V našich vyhláseniach, textoch, dokumentoch či príhovoroch hovoríme o triednom zápase, o tom, že kapitalistický štát a režim je prostriedok na utláčanie a vykorisťovanie drvivej väčšiny spoločnosti. Napriek tomu, že pracujeme, celý svet upadá do čoraz väčšej chudoby a sociálnych problémov – samozrejme až na hŕstku vyvolených. Tá je ochotná vyvolať aj svetovú vojnu, len aby posilnila svoj biznis.

Od viacerých kolegov počujem ako prvú otázku „Čo sľubujete?“, v domnení, že my sme úplne takí istí ako všetky ostatné politické strany. Nasľubujeme niečo, čo vieme, že nikdy nesplníme, zhrabneme vaše hlasy, dostaneme sa do parlamentu, zavrieme za sebou dvere a už sa staráme len o svoje kontá. Presne na toto sú ľudia zvyknutí a akosi to očakávajú od každého, kto sa zaoberá politikou. Zaujímavé je, že politické strany sa vždy pred voľbami tvária, akoby tu boli prvý krát a sľubujú to, čo už mohli 10 krát splniť. Za pozornosť rovnako stojí, že strany ktoré prichádzajú ako nové a prevratné, sa hneď po získaní dôvery začnú správať ako tie staré strany.

My však nesľubujeme nič! Nejde nám o nikoho hlasy a už vôbec za sebou nechceme zatvárať dvere parlamentu. O čo nám teda ide? Ide nám o to zorganizovať značnú časť vykorisťovanej spoločnosti v boji proti kapitalizmu. V boji za to, aby sme pracovali pre blahobyt nás všetkých a nie pre blahobyt vykorisťovateľov a rast vlastnej biedy.

A teraz prichádzame do závodov, stretávame sa so zamestnancami o ktorých hovoríme, že ich chceme zorganizovať a uvedomujeme si, že sme úplne na začiatku našej cesty, uvedomujeme si, že musíme robiť základné kroky, aby sme získali medzi pracujúcou triedou vplyv. Sympatie, tie sa až tak ťažko nezískavajú, no to ešte nič nemá s vplyvom.

Na jednej strane sa stretávame s nespokojnosťou, no na strane druhej s rešpektovaním kapitalistického trhu a systému ako takého. Prechod k demokratickému socializmu ako by bol nemožný, nedosiahnuteľný. Stretávame sa teda aj s pocitmi rezignácie. Ľudia často krát zabúdajú, že zmeny vo svete neprišli sami od seba, ale boli vybojované zdola a trieda kapitalistov musela vynaložiť veľké prostriedky, aby ho ich potláčala, aby sa neobjavili i v ďalších častiach planéty. „To by sa museli ľudia vzbúriť“ – počúvam. Ale kto sú tí ľudia? Sú tu snáď ešte nejakí iní okrem nás?

Ľudia sú nespokojní, no dosiaľ im nie je známa organizácia či strana, ktorá predstavuje ich záujmy a v ktorej sa postaví jeden za všetkých a všetci za jedného. Neexistuje tu pre nich absolútne nič okrem prokapitalistických a teda im nepriateľských organizácii a strán, či už si to uvedomujú, alebo nie.

Zorganizovaní pracujúci – jeden z našich hlavných cieľov, tu kedysi bol. Už za prvej československej republiky sa dialo to, čo by sa dnes žiaľ nestalo. V dvadsiatych rokoch napríklad v Žilinskej textilke vedenie nariadilo horšie pracovné podmienky. Reakciou zamestnancov bol štrajk nie v jednej, ale v troch fabrikách majiteľa. Áno, aj toto dokázali slovenskí pracujúci – presne tí, ktorí o sebe dnes hovoria, že dokážu len nadávať a popritom znesú aj neznesiteľné.

Komunistické hnutie naberalo na sile, po vojne sa tešilo veľkej dôvere, pretože sa ukázalo, že v najťažších chvíľach vojny a fašizmu sú komunisti najspoľahlivejšími a najpresvedčenejšími bojovníkmi proti nemu. Vo vojne padlo 25 000 členov KSČ. Hnutie stále viac silnelo a kapitalistické štáty museli neraz povolávať armády, aby potláčali robotnícke vzbury či štrajky (Taliansko, Francúzsko, Británia), v USA zúril McCarthyzmus a masové zatýkanie nie za protiamerickú, ale už za „neamerickú činnosť“. CIA a armáda zvrhli nejednu pokrokovú vládu v krajinách 3. sveta, vysielali stovky špiónov, diverzantov či agentov-chodcov.

Tam kde má dnes kapitál obrovské zisky, tam kde drancuje lacné prírodné a „ľudské zdroje“ (ako oni nazývajú človeka), tam kde im robíme len sluhov a rastie naša chudoba, tam, kde mladí nemajú kde bývať, kde stúpa kriminalita a štátny dlh. Nie lepšie mzdy, väčšie sociálne odvody, či boj za lepšie podmienky v práci – ale celá výroba v rukách ľudí, ani cent vykorisťovateľom!

História nám teda ukazuje, že to nie je nedosiahnuteľné, avšak vtedy boli na to vytvorené podmienky, ktoré dnes nemáme.  Toto všetko sme kedysi mali, celý kapitalistický svet sa obával zjednotenej pracujúcej triedy. Dnes tu máme rezignovaných, dezorganizovaných ľudí bez nádeje. Komunistické hnutie sa podarilo rozvrátiť zvnútra. Strany sa z nepriateľov kapitalizmu pomaly ale isto menili na jeho priateľov a kapitulantov. Strácalo sa revolučné nadšenie, strany sa stávali prostriedkom ku kariérnemu rastu. Mnohí dnešní kapitalistickí politici boli členmi bývalých komunistických strán východného bloku. Rovnako však aj komunistické strany západu sa stávali regulérnymi členmi kapitalistických vlád. Strany namiesto revolúcie chcú len upravovať kapitalizmus, stávajú sa z nich akési „ľavejšie“ sociálne demokracie.

A ak sa takto zachoval a takto uvažuje „generálny štáb“, ktorý sa má zastávať pracujúceho človeka, ako má potom uvažovať pracujúci človek? Čoho sa má taký človek vôbec chytiť, keď tu nič hmatateľné nie je? Ostali len tu len páni a otroci. Za pánmi stojí celá mašinéria, otroci sú ponechaní napospas pánom. Zdá sa im teda, že toto je jediná možnosť. Maximálne to celé vyúsťuje do občasných štrajkov, kde je situácia naozaj neúnosná, v politickej oblasti do voľby sociálnej demokracie, alebo „vyhoretých“ „komunistických“, ale žiaľ i fašistických strán, ktoré aj tak nič nezmenia, nakoľko ide o klasické parlamentné strany bez spojenia s ľuďmi rešpektujúce kapitalizmus.

Začíname teda od začiatku. Musíme a chceme odznova získať ľudí pre myšlienky demokratického socializmu. Zároveň však musíme byť poučení z minulosti a zabrániť tomu, aby sa opakovala kapitulácia a rozvrat nášho hnutia. Prečo musíme? Pretože nemáme na výber. Nik nemá na výber. Nepočítajme s tým, že aj súčasný kapitalizmus, v ktorom sa ešte dá ako-tak prežiť, hoc pod bičom a s dlhmi na krku tu bude večne. Ak sa nejaký stav neustále zhoršuje, už základná logika nám hovorí, že stále nebude rovnakí. Čakajú nás vojny, nepokoje, nástup fašizmu, globálna chudoba a absolútne barbarstvo. A zárodky tohto stavu sa čoraz viac prejavujú….

Stanislav PIROŠÍK- VZDOR- strana práce

Mnohí ľudia sa čudujú, ako je možné, že niekoľko hodín, alebo dní prší, aj keď nejde o intenzívny dážď a nasledujú povodne, ktoré zatopia vaše obce, mestá… Stačí si urobiť malý monitoring vášho okolia a rýchlo zistíte, prečo je vytopená napr. tá vaša obec, či mesto. Za povodne si v drvivej väčšine môžeme sami svojou činnosťou vo svojom okolí.

Už dlhé roky som upozorňoval aj v našej obci, že pôvodcom vytápania našej obce je okolitá poľnohospodárska činnosť a cestičky v okolí, ktoré privádzajú počas dažďa vodu do obce. Kedže druhý deň nám prší a náš potok opäť stúpa, prechodil som si okolie našej obce a pofotil som Vám, odkiaľ sa teda zrazu z maličkého potôčika v našej obci stane dravá riečka…

Hlavný problém v našom okolí je to, že obnažená poľnohospodárska pôda vďaka dlhoročnému zhutneniu a zlej starostlivosti nedokáže do seba absorbovať dažďovú vodu. Tá, ako môžete vidieť na fotkách z nej odteká a vytvára množstvo malých „poľných riečok“ cez ktoré odteká.

Spôsobené je to napr. aj zlou orbou, keď sa orie v kopci vertikálne a nie horizontálne a tým vytvárame zhora nadol pásy, po ktorých pri daždi stečie voda priamo dole na poľnú cestu a do dediny… V poľnohospodárskej pôde v našom okolí napr. chýbajú aj remízky, prirodzené pásy zelene, ktoré by túto vodu zachytávali, ako prirodzené hrádzky…

Vyčerpaná zhutnená pôda do seba prepúšťa minimum vody, ktorá prenikne do niekoľkých centimetrov, ale hlbšie neprenikne, lebo sa tám nachádza rokmi zhutnená tvrdá pôda, ktorá je doslova ako betón a voda sa takto nedostane do spodných vôd, ale keď sa premočí vrchná vrstva, ďalšia voda steká do dediny… Takto sa z polí stráca ornica, ktorú so sebou berie voda, ostáva málo úrodná kamenistá pôda.

Rôzne priame vertikálne cestičky do okolitých obnažených kopčekov, ktoré vedú ku poľnohospod. pôde sa stávajú doslova riekami, po ktorých sa valí voda priamo z polí do dediny, tak ako to je aj v prípade mojej dediny… Tam kde máme v okolí lesy, voda zase steká po zhutnených lesných cestách, ktoré odvodňujú les…to je už ale ďalšia kapitola…

Na týchto niekoľkých fotkách teda musí byť každému jasné, prečo potom potok v našej dedine tak rýchlo zmohutnie a je zle… to, že budeme stále viac a viac prehlbovať korytá riek a viazať ich do betónových koridorov, nezastavíme povodne…

ako ste videli aj na fotkách, stačí pochopiť, odkiaľ sa tá voda berie, že len vďaka našim zlým zásahom do okolitej prírody ju zbavujeme schopnosti udržiavať vodu a tá sa potom vylieva v našich obciach a mestách a pritom stačí len tak málo, vykonať jednoduché vodozádržné opatrenia v okolí svojej dediny a mesta ( v spolupráci s poľnohospodármi, či lesníkmi atď… ), veľakrát veľmi jednoduché, ale pritom mnohonásobne účinnejšie, ako projekty za milióny Eur, ktoré naše potoky a rieky zabíjajú betónom a defakto riešime dôsledky a nie príčiny…

Miroslav Pomajdík ( VZDOR-strana práce )

„Henten k***t Matovič skurvený… Tí ľudia sedia ako prij***ný, je to tu ako vlak duchov, každý čumí len do toho telefónu ako je***tý.“…. v tom momente som sa už postavil. A nie preto, že som nečumel do telefónu. Ani nie preto, lebo dotyčný tieto slová hovoril práve do (toľko kritizovaného) telefónu počas cesty vlakom. Kašlem na to, že nesúhlasí s Matovičom, prekážalo mi to, že sa vo verejnom dopravnom prostriedku vyjadroval ako vo 4. cenovej skupine a ešte na plné pecky, akoby si myslel že niekoho tým osloví. Spýtal som sa ho, či sa mám rozprávať sám so sebou a čo si to dovoľuje označiť nás tu všetkých vo vozni za jebnutých. Dostal som hneď otázku, či som „slniečkár“. Neviem, na to mi testy ešte nerobili a ani neviem čo to je. „Asi hej keď si sa ozval“.

Tak ten, kto nemieni počúvať vulgarizmy vo vlaku je hneď „slniečkár“ – ešte nech mi aj povie koho som volil. Keby som povedal, že členov VZDORu-strany práce ako vždy ( v posledných voľbách kandidujúcich na kandidátke Socialistov.sk ), hádam by ani neveril. Ešte že som necestoval s mojimi deťmi a oni by to mali počúvať. Našťastie tento konflikt nastal jednu zastávku predtým, než sme obaja vystupovali. Ten človek podľa mňa ani nepochopil kvôli čomu som sa do neho pustil. Podľa mňa si myslel, že pre rúška a Matoviča, nie pre primitívny spôsob správania, ktorý vo vlaku nemá čo hľadať.

Táto situácia sa odohrala ešte v apríli, ale píšem to teraz najma pre to, lebo niečo podobné, s oveľa väčšou hanbou sa zopakovalo na „proteste“ proti vládnym opatreniam v Bratislave, dňa 17.10.2020. Zatiaľ čo ja by som nepripustil, aby moje deti takéto vulgarizmy počúvali od cudzej osoby vo vlaku, tak iní „rodičia“ priamo vyzývali a skandovali so svojimi malými deťmi do megafónov, že „Matovič je k***t skurvený“. Tento slogan bol jediným heslom pochodu od stanice pred úrad vlády. Ak takýmto štýlom a takýmito „kvalitami“ ideme nahrádzať vládu Igora Matoviča, tak sa posunieme akurát z kaluže do blata. Posunieme sa od Matoviča k Hitlerovi. Posunieme sa smerom k násiliu a bezbrehej zlosti, nenávisti. Bez rozmyslu, pochopenia a empatie k druhému. Preto nemám z tejto akcie dobrý pocit. Nechválim protest preto, lebo „už sa konečne niečo spravilo“. Lebo to, čo sa pre túto vec spravilo, je horšie ako keby sa nespravilo nič.

Áno boli tam aj „slušní ľudia“, ale tí nechali predviesť primitivizmus v plnej kráse a nijako proti nemu nezasiahli. Už len keď vidím, že na nejakú akciu pozýva Milan Mazurek – už to je ako nálepka „High Quality“ na čínskom walkmane. Neviem si predstaviť, že tam pri týchto chuligánoch – s ktorými nemám a nechcem mať nič spoločné, len tak postávam.

Aby to nebolo len o Matovičovi – iste viete, že som odmietal aj keď heslom mladých pseudorebelov v prezidentských voľbách bolo: „Fico je k***t“. Keď si pozriete dokument Cooltura, tak tam nejaký „spevák“ hovorí, že vždy na koncerte skanduje s davom, že „Fico je k***t“. Prečo? „Preto, aby to každý vedel a aby si to každý pamätal, aj keď bude niekde ležať nadrogovaný“. Ale vedia to, alebo to len stádovite preberajú? Vedia k tomu ponúknuť aj alternatívu? A vedia aj to, že keď vymenia Fica za iného, tak sa im v živote toľko toho nezmení?

Práve takáto stádovitosť a zloba je pre mňa rovnakým vírusom, ako už toľko omieľaná korona. Preto je tento článok najmä o metóde ako k veciam pristupovať. Nebudem sa tu teraz zaoberať návrhmi a komentármi ku konkrétnym opatreniam.Nesúhlasiť s opatreniami sa dá aj iným – normálnym a hlavne vecným spôsobom. Ja mám však podľa komentárov a vyjadrení pocit, že Igor Matovič ten koronavírus vymyslel, doviezol a teraz len tak bez opodstatnenia zavádza rôzne opatrenia, príkazy a zákazy. Ak niekto o sebe tvrdí, že nie je ovca, tak by sa podľa toho aj mal správať. Mnohým ľuďom chýba trocha empatie a vcítenia sa do situácie toho druhého, chýba snaha troška chápať oponenta. U nás žiaľ platí pravidlo: ak volil niekoho iného ako ja, tak ho treba utopiť v lyžičke vody. Mnohí vidia svet len skrz svoju vlastnú situáciu a záujem.

Uvediem jeden príklad: rodička sa teatrálne na kameru odmietla testovať v nemocnici na vírus. Právnička odkazuje personálu, že jej klientka sa testovať nebude. Nuž dobre, tak teda nebude…. poďme ďalej – nebude sa teda nik testovať, a z nemocnice, ktorá má ľudí chrániť, sa stane infekčné prostredie, kde sa bude vírus šíriť medzi cudzími ľuďmi. A potom môžu zasa telefonovať právnici že ten a ten doktor zanedbal svoje povinnosti, a je zodpovedný za šírenie nákazy a s tým spojené zdravotné problémy či nebodaj smrť. Takže výsledok je hulákanie právnikov – či spravíte jedno alebo druhé. Možno keby sa rodička vcítila do doktorov a nepovažovala ich hneď od počiatku za nepriateľov, nič také sa stať nemuselo.

Tvrdia o sebe, že nie sú ovce, ale mnohí sa tak správajú. Keď jedni povedia biela – oni povedia čierna – bez rozmyslu. Keď Čapútová povie že kyselina škodí, tak oni sa jej napijú plnými dúškami – však sa nedajú klamať. Je v poriadku nedôverovať mainstreamovým médiám … ale je v poriadku šíriť každú informáciu, ktorú vydá ktokoľvek iný? Prečo pri jedných sme kritický a pri druhých sa ani len nezamyslíme? Panika z nákazy sa vyvažuje nie rozumom, ale panikou z vlastných výmyslov, resp. z výmyslov iných ľudí.Nebyť ovcou – to znamená používať vlastný rozum. To neznamená tvrdiť vždy opak toho, čo môj oponent, len preto, aby som bol pre istotu „nad vecou“ a „nenaletel som“.

Vírus zasiahol celý svet a každá vláda sa musela k nemu nejako postaviť. Či je umelo vyrobený alebo nie, to zrejme nedokážeme. Aj keby sa niekto priznal, tak tiež za tým nájdeme len konšpirácie a nebudeme tomu veriť. Môžeme si to však napasovať na mnoho verzií a každá bude dávať zmysel:Od toho, že jedna veľmoc chce zničiť druhú, cez ekonómov, ktorí chcú pozabíjať dôchodcov, ktorí si dovolili pridlho žiť a sú príťažou štátnym kasám, až po ekológov, ktorí potrebovali znížiť emisie, konzum a tiež populáciu, lebo toto všetko je pre Zem záťažou. Dôvodom tiež môže byť snaha začipovať obyvateľstvo cez tyčky strkané do nosa. Ak sa Vám tieto verzie nepáčia, pokojne si vymyslite vlastnú a tvárte sa ako ten, čo na to všetko prišiel. Keď to napíšete do tých správnych skupín, možno budete mať aj veľa zdieľaní.

Škody budú – bez ohľadu na to, kto tu vládne. To musíme prijať. Buďto škody na ľudských životoch, alebo na ekonomike. Neexistujú také riešenia, aby sme žili ako v roku 2019. Žiaľ – neexistujú, a ten kto od politikov očakáva, že to zabezpečia, klame sám seba. V takom prípade, ktokoľvek vymení Matoviča, nebude o nič menším „k***tom“, a to zvlášť pre niekoho, komu prekáža už len nosenie rúšok.

Čo naozaj beriem je vecná kritika či diskusia s cieľom spraviť to lepšie a nie kopnúť si do oponenta. Vládu Igora Matoviča je možné vymeniť za niekoho, kto spraví opatrenia tak, aby boli škody na zdraví aj ekonomike čo najmenšie. Pretože platí, že keď sa začne dbať viac na jednu z týchto faktorov, hneď to uškodí tej druhej. Zameranie na zdravie škodí ekonomike – a predovšetkým možnosti pracovať, čo je zdrojom obživy rodín. Naopak – zameranie na ekonomiku a uvoľnenie opatrení znamená nárast počtu chorých, hospitalizovaných a žiaľ aj mŕtvych. Na druhej strane si však vyžaduje aj disciplínu od obyvateľstva. Nie len vláda je zodpovedná za súčasný stav.

Ja osobne som sa napríklad nepovažoval za „neslobodného“ keď som mal rúško. O tom, že som otrok či ovca, som sa „dozvedel“ až od ostatných. Dovtedy som to chápal a cítil, ako vzájomnú zodpovednosť – nechcem priniesť vírus medzi moju rodinu a známych a ani ho nechcem doniesť do rodín cudzích ľudí. Zvlášť keď sa jedná o krátkodobé nosenie v obchodoch, na úrade, v styku s cudzími osobami apod. Počas nástupu prvej a druhej vlny sme tiež obmedzili osobné kontakty. Tiež v rámci zodpovednosti, nie preto lebo mi v obývačke stál policajt.

Pozitívna správa je, že ten vírus nie je taký nebezpečný ako sa zdalo na počiatku, keď sa nachádzal len v Číne a nemali sme s ním skúsenosť. Podľa môjho názoru si ním každý z nás prejde a drvivá väčšina ho vyleží. Musíme ho však zvládnuť tak, aby sme nikoho nenechali umrieť preto, lebo nie je miesto v nemocnici. Ochorením si prešiel aj môj otec – vodič MHD, ktorý ho vyležal.

Želám všetkým čo najhladší priebeh. A hlavne naučme sa diskutovať a komunikovať. Nie len rozprávanie, ale aj počúvanie je komunikáciou. Uprednostnime rozum pred emóciami, neraz umelo živenými. Naučme sa hovoriť k veci a nie to, kto je aký „k***t“. Prinášať riešenia, návrhy a alternatívy – lebo zajtra týmito „k***tmi“ môžete byť aj vy.

Stanislav Pirošík (VZDOR-strana práce) www.vzdor.org