Ako kapitalizmus plodí fašizmus:Komu vyhovuje falšovanie antifašistických dejín?

V poslednej dobe badať prekrúcanie dejín 2. svetovej vojny. Pomaly sa nás snažia presviedčať, že hlavný podiel na porážke nacistov nemá sovietska Červená armáda, ale západné mocnosti, na čele s armádou USA. Snažia sa verejnosť presvedčiť, že komunisti a fašisti sú to isté, tým samozrejme naznačujú, že socializmus a fašizmus patria k sebe, kým o kapitalizme tvrdia, že ide o demokraciu. Na základe týchto dvoch klamstiev kapitalisti vytvárajú dojem, že nad fašizmom zvíťazil kapitalizmus a tak prekrývajú skutočnosť, že kapitalizmus je tvorcom fašizmu a že fašizmus dokáže poraziť jedine socializmus, lebo odstraňuje podmienky pre jeho vznik.

Stačí porovnať silu a intenzitu bojov , ktoré prebiehali medzi Červenou armádou na území Slovenska a americkou armádou na území západnej Európy. Kde dedinu na východe bránili fašisti akoby sa jednalo o centrum „ríše“ a na západe sa fašisti vzdávali Američanom a Britom v takých kvantách, až brzdili ich postup. Americkí kapitalisti vojnu využili na zlepšenie svojho ekonomického a mocenského postavenia a po vojne ovládli voľné európske trhy. Keď sa jednalo o zisk bez váhania s fašistami obchodovali a dodávali im suroviny a materiály, ktorými fašisti zabíjali ich vlastných vojakov.

Podmienky a využitie fašizmu

1. základnou podmienkou je sociálne, ekonomické ohrozenie strednej triedy chudobou a kriminalitou skupín ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Kapitalisti pomocou svojej propagandy vysvetľujú zhoršenie sociálnej, ekonomickej a bezpečnostnej situácie občanov tým, že z toho obviňujú ľudí inej národnosti, rasy, náboženstva a politického názoru (hlavne socialistickej orientácie).
2. kapitalisti využívajú fašizmus na zakrytie skutočných príčin, ktoré spôsobili danú situáciu. A to sú protirečenia kapitalizmu: protirečenie medzi spoločenským charakterom výroby (vyrábajú všetci) a súkromno-kapitalistickým prisvojovaním si vytvorenej hodnoty (prisvojuje si ju kapitalista), to spôsobuje hromadenie majetku u majiteľov výrobných prostriedkov a úbytok majetku, chudobu u zamestnancov. Ničenie malých kapitalistov veľkokapitalistami, ako dôsledok konkurenčného boja a ustavičný rast výroby vytvára stálu potrebu nových trhov (napr. cielené tvorenie nenávisti voči kapitalistickému Rusku)

Čo je fašizmus

– Fašizmus je plod hospodárskej a politickej krízy kapitalizmu.

– Fašizmus je krvavá, teroristická diktatúra vykorisťovateľskej triedy (kapitalistov).

– Fašizmus kapitalisti využívajú ako neoficiálnu kontrarevolučnú silu na boj so všetkým pokrokovým (napr. podpora rôznych fašistických režimov kapitalistami)

– Hlavným masovým zdrojom fašizmu je mestská a dedinská stredná trieda, ktorej základy materiálnej existencie podrýva rozvoj kapitalizmu plus kriminálne a úpadkové živly spoločnosti. Fašizmus využíva jej sociálnu nespokojnosť.

– Fašizmus sa vyznačuje existenciou zväzku s početnou časťou obyvateľstva, ktoré nepatrí k vládnucej triede a je využívané v záujme vládnucej triedy = kapitalistov. Fašizmus tejto časti obyvateľstva dáva nádej, že si takto zlepší svoje ekonomické postavenie, bude patriť k vládnucej triede.

– Fašizmus to je posledný pokus kapitalistov vyriešiť protirečenia kapitalizmu pri zachovaní samotného kapitalizmu, súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov (napr. národný socializmus v Nemecku, bez ohľadu na demagogický zvolený názov, výrobné prostriedky ostali súkromné, čiže v Nemecku bol kapitalizmus)

Nacistická ideológia

– tvorí ju súbor najreakčnejších, najspiatočníckejších myšlienok prevzatých z minulosti (napr. nenávisť voči Židom vytvorená už v stredoveku)

– sociálna demagógia s použitím sociálnych hesiel prevzatých z robotníckeho socialistického hnutia

– nenávistný antikomunizmus (kapitalistom to ohromne vyhovuje)

– bezohľadný rasizmus, vyžadujúci vyhubenie celých národov pod zámienkou menejcennosti (napr. v súčasnosti národy migrantov)

– odmietanie humanizmu

– využíva vlastenecký a náboženský cit občanov, aby hájili záujmy kapitalistov, snaží sa zakryť skutočnosť, že národ v kapitalizme je rozdelený na triedu vykorisťovateľov (kapitalistov) a triedu vykorisťovaných a ich záujmy sú protichodné. Členovia Hlinkovej gardy, napriek ich táraniu o láske k vlasti, za Boha a národ, pozabíjali slovenských katolíkov, okradli ich a pohádzali do vápenky. Asistovali pri vyvražďovaní celých katolíckych slovenských dedín, pomáhali ich vyrabovať a následne vypáliť. Môžu ďakovať len príchodu Červenej armády, ktorá zabránila tomu, aby sa aj zvyšní gardisti nestali vrahmi svojho vlastného národa.

Význam fašizmu pre kapitalistov

– Fašizmus je posledný pokus kapitalistov zabrániť socialistickej revolúcii. Pomocou fašistickej ideológie sa maskuje obyčajná lúpež majetku osobám označenými fašistami za nevhodných z rasových, náboženských a politických dôvodov. Ide tu o lúpež majetku od osobného vlastníctva uväznených a zabitých ľudí, až po majetky celých štátov. (napr. počas 2. svetovej vojny mali byť obyvatelia Čiech povraždení a čiastočne vysťahovaní ako otroci na Ural a Čechy sa mali stať veľkostatkom Himmlera; arizácia, privlastnenie si židovského majetku; obyvatelia Nemecka mali dostať gazdovstvá na Ukrajine; až po primitívne udanie suseda, že je komunista, Žid, boľševik, homosexuál a po jeho zadržaní, vyrabovanie jeho bytu, alebo získanie jeho pracovného miesta ).

Fašizmus je zdrojom obrovského množstva lacnej a nahraditeľnej pracovnej sily, otrokov, čo sú väzňami v koncentračných táboroch. (napr. počas 2. svetovej vojny každý fašistický aj okupovaný štát musel dodať stanovený počet otrokov, pracovnej sily. V nemeckých rodinách otročili ľudia z okupovanej Európy a nemecká stredná trieda bola spokojná ako sa vyšvihla do vyššej spoločnosti). Kapitalistické média a kapitalisti sa snažia cieľavedome vytvoriť dojem, že počas 2. svetovej vojny sa fašisti pokúsili vyvraždiť len Židov. Fašisti a nacisti sa vyznačovali Židovským a rómskym holokaustom, systematickým vyvražďovaním komunistov, ľudí ľavicového zmýšľania, antifašistov a Slovanov. Preto sa celý kapitalistický svet počas druhej svetovej vojny, až do poslednej chvíle robil, že nevedel, čo sa deje v koncentračných táboroch. V Prahe ešte 9. Mája fašisti popravovali komunistov a antifašistov.

Po zániku socializmu padli posledné zábrany, ktoré nútili kapitalistov aspoň v Európe k určitým sociálnym ústupkom. Miera vykorisťovania sa zväčšuje (predlžovanie pracovnej doby, predlžovanie odchodu do dôchodku, krachujúce celé kapitalistické štáty) to spôsobuje nárast nespokojnosti s kapitalizmom. Kapitalisti sú nútení, tak ako v minulosti obnoviť fašizmus proti narastajúcej hrozbe socialistickej revolúcii.

Ukázalo sa, že porážka nemeckého nacizmu v 2. svetovej vojne a jeho spojeneckých režimov neznamenala zánik a porážku fašizmu a nacizmu z dôvodu, že nebol porazený kapitalizmus. Fašizmus sa dá zničiť len odstránením kapitalizmu a nastolením socializmu.

kpt.Kloss- Miestna organizácia Vzdoru-strany práce na Spiši

Náboženstvo a komunisti: Nie je dôležité, či ste veriaci, alebo nie, ale na akú stranu barikády sa postavíte!

Prednedávnom som zhliadol diskusiu na TV Lux, v ktorej sa páni Peter Grečo a Marián Gavenda zhovárali o kultúrnej revolúcii, marxizme, kapitalizme, morálke, bohu, socializme a v neposlednom rade o ruskom náboženskom filozofovi Nikolajovi Berďajevovi. Úprimne sa priznám, že som túto diskusiu asi po 15 minútach vypol. Prečo som si ju však zapol? Preto, lebo oboch diskutujúcich poznám osobne, spomínam na nich v dobrom, neraz v najlepšom, a z osobných rozhovorov či skúseností som čakal niečo viac, či dokonca niečo úplne iné. Dovoľte teda aj mne ako marxistovi-leninistovi pár slov a vysvetlení. V diskusii sa spomínajú súčasní marxisti, avšak vôbec som nemal pocit, že sa hovorí o nás, našej strane. Odpovedám verejne, nakoľko chcem na príklade ozrejmiť môj názor čo najväčšiemu počtu ľudí.

Začnem teda od nosnej myšlienky a ideológie tohto rozhovoru. Ten vychádzajúc z Berďajeva hovorí zhruba o tom, že je správne držať sa pána Boha a každá ideológia, ktorá odmieta Boha a dáva do popredia človeka, je odsúdená na zánik a barbarstvo. Zaznel tu názor, že ten, kto odmieta Boha, si myslí, že mu patrí svet a môže si robiť, čo sa mu zachce, samozrejme aj v tom negatívnom zmysle. Pozrime sa však na to reálne. Aj ten, kto sa v histórii oháňal pánom Bohom a pasoval sa za jeho zástupcu, si robil, čo chcel. Žiaden Boh mu nebránil hrabať majetky, podnikať dobyvačné vojny, či predávať odpustky. Náboženstvo sa stalo pre najmocnejších vládcov pevnou súčasťou mocenských hier a snáh o rozdelenie vplyvu. Takže aby sme to zhrnuli, Boh ako taký nikdy nemal vplyv na konanie človeka. Každý sa napokon riadi len svojím svedomím, pokiaľ nejaké má.

Čo sa týka morálky, máme všetci rovnakú štartovaciu čiaru. To, či veríme v Boha, je nepodstatné. Ľudia sú rôzni bez ohľadu na vieru v Boha. Stretnete ľudských veriacich i neveriacich, ale i opak. A posudzovať charakter človeka podľa toho, či verí v Boha je ignorantstvo. Ja osobne poznám množstvo kresťanov, ktorí sú charakterní, nápomocní ale zažil som rozhovor s istou babkou, ktorej priam spôsobovalo radosť, že niekto si odpílil prsty v nedeľu na cirkulári. „Pánbožko ho potrestal“, dodala spokojne. Môžeme menovať celé komunity, ktoré vás ohovárajú za to, že nechodíte do kostola a podobne. Myslím si, že spravodlivý človek by mal iných posudzovať až podľa činov a charakteru.

Raz sa ma v obecnej knižnici pýtali, či sme katolíci, alebo evanjelici. My sme KOMUNISTI, odpovedal som a dodal, že pre mňa nie je dôležité, či človek verí, alebo neverí v Boha, ale na ktorú stranu barikády sa postaví, či na stranu chudoby, alebo proti nej. Až keď prvý blesk udrie do prvého podvodníka, až potom sa môžeme začať aspoň trocha spoliehať na Boha. Dovtedy ale platí naše heslo: Čo si nevybojujeme, to nikdy nezískame!

Poďme teda ďalej k nositeľovi týchto myšlienok – filozofovi Berďajevovi. Prečítal som od neho jednu knižku a celý čas som si v duchu hovoril: veď ten chlap len nadáva a neprináša riešenie. Hovorí o akejsi „slobode ducha“, ale pri akom systéme, pri akých výrobných vzťahoch? Nehovorí nič o živote človeka, len akejsi neurčitej slobode ducha. Spoločnosť sa vyvíja, výrobné vzťahy sa dostávajú do rozporov, ktoré treba riešiť. Ten kto sa uchyľuje k spomienkam na starý dobrý feudalizmus a akýkoľvek vývoj považuje za zlý, je alibista bez vedeckého prístupu k veci. Taký človek si môže vyložiť nohy na stôl a v pokoji umrieť, veď neobhajoval zvrátený kapitalizmus, ani (údajne) zlý socializmus.

Kto len nadáva, ten sa nezašpiní. Ako ale chce slobodný duch riešiť kapitalistické protirečenia, kde napriek masovej produkcii stúpa chudoba a vykorisťovanie, kde sú potrebné vojny na naštartovanie ekonomiky, to som sa nedozvedel. Aj keď teda priznám sa, naozaj som čítal len jednu knižku. Berďajev ale aj diskutujúci sa snažili dať na jednu úroveň komunistov a kapitalistov (liberálov) najmä čo sa týka hodnôt. Je to však pravda? Nemáme v tomto smere náhodou my komunisti bližšie ku kresťanským hodnotám? Nie sme azda kritikmi konzumizmu, komercie, ignorantsva, primitivizmu, arogancie a egocentrizmu v súčasnej spoločnosti? Nepresadzujeme azda spoločnosť v ktorej je človek človeku bratom a nie vlkom? Nie je naša strana opakom súčasnej masovo-skomercionalizovanej spoločnosti?

A hneď uvediem príklad oboch diskutujúcich. Peter Grečo sám v jednej zo svojich prác napísal, že socialistická kultúra napriek cenzúre (a možno vďaka cenzúre pozn. autora) priniesla podstatne lepšiu kultúru, ako súčasný kapitalizmus. Marian Gavenda mi ako odpoveď na jednu moju prácu napísal „V mnohom by sme sa zhodli“.
Našťastie mnohí radoví veriaci z pracujúcej triedy, ktorí sú rovnako vykorisťovaní ako všetci ostatní, nevnímajú socializmus ako satanove dielo, ale ako obdobie pokoja, spravodlivosti, priateľstva a istôt. Mnohí nás podporujú a prajú nám aby sme zvíťazili. My právo na duchovný život nechceme nikomu upierať, len treba rozlišovať medzi praktizovaním viery a prácou pre kapitalistické tajné služby, diverzantov a pomocou fašistom pri úteku do Južnej Ameriky.

Diskutujúci v relácii sa tiež zhodli na tom, že rokom 1989 sa režim nezmenil. Vraj preto, lebo členovia KSČ prezliekli kabáty a neboli potrestaní. Ja si však dovolím oponovať iným príkladom, na ktorom dokážem, že sa režim zmenil. Moji rodičia hypotéku neplatili a ja ju platím. Charakter zriadenia neurčujú mená a priezviská, ale výrobné vzťahy. Ak by tu zostúpil aj napr. V.I Lenin a namiesto znárodňovania a ochrany ľudového majetku by ho privatizoval a rozkrádal, ak by namiesto boja proti imperializmu a vykorisťovaniu národa národom bol strčený v zadku NATO, ak by obhajoval výhradne záujmy kapitalistov a obmedzoval práva pracujúcich, čo by sme tu mali? Kapitalizmus s V.I Leninom na čele. Čiže ide o to, kto čo reálne presadzuje v praxi, nie o to, ako sa volá, či bol kedysi napr. v KSČ…

Pri takýchto názoroch sa vynára známy výrok z filmu Pelíšky “ a komu tým prospeješ?“

 

Stanislav Pirošík – predseda Vzdoru – strany práce

„Komunistobijec“ Kalmus a jeho priority: „Rusko je najhoršie nebezpečenstvo pre celý slobodný svet“

Tento status sa dnes objavil na FB profile Petra Kalmusa, ktorý sa preslávil so svojim kolegom Lorenzom „statočnými činmi“ nutnej obrany pri pacifikácii odbojných pamätníkov a búst. Je to veľmi dôležité, aby sme naplno pochopili jeho myšlienkové pochody. Vo svojom statuse Kalmus ocenil, že minister obrany Gajdoš a exminister obrany Galko sa zhodli, že Putinova Ruská federácia je najhoršie nebezpečenstvo a hrozba prakticky pre celý slobodný svet.

Kalmusa tiež náramne potešila správa, že títo dvaja páni sa zhodli na tom, že treba vyzbrojiť našu armádu podľa požiadaviek NATO. Kalmus vo svojom statuse hovorí, že je to najdôležitejšia úloha, či už v domácej, alebo zahraničnej politike. Kalmus tiež apeluje na Fica, že si musí konečne uvedomiť, že bezpečnosť Slovenska a EÚ je dôležitejšia, ako ceny mlieka. Kalmus na záver označil ministerstvo obrany možno najdôležitejším rezortom v dnešných časoch.

Čo dodať na záver. Nahliadli sme tak do myslenia pána aktivistu Kalmusa, ktorý sa vytešuje z chystaného veľkého vyzbrojovania armády, Rusko je pre neho najhoršia os zla vo svete, ministerstvo obrany považuje momentálne za najdôležitejší rezort v krajine a čo tam po tom, že mliečna kríza môže na Slovensku zničiť tisíce pracovných miest a zlikvidovať najkvalitnejšie chovy dojníc a Slovensko sa tak stane závislé na odbere mlieka zo zahraničia… hlavné je strašiť obyvateľstvo chimérami o ohrození našej slobody, demokracie, bezpečnosti, tlačiť nás do nenávisti proti inému národu a krajine, hystericky vyvolávať najvyšší stupeň ohrozenia a strach, aby sa tak ľudia viacej podvolili zbrojeniu a následnému nahnaniu do možných vojenských konfliktov, kde proti sebe pozdvihnú zbrane opäť len obyčajní pracujúci a oligarchia zo všetkých strán konfliktu sa na našom utrpení krásne napakuje. Aká až neskutočne rovnaká myšlienková zhoda s takým vojnovým štváčom,akým bol Bush a spol…

Kalmus a jemu podobní „aktivisti“ sa tu hrajú na nejakých pokračovateľov tradícii undergroundovej disidentskej scény. Zaujímavé je, že tieto hnutia sa vždy vyznačovali hlásaním nenásilia, odzbrojovania, pohŕdali armádami, silovými zložkami, vojnami a vojnovými riešeniami, odmietali rôzne vojenské spolky, chceli mier, slobodu a porozumenie…. vcelku Kalmus ide v ich „šľapajách“, keď pre neho je najhlavnejšou otázkou dňa vyzbrojovanie armády, posilňovanie NATO, najdôležitejším ministerstvom v republike- ministerstvo obrany a šírenie nenávisti voči Rusku, kašlať na to, že za posledné roky za najtragickejšími vojnami, či v Líbyi, Iraku, Afganistane, Sýrii, Juhoslávii, Jemene, Palestíne atď. stoji Západ na čele s USA… Zbrojiť, zbrojiť, zbrojiť a možno príde aj povel, že nasadneme do tankoch a zrovnáme Moskvu. Človeku sa až nechce veriť, že takýmto a jemu podobným sa dostáva stále viacej priestoru v našich médiách.

Slovenskí pracujúci sa prepadávajú na existenčné dno, väčšina obyvateľstva si nemôže dovoliť normálny život, robíme veľakrát v zlých pracovných podmienkach, každú chvíľu musíme meniť zamestnanie, zatvárajú nám pracoviská a fabriky a sme nútení drieť pre zahraničné koncerny, pre ktoré sme lacná pracovná sila, musíme utekať do zahraničia, aby sme uživili svoje rodiny, zadlžujeme sa na celý život, aby sme mali kde bývať, žijeme na dlh, potravinová sebestačnosť Slovenska je len krásnou spomienkou z rokov minulých, vládnu nám tu mafiáni v bielych golieroch, svet sa prepadáva stále do väčšej chudoby, násilia a chaosu, oligarchovia,oligarchovia z roka na rok astronomicky bohatnú, máme tu enviromentálne, migračné a sociálne časované bomby…, ale pre Kalmusa je najdôležitejšie vyzbrojovať našu armádu a brojiť proti Rusku.

Bolo by to až tragikomické, keby sme si neuvedomovali fakt, že podobné uvažovanie, ako predvádza Kalmus, nie je v Európe už len nejakým bezvýznamným menšinovým hlasom fanatikov, ale stáva sa hlavnou agendou predstaviteľov štátov. Máme sa na čo tešiť, keď sa raz do popredia politiky dostáva armáda, zbrojenie, ministerstvá obrany ( možno v blízkej dobe vojny ) a nenávistné reči voči určitému štátu, tak to sme na veľmi „dobrej“ ceste k opakovaniu najkrvavejších epizód našich dejín.

Miroslav Pomajdík- predseda Vzdoru-strany práce

Odhaľme pravú podstatu špinenia socializmu: Je socialistické zriadenie o vodení za ručičku?

Jedine pravdou možno búrať takéto nezmyselné mýty o socializme. Často od podporovateľov kapitalizmu, antikomunistov, či dezorientovanej pravicovej mládeže počúvame teórie o tom, že socializmus bol vlastne iba systémom pre lenivých a pre ľudí, ktorí nevedia sami nič urobiť a potrebujú, aby ich štát vodil za ručičku. Prečo takéto teórie vznikajú a aký je vlastne ich zmysel? Treba samozrejme priznať, že socializmus mal aj svoje chyby a nedostatky, tých sa v budúcnosti musíme dokázať vyvarovať. Mnohé z nich boli spôsobené ideologickou deformáciou socializmu. Iné boli spôsobené zlyhaním jednotlivcov, ako aj tým, že socializmus minulého storočia bol spätý s určitou medzinárodnou a treba zdôrazniť povojnovou situáciou. Teda mal svoje mantinely a obmedzenia v tom, že popri nom existoval jeho zákonitý politický, ekonomický a ideologický nepriateľ v podobe kapitalizmu vo zvyšnej časti planéty.

Napriek chybám, nedostatkom a zlyhaniam, socializmus zaznamenal obrovské historické i ekonomické úspechy, ktoré sú nepopierateľným faktom. Slovensko sa za 42 rokov socializmu zmenilo zo zaostalej agrárnej krajiny na industriálne vyspelú spoločnosť ľudí majúcich základné ľudské právo na prácu, na dôstojný život, na kultúrne, či spoločenské vyžitie pre každého, na spoločnosť v ktorej muži odchádzali do dôchodku vo veku 60 rokov a ženy v 55 (resp. podľa počtu narodených detí aj skôr). Nikoho za 42 rokov ani vo sne nenapadlo, že by sa vek odchodu do dôchodku zvýšil čo i len o jednu hodinu. Nebudeme teraz rozoberať dopodrobna a do detailov všetky pozitíva socializmu, ktorých je nepochybne veľa a každý kto socializmus zažil o nich vie aj keď samozrejme sú takí, ktorí pravdu vidieť nechcú, prípadne ju chcú prekrútiť. Stačí porovnať úroveň potravinovej sebestačnosti a z toho vyplývajúce konkrétne údaje o produkcii hovädzieho mäsa, bravčového, jahňacieho, hydiny, produkcia vajec či mlieka, počet postavených bytov, vodných nádrží, elektrární, kilometre vybudovaných ciest, železničných tratí, počet škôl, škôlok, kultúrnych domov čo zdravotných stredísk na dedinách.

Boli ľudia v socializme leniví?

Po krátkom odbočení sa vraciame k základnej otázke. Bolo by toto všetko vzniklo, keby boli všetci leniví, ako sa nás o tom snaží presvedčiť pravicová propaganda? Vybudovalo by sa to všetko, ak by všetci čakali kým ich bude „štát“ vodiť za ručičku? Sme presvedčení, že určite nie. Hodnoty ktoré sa vytvorili sem nespadli sami od seba. Vždy boli výsledkom práce a umu našich ľudí. Prečo to ale dnes tak nieje? Prečo dnes napriek tomu, že pracujeme viac, do dôchodku odchádzame neskôr, žijeme stále horšie a horšie?

Nie nie je to tým, žeby nás predtým niekto vodil za ručičku a dnes keď nás nikto nevodí sme stratení a biedni. Je to tým, že pred rokom 89 išli výsledky našej spoločnej práce na spoločný stôl a z neho sa rozdeľovalo pre potreby celej spoločnosti. Dnes idú zisky do súkromných vreciek ale o stratu sa delíme všetci. Zisk je nedotknuteľný, o tom sa nehovorí, koľko sme vyprodukovali a vo vreckách koľkých ľudí tieto hodnoty skončili. Zisk sa neprepočítava na hlavu občana, aby sa dalo zistiť v priemere koľko vyprodukoval jeden človek, ale s dlhom s tým sa tento režim podelí so všetkými a napriek tomu, že sme si nič nepožičali a že s peňazí ktoré si požičal štát sme nevideli ani cent, tak vieme koľko dlhuje aj práve narodené batoľa.

Aké sú pravé dôvody očierňovania socializmu

Za snahami o očiernenie socializmu ako systému a znevažovanie ľudí ako neschopných, ktorí sú odkázaní iba na to, aby ich niekto vodil za ručičku, je jediné. Je za tým strach úzkej vrstvy zbohatlíkov, ktorí sa boja, že by spoločnosť mohla pochopiť pravdu a znamenalo by to ich koniec. Toho sa boja ako čert kríža. Preto je potrebná táto taktika. Treba ľudí presviedčať, akí sú neschopní, akí sú leniví. Naučiť ich aby sa hanbili, aby cítili potrebu snažiť sa viac, pracovať viac a veriť tomu, že keď tak budú konať, budú sa mať naozaj lepšie a aj ich výplaty budú tučnejšie. Je to však iba veľký klam. Viac práce a viac nadčasov neznamená automaticky vyššiu mzdu a lepší život pre pracujúceho, ale určite znamená väčší zisk pre majiteľa fabriky. Všimnite si napríklad na pracoviskách „filozofiu zodpovednosti“. Jej podstata spočíva v tom, že keď je potrebné ťahať nadčasy, tak sa operuje argumentom „musíme“ ( teda musíme všetci, ako keby sme boli všetci na rovnakej lodi a všetci mali rovnaké záujmy). My musíme potiahnuť nadčas, my musíme prísť do práce v sobotu, my musíme zabrať, pretože toto je dôležitá zákazka, my sa musíme poponáhľať ešte viac pretože kamión bude odchádzať už o 3 dni, my musíme, musíme a musíme, pretože oni môžu všetko. A to sa musí zmeniť.

Výsledky „filozofie zodpovednosti“ nás však už nemusia zaujímať a preto, aby sme radšej nežiadali vyššie mzdy, nastupuje „filozofia skromnosti“, v ktorej nám je predstierané v akej biede je firma, aké má dlhy, problémy a ako sa musíme uspokojiť s tým, že máme vlastne prácu. Áno my máme vlastne prácu a výsledky našej práce majú majitelia fabrík.

Je už ale najvyšší čas povedať tomuto vývoju dosť a ak sa nepodarí aj hneď zastaviť, je potrebné ho minimálne výrazne spomaliť. Je čas minimálne pochopiť, že sme to my pracujúci, kto vytvára hodnoty, že majitelia firiem nevytvárajú pracovné miesta preto, že by im tak záležalo na tejto krajine, alebo priamo na nás pracujúcich, ale že to robia preto, aby si mohli privlastniť výsledky našej práce, aby mohli bohatnúť z mozoľov našich rúk, či práce nášho umu. Ak toto pochopíme a začneme to aj verejne dávať najavo bude to prvým, no rozhodujúcim krokom k zhodeniu okov otroctva.

Socializmus nikdy nebol a ani nikdy nebude o vodení niekoho za ručičku. Socializmus bol a bude o tom, že výsledky našej práce budú slúžiť celej spoločnosti a nie iba úzkej vrstve spoločnosti. Socializmus bol a aj bude o maximalizácii naplnenia potrieb celej spoločnosti, kapitalizmus bol, je a bude o maximálnej honbe za ziskom a o zdieraní tých, čo tie hodnoty tvoria. Socializmus je to čo nám otvára perspektívu do budúcna a nie je perspektívou iba pre komunistické strany, ale pre každého kto chce dôstojne žiť a nechce aby sa na výsledkoch jeho práce priživoval nejaký kapitalista.

Ján Chalupský – sympatizant Vzdoru-strany práce

Komunisti v Indii ovládli po voľbách v Kerale už druhý zväzový štát: Hinduistickí nacionalisti odpovedali na úspech komunistov vraždením

Len pred pár dňami prišli veľmi povzbudivé správy z jedného z indických štátov s názvom Kerala, kde parlamentné voľby vyhral Ľavicový demokratický front s počtom získaných kresiel 91 a 43,31% z celkového počtu 140 kresiel v národnom parlamente štátu Kerala. Ľavicový demokratický front vedie Komunistická strana Indie (Marxisti), ktorá získala 58 kresiel, druhou najsilnejšou stranou frontu je Komunistická strana Indie s počtom kresiel 19. Z ďalších komunistických strán získali zastúpenie Revolučná socialistická strana (Leninisti)- 1 poslanec a Komunistická marxistická strana (Aravindakshan)- 1 poslanec. Celkovo tak v národnom parlamente v indickom štáte Kerala svoje zastúpenie získali 4 komunistické strany, ktoré sú všetky združené vo víťaznom Ľavicovom demokratickom fronte.

Pokračovať v čítaní

Fašizmus opäť klíči aj na Slovensku a zájazdy do Osvienčimu ho nezastavia

Ešte minulý mesiac sa v budove NR SR uskutočnila tlačová beseda „nefašistickej“ opozície. Jej hlavným obsahom bol boj , resp. imitácia boja proti narastajúcemu fašizmu v tejto spoločnosti. To že po voľbách máme v NR SR politickú stranu, ktorej členovia sa otvorene zdravia gardistickým pozdravom „Na stráž“, ktorí svoje verejné zhromaždenia začínajú želaním pekného bieleho dňa. Stranu ktorá pľuje na SNP a označuje ho za protislovenský puč, stranu ktorej poslanci chodia ozbrojení a vytvorili organizované zastrašovacie hliadky vo vlakoch atď. Toto všetko vieme a táto spoločnosť sa snaží na túto skutočnosť reagovať. Reakcie sú zatiaľ iba sporadické. So svojim riešením zastavenia nárastu fašizmu prichádza aj „nekotlebovská“ opozícia. Na spomenutej tlačovej besede predložila svoju predstavu, ktorej podstata spočíva v tom, že by mal štát zaplatiť študentom stredných škôl zájazd do koncentračného tábora v Osvienčime, aby sa na vlastné oči presvedčili o hrôzach fašizmu a nacizmu v období 2. svetovej vojny, nakoľko extrémna pravica získala najviac svojich hlasov medzi mladými a prvovoličmi. Veľa ľudí možno aj toto riešenie vníma ako pozitívny posun v zápase s narastajúcim fašizmom. Je to však naozaj tak? Možno naozaj zastaviť narastajúci fašizmus výletmi študentov do koncentračných táborov?

Vzdor – strana práce je presvedčená, že rozhodne nie. Tak ako pri každom probléme, tak aj pri tomto sme presvedčení, že vždy je podstatné a dôležité riešiť príčiny daného stavu a nie robiť amatérske pokusy nad dôsledkami. Áno, návrh „nekotlebovskej“ opozície považujeme za amatérsky pokus, za imitáciu snáh boja proti dôsledkom fašizácie spoločnosti. V tejto spoločnosti sa v záujme rozoštvávania spoločnosti zaužívala slovná formulácia „Lebo Fico“. Táto formulácia je často používaná opozíciou, médiami, rôznymi analytikmi, politológmi a kade kým. Vždy keď niečo nefunguje v tejto spoločnosti, použije sa výraz lebo Fico. Rovnaká taktika sa začína používať v súvislosti s nárastom fašizmu. Teda „lebo Kotleba, lebo extrémisti“. Je však fašizujúcim prvkom tejto spoločnosti iba Kotleba, ktorý svoju extrémistickú a krajne pravicovú stranu dostal do zákonodárneho zboru? Povedať áno, by znamenalo zastrieť skutočnú pravdu o fašizme. Kotleba a jeho strana je iba jeden z rastúcich fašistických prúdov a tých je v tejto spoločnosti viacero.

Základné fakty o opätovnom udomácnení fašizmu na Slovensku

Základným predpokladom vzniku fašizmu je existencia kapitalizmu. Fašizmus, či nacizmus nikdy nevznikol v žiadnej socialistickej krajine. Vždy vznikol v kapitalizme. Je totiž prirodzenou vývojovou etapou kapitalizmu. Bolo tomu tak v 30-tych rokoch minulého storočia v Európe, či o niečo neskôr v Južnej Amerike a je tomu tak i dnes. Napriek tomu, že si uvedomujeme chyby a nedostatky prednovembrového politického systému, môžeme otvorene a zodpovedne povedať, že prvý základný kameň súčasného fašizmu bol položený štátnym prevratom v roku 89, keď sa v tejto krajine začal znovu budovať kapitalizmus. Preto znie až komicky, keď tí čo tu tento režim zaviedli a tým položili základný kameň fašizmu, chcú dnes proti nemu bojovať výletmi do Osvienčimu.

Postupne každým rokom boli na stavbu fašizmu prikladané ďalšie a ďalšie tehličky, ktoré boli spájané silným a tvrdým antikomunizmom. Ten slúžil a vždy slúžiť bude k tomu, aby jednotlivé fašistické tehličky držali pevne pohromade. Jednou z tých tehličiek samozrejme okrem iných bola aj rehabilitácia Andreja Hlinku. Prebehla úplne nenápadne a podoba tohto katolíckeho kňaza sa stala súčasťou 1000 korunovej bankovky. U Hlinku sa začalo vyzdvihovať jeho zápas za práva Slovákov v časoch končiacej monarchie, či jeho aktivity v časoch Černovskej tragédie, no zámerne boli zamlčované Hlinkové aktivity v období pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Hlinka otvorene nadväzoval spoluprácu so stranou Adolfa Hitlera a verejne prezentoval svoj obdiv k Hitlerovi a nacizmu. Ak sa dnes niektorí kandidáti Kotlebovej strany hlásia k Hitlerovi, tak to vyvoláva v spoločnosti dosť výrazné pobúrenie (teda zatiaľ). Hlinka robil v podstate to isté, akurát s tým rozdielom, že to nemal možnosť písať na Facebooku.

A po roku 89 sa Hlinka ocitol na 1000 korunovej bankovke. Bola to rovnaká drzosť, ako keby dnes dal niekto na bankovku portrét Magáta, no tento čin spoločnosť prešla bez povšimnutia. Bol to jeden z prvých základných krokov k úspešnému budovaniu fašizmu. Paradoxom tej doby bolo to, že vládni predstavitelia sa zo všetkou dostupnou falošnosťou klaňali pri pamätníkoch SNP a vo svojich peňaženkách prepočítavali bankovky s portrétom Hitlerovho a fašistického fanúšika. To že sa Hlinka nedožil 2. svetovej vojny na jeho politickom smerovaní nemení nič.

Ďalším krokom je očistenie Jozefa Tisa. Tento oriešok je o niečo zložitejší, no vytrvalo sa pracuje aj na ňom. Ešte v časoch Vladimíra Mečiara sedelo v NR SR niekoľko poslancov, ktorí sa hlásili k Jozefovi Tisovi a takí poslanci v NR SR sú stále, preto nástup Kotlebovej strany do NR SR iba zavŕšil určitú etapu v tomto vývoji. A zavŕšenie tejto etapy nastalo v momente, keď Kotleba oficiálne požiadal NR SR o minútu ticha za Jozefa Tisa a jeho odsúdenie otvorene nazval justičnou vraždou. Bol a je to signál k tomu, že môže nastúpiť postupné obhajovanie Hitlera. Aj keď je to zatiaľ ojedinelé, rovnako ako pred 20 rokmi bolo ojedinelé obhajovanie Jozefa Tisa.

13124673_1077437552297279_7699268882479161133_n

Často počúvame o tom, že fašizmus tu už je a že vlastne Kotleba proti nemu bojuje, často čítame o európskom fašizme, prezidentskom fašizme atď. Treba si ale uvedomiť, že ak fašista označí iného fašistu za fašistu, že on tým pádom neprestáva byť fašistom. Mnohí politici opozície, ktorí dnes tak odhodlane „bojujú“ proti fašizmu, ho svojou politikou budujú. Mnohé názory pravicových politikov niesu o nič menej fašistické, ako tie ktoré kritizujú. Rozdielom je iba to, že nehajlujú, neobdivujú Tisa, či Hitlera, ale obsah ich politiky sa nepriamo zlieva do jednej spoločnej hnedej rieky.

Niektorých ľudí prekvapuje laxný prístup Kolára ku Kotlebovej strane. Keď na jednej strane kritizuje fašistické tendencie, no na druhej strane nemá problém obhajovať Kotlebu a jeho stranu. Nieje však na tom nič prekvapujúce. Je to skôr dôsledok prirodzeného vývoja. Fašizmus totiž nikdy nezastupoval záujmy tých chudobných a bežných občanov. On sa tak vždy iba tváril. Často žiaľ veľmi presvedčivo. Ale vždy stál na strane bohatých. Ich záujmy obhajoval. Preto aj bohatí potrebujú fašizmus, aby sa s jeho pomocou bránili pred hnevom spoločnosti. Na fašizmus ale vždy doplácali a budú doplácať chudobní. Oni sú už roky manipulovaní k nenávisti. Po internete existuje množstvo stránok, ktorých jediným cieľom je šíriť strach a nenávisť. Na základe vymyslených prípadov a príbehov, ktoré sú doplnené drastickými fotkami, ktoré s daným prípadom nemajú nič spoločné. Vytrvalo tieto dezinformácie a klamstvá šíria po Facebooku určití ľudia, ktorých cieľom je vystrašiť spoločnosť a potom je už iba krôčik k rozpútaniu vojny. K poštvaniu hladných a biednych proti sebe, len na základe ich rasy, či náboženskej príslušnosti a bohatí si v takej situácii iba mädlia ruky a počítajú zisky ktoré roztočenie vojnového kolesa produkuje.

Preto je potrebné si uvedomiť, že fašizmus možno poraziť jedine porazením kapitalizmu. Preto snahy vyháňať fašizmus výletmi do koncentračných táborov sú iba trápnym pokusom o zastretie skutočnej pravdy. Nehovoriac, že sa vychádza z predpokladu, že krajnú pravicu volili poväčšine prvovoliči, čo vôbec neodráža realitu. Zavezieme sa všetci do Osvienčimu??? Alebo počkáme kým nás tam začnú voziť fašisti. Tento stav spôsobili všetky politické strany, ktoré tu obnovili kapitalizmus, úspešne ho budujú a za 26 rokov rozkradli všetko čo sa dalo.

Vzdor – strana práce

Takto slávia Sviatok práce komunisti v Rakúsku (VIDEO a FOTOGALÉRIA)

Prvomájová demonštrácia pri príležitosti boja pracujúcich celého sveta sa tak, ako v iných veľkých európskych mestách, konala aj vo Viedni. Na rozdiel od Slovenska, kde si tradičný 1.máj pripomenulo v uliciach pár desiatok ludi, vo Viedni sa tradične v tento deň spojili všetky fungujúce rakúske komunistické a ľavicové organizácie, ktoré tradične podporili aj komunisti z Nemecka, a vytvorili pestrý asi dvojtisícový sprievod. Samozrejme, ani rakúska ľavica netvorí jednoliaty celok, preto sa jednotlive prejavy konali na rôznych miestach. Vzhľadom na aktuálnu tému prezidentských volieb tu boli transparenty proti kandidátovi za prezidenta z radikálne pravicovej populistickej FPÖ – Nepustite Hofera do Hofburgu (pozn. Prezidentský palác). Tohto sa tiež z veľkej časti týkal prejav zástupcov reformistickej Komunistickej strany Rakúska ( KPÖ), ktorí by radi s ostatnými zvádzali parlamentný boj a utápajú sa v reformizme. KPÖ sa vzdala boja proti kapitalizmu a ani tu neprekročila svoj tieň, najviac sa jej podporovatelia zmohli na podporu utečencov a hesla typu: „Vyššie príjmy, nižšie nájmy“.

Sprievod pokračoval ďalej k radnici, čo je tradične sídlo vládnucej SPÖ- Sociálnej demokracie. Prejavu na tomto mieste som sa nezúčastnil, ale predpokladám, že tam svoje povedali primátor Viedne a predstaviteľ SPÖ Häupl, premiér Faymann a pod. Ku prístupu sociálnej demokracie ku skutočnému boju pracujúcej triedy za svoje práva sa nemá zmysel veľmi vyjadrovať, od marxistickej ľavice sa oddelila prakticky už pred vyše 100 rokmi a zmôže sa tak akurát na kozmetické úpravy vrámci kapitalizmu. Jej predstavitelia sú iba dobre platení byrokrati, ktorí sú súčasťou zastupiteľskej “rovnováhy” proti pravici všetkého možného druhu. Ale záujmy pracujúcej triedy zastupujú naozaj iba ťažko, ved sa stačí pozrieť čo má spoločné s bežnými ľuďmi náš Smer – sociálna demokracia. Nič, akurát riešia zákulisné kšefty s inými subjektami súčasného mafiánskeho kapitalizmu. Preto ak uvidíte niekde slovné spojenie “autentická ľavica”, vedzte, že sociálna demokracia sem určite nepatrí.

Sprievod pokračoval od radnice ďalej okolo Univerzity, až po Votivkirche, pred ktorým je Siegmund-Freud-Park, tradičné miesto viedenskej ľavicovej politiky a kultúry. Je prepojený s Viedenskou univerzitou, ktorá si minulý rok pripomínala 650.výročie od svojho založenia a na svoju históriu je patrične hrdá a stále tu vládne čulý ruch. Pri Votivkirche ukončili sprievod tie radikálnejšie organizácie, a to PdA ( Strana práce Rakúska ), ideologicky prakticky sesterská organizácia Vzdoru-strany práce, KJÖ (Komunistická mládež Rakúska), KOMintern, KSV (Komunistický zväz študentov a študentiek) a viacero organizácií, ktoré tvoria prisťahovalci v Rakúsku – najmä turecká a kurdská menšina. Inak, tureckí a kurdskí komunisti mi prišli veľmi autentickí, v ich domovskej krajine sú potláčaní a tu v rakúskej ilegalite sa znovu organizujú.

Tu je zoznam zúčastnených organizácií na 1. mája vo Viedni:

ADHF (Federácia pre demokratické práva v Rakúsku)
AFA (Anatolská federácia Rakúsko)
Aktivisti ľudových gueril Iránu – Vieden
ATIGF (Federácia pracujúcich a mládeže Turecka)
AvEG-Kon (Federácia utláčaných migrantov v Európe)
FEYKOM (Spoločný zväz Kurdov v Rakúsku)
HDK (Demokratický ľudový kongres)
IA.RKP (Iniciatíva pre vybudovanie revolučnej komunistickej strany)
KJÖ (Komunistická mládež Rakúska)
KOMAK-ML (Komunistická akcia/marxisticko-leninská)
KOMintern (Medzinárodná komunistická odborová iniciatíva)
KPÖ (Komunistická strana Rakúska)
LinksJugend (Ľavicová mládež)
KSV (Komunistický študentský zväz)
MLPD (Nemecká marxisticko-leninská strana)
Nazim Hikmet (kultúrne spojenie)
PdA (Rakúska strana práce)
Platforma proti imperializmu, fašizmu a útlaku žien (Nová demokratická mládež)
Yeni Kadin (Nová žena)
YXK (Zväz kurdských študentov a študentiek)
MLKP ( Marxisticko-leninská komunistická strana)
TIKB (Únia revolučných komunistov Turecka )
PARTIZAN (turecko-kurdská marxisticko-leninsko-maoistická organizácia)

„Proletarier aller Länder, vereinigt euch!“
„Proletári všetkých krajín, spojte sa!“

Noro Potočák, spolupracovník VZDORu – strany práce- Rakúsko, Viedeň

13076847_1077440235630344_4254756227533150506_n 13091941_1077438285630539_7883285943549372142_n 13091999_1077438572297177_1970470497532171209_n 13092027_1078078858899815_7961466042971890904_n 13092193_1077439765630391_4916843329547177696_n 13092193_1077439905630377_515399411275763307_n 13094145_1077436602297374_1559888374280849192_n 13096070_1077440395630328_2550992007608026791_n 13096188_1077437965630571_3481274989309004364_n 13096302_1078080315566336_2787780643429628539_n 13096332_1078080455566322_8726955520430568640_n 13100800_1077439462297088_3662310066738819988_n 13100961_1078080748899626_680741501189857775_n 13103313_1077438398963861_5691526846518010994_n 13124572_1077439345630433_6844602500060848664_n 13124673_1077437552297279_7699268882479161133_n 13133242_1078080862232948_6272314013839840245_n 13151461_1077437158963985_1945505033661102936_n 13151862_1078081222232912_8381162839949478339_n

Ako si predstavujeme triedny boj odborov s majiteľmi podnikov

Odbory majú byť organizáciou zamestnancov, ale i všetkých pracujúcich,  ktorá ich zjednocuje a vytvára vzťahy solidarity, podpory, pomoci, priateľstva a dôvery medzi pracujúcimi. V odboroch sa pracujúci majú prakticky naučiť spoločne presadzovať svoje záujmy, organizovať sa a kolektívne spravovať svoje vlastné hospodárske a spoločenské záležitosti.

Odbory vznikli práve preto, lebo si ľudia uvedomili, že práve v jednote zamestnancov, kolektívu ale aj pracujúcej triedy je skutočná sila, skutočná páka na vyjednávanie presadzovanie si záujmov a tvorenie politiky.

Pokračovať v čítaní