je váš byt? – 43 do 20 m2, ostatné nad.
3. Slúži kuchyňa za obytnú miestnosť? – 52 má len jednu izbu, v ktorej sa v zime i varí.
4. Koľko vás býva všetkých v byte? – 41 viac ako 5, 29 viac ako 7 a 18 viac ako 9.
5. Koľko máš súrodencov živých? – 26 menej ako 4, 28 štyroch až šiestich, 10 viac ako 6.
6. Koľko súrodencov ti zomrelo? – 36 aspoň jeden, 7 viac ako dvaja.
7. Koľko ráz jedávaš za deň? – 12 tri a viac ráz, 41 dva razy a 11 len raz denne.
8. Čo jedávaš na raňajky? – 42 rozličné polievky a odvary.
9. Čo jedávaš obyčajne na obed? – 41 nič (jedia len ráno a večer), 16 zemiaky, 7 iné jedlá.
10. Koľko ráz do týždňa jedávaš mäso? – 7 aspoň raz, ostatní vôbec nie alebo len náhodne.
11. Čo máš zvlášť rád? – 43 všetko.
12. Máš svoju posteľ? – 5 áno, 30 spí po dvoch, 12 po troch a 17 na zemi.
13. Koľko párov obuvi máš? – 8 viac ako jeden , ostatní nič, alebo 1 pár
14. Máš vlastnú vreckovku? – 23 nevie, čo je to.
Aký bol ekonomický a sociálny stav 1.ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas vojny, zničenie hospodárskych a priemyselných objektov utekajúcou nemeckou armádou a nezmyselné rozbombardovanie veľkých továrni Spojencami v závere vojny. Znova sa môžeme zamyslieť, čo bolo „ukradnuté“ a čo bolo vybudované a obnovené socializmom?
Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami a robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“, ktorí nazhŕňali svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou.
kpt. Kloss- sympatizant VZDORu-strany práce
Boj na viacerých frontoch naraz: Čo o nás prezrádza kríza spojená s koronavírusom ?
Ak sa vám zdá, že boj proti nebezpečnému vírusu je jediným bojom, ktorý v našej krajine i vo svete prebieha, mýlite sa. Je to síce najväčší boj, ktorý prekrýva tie ostatné, no ani tie nie su zanebateľné a nepodstatné. Tieto boje vidíme všade vôkol seba. Vidí ich každý človek, ktorý pozorne vníma dianie okolo nás. Netvrdím, že pred súčasnou vírusovou pandémiou tu tieto boje neboli, no súčasný stav ich jasne zvýraznil.
Jasne vidieť boj dobra a zla, boj sebeckosti s ľudskosťou, boj chamtivosti so štedrosťou a mnohé iné. Vidíme ľudí, ktorí sebecky vykúpili obchody. Nakúpili múky, cestoviny, ale i voľne predajné lieky. V zmysle ja, ja ja a moja rodina, nezaujímajúc sa o to, či sa ujde aj iným. Nestarať sa o to, či iný človek si bude môcť kúpiť aspoň kvapky od nádchy, keď ju dostane, pretože táto časť ľudí myslela a vždy myslí iba sama na seba. Staré gruzínske príslovie hovorí: Ak máš viacej ako treba, urob stôl širším a nie plot vyšším. Tento typ ľudí radšej pôjde kúpiť pletivo, ak by náhodou na pár hodín otvorili stavebniny.
Na druhej strane máme ľudí, ktorí začali šiť rúška. Nie len pre seba a pre svojich blízkych. Začali ich šiť aj pre kamarátov, susedov, známych, kolegov atď. Začali ich šiť napriek tomu, že niekde museli zohnať látku z ktorej ich šiju. Jasné, nie všetci ich šijú úplne zadarmo, to ale ani od nikoho nečakám, pokiaľ to robia pre to, že chcú ľuďom pomáhať a nestanovujú si takú cenu, z ktorej by bolo hneď jasné, že iba využili situáciu na trhu a snažia sa na tom zarobiť. Tých čo šijú rúška zdarma, prípadne za symbolickú cenu je veľa a to je dobre.
Každým dňom sa nám zobrazujú a ukazujú charaktery ľudí. Každým dňom sa nám ukazuje, kto je kto. Doba nám prináša nové výzvy, ale aj tvrdé skúšky a tvrdá skúška je vždy aj tvrdým poznaním. Vidíme ľudí, ktorí bez ohľadu na to koho vo voľbách volili, sa tešia, sú radi každému opatreniu vlády, ktoré môže zachrániť zdravie im a ich blízkym. Politiku dávajú bokom a pozerajú sa na veci ľudsky. Na druhej strane je zasa skupina ľudí, ktorá aj v ťažkých časoch vytĺka politický kapitál a pľuje všade okolo seba, ako ožran vychádzajúci po záverečnej z krčmy.
Takíto ľudia vždy šíria nenávisť a zlobu. Ja netvrdím, že na tejto vláde, čo teraz končí nebolo a nie je čo kritizovať, určite je a ja sám som bol často kritický. Tu ale ide o zvládanie kritickej a krízovej situácie, o ktorej nikto nemohol popredu vedieť, v akej sile a na ako dlho zasiahne našu krajinu.
Internet je plný odborníkov, ktorí všade okolo seba rozdávajú rozumy o tom, ako mala byť letecká doprava zastavená už o 2 týždne skôr, ako školy mali byť zatvorené už o dva týždne skôr a ako vlastne všetko robíme neskoro. Nikto z týchto „odborníkov“ si nezodpovedal na jednu základnú otázku, či máme v krajine chorého na Covit 19, ktorý by sa do našej krajiny dostal letecky a či máme nejakých chorých medzi žiakmi a študentami.
Nejdem sa teraz prieť s týmito ľudmi a sám sa hrať na odborníka a posudzovať, čo bolo načas a čo neskoro, ale jednu vec logicky viem, ak príjmete opatrenia príliš skoro, tak ľudia ich časom prestanú dodržiavať, pretože majú pocit, že nič také hrozné nehrozí a príchodu vírusu sa na 100% nedá zabrániť ani tak. Ak sú opatrenia prijaté naopak neskoro, tak je to obraz Talianska, kde je to už horšie ako v Číne, kde epidémia vznikla.
Veľa ľudí sa bezhlavo rozčuľuje nad tým, že sme v januári pomohli s rúškami Číne a nenechali sme si ich pre svoju potrebu. Títo ľudia patria do tej kategórie, ja, ja, ja a ešte raz ja, o ktorých som písal na začiatku. Týmto ľudom je neznámy pojem solidarita a schopnosť pomôcť iným, keď to potrebujú. Najradšej by sa každému otočili chrbtom a tvárili sa, že nech sa stará každý sám o seba. To sa ale vždy môže vypomstiť.
Ak sa niekto chová ako sebec, nemôže sa čudovať, že aj jemu sa iní môžu otočiť chrbtom a potom je už neskoro fňukať a otáčať sa na všetky strany so svojim trápením.
Tieto boje, ktoré v spoločnosti prebiehajú, budú ešte na dlho, ale už súčasný stav ukázal, že je stále medzi nami dostatok pozitívneho myslenia, že je medzi nami dostatok empatie, pochopenia, spolupatričnosti, ochoty nezištne pomáhať. To je základom toho, aby raz dobro nad zlom nezvíťazilo iba v rozprávkach, ale aj v reálnom živote.
Máme čas a priestor a aj dostatok síl, držať pozície a dokonca aj postupovať vpred. Len sa nesmieme vzdať, nesmieme rezignovať, nesmieme poľaviť a spoločne sa nám raz podarí vytvoriť novú, lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Držme si v tom spoločne palce.
Ján Zmeko- VZDOR-strana práce