Archívy autora: VzdorSpis
Odloženie vybudovania tunela Čebrať, ukazuje na neschopnosť kapitalizmu: Porovnajme si to s výstavbou Liptovskej Mary za socializmu
Mesto Ružomberok sa nachádza v dolnej časti Liptova a je obklopené malebnou prírodou. Veľa Slovákov toto mestečko pozná osobne. Mnohí ho poznajú práve z médii v súvislosti s výstavbou úseku diaľnice medzi obcami Hubová a Ivachnová, ktorej súčasťou by mal byť aj tunel Čebrať. Tento diaľničný úsek je pre mesto Ružomberok a jeho obyvateľov bytostne dôležitý, pretože tento úsek diaľnice bude vlastne obchvatom mesta a odvedie dopravu za jeho brány. Roky obyvateľov trápil zápach z celulózky, no k nemu sa pridáva i zápach z výfukových plynov, ktorý sa v ružomberskej kotline pri nízkom tlaku drží pri zemi, čo výrazne znižuje kvalitu ovzdušia, ktorý všetci dýchame. Vďaka zápachu, sa Ružomberku ušli viaceré nelichotivé prívlastky, dokonca aj od vlastných obyvateľov. Dokonca sa objavil aj vtip, podľa ktorého sa od Bešeňovej Liptovský Mikuláš nachádza smerom na Východ a Ružomberok smerom na zápach. Preto obyvatelia mesta a okolia s radosťou privítali správu o budovaní diaľničného úseku Hubová- Ivachnová. Zahájenie stavby bolo pred niekoľkými rokmi a termín ukončenia bol stanovený na rok 2017. Ak by všetko prebiehalo podľa časového harmonogramu, tak výstavba tohto diaľničného úseku by sa už pomaly blížila do finále. Nakoľko preplnenosť hlavného cestného ťahu, ktorý vedie prakticky cez centrum Ružomberku je najmä počas špičky naozaj enormná.
Na Ukrajině byl zhanoben pomník partyzánky Zoji Kosmoděmjanské a byl odstraněn
Zatímco ukrajinská ekonomika klesá ke dnu a sociální postavení pracujících se den ode dne zhoršuje (ZDE), dekomunizační kampaň vyhlášená kyjevskou juntou naopak dosahuje „skvělých“ výsledků. Vláda přejmenovává města, vesnice, ulice i parky odkazující na sovětskou minulost, odstraňuje domovní výzdobu, pamětní desky i pomníky, pronásleduje levicově smýšlející občany a soudně zakazuje levicové strany. A aby ji šla práce lépe od ruky, ráda se opře i o pomoc plejády angažovaných aktivistů vesměs krajně pravicové orientace.
Právě jedna z těchto násilnických part vyšla před několika dny vstříc vůli kyjevské vlády a novému oficiálnímu bandrovskému výkladu ukrajinských dějin, když se rozhodla dekomunizovat pomník sovětské partyzánky Zoji Kosmoděmjanské v centru Kyjeva na rohu ulic Gončarovy a Chmelnického. 4. září byl bronzový pomník hrdinky padlé v boji proti fašismu pomalován barvou a poté skácen, přičemž došlo k jeho poškození. Následně byl pomník odvezen městskou službou na neznámé místo, údajně k renovaci.
Starosta Ševčenkova obvodu, v němž se pomník nacházel, Oleg Haraga, médiím vysvětlil, že úřady nechtějí nechat pomník zmizet a záleží jim na jeho opravě, zároveň ale lakonicky konstatoval, že „tento případ vandalismu ukázal, že v naší čtvrti jsou lidé, kterým pomník vadí, a proto by měl být přemístěn. Jednou z možností je Muzeum totalitarismu“. Zmíněné muzeum, které právě v Kyjevě vzniká, patří pochopitelně k dalším výdobytkům současné dekomunizační kampaně.
Případ pomníku Kosmoděmjanské ukazuje, že kyjevský režim se nezastaví opravdu před žádnou hanebností. Po zničení stovek pomníků Lenina, Šchorse, Petrovského, Dzeržinského a dalších komunistických předáků, ale i odstranění pomníku maršála Kutuzova a poškození monumentu rusko-ukrajinského bratrství přišel čas vypořádat se i s pomníky připomínající antifašistickou minulost země a hrdinství v boji proti nacistickým okupantům.
Zoja Kosmoděmjanská byla mladá komunistka, která se v roce 1941 po napadení Sovětského svazu přihlásila jako dobrovolnice do partyzánské jednotky na západním frontu. Jako čerstvá osmnáctice byla spolu s ostatními vysazena do týla německé armády, kde podnikala záškodnou činnost proti wehrmachtu, zejména kladla nástražné nálože na komunikace a poškozovala telefonní dráty. 27. listopadu 1941 v obci Petriševo podpalovala stáje a ubikace německé posádky, byla však na základě výslechu jiného, již zatčeného partyzána zajata a následně brutálně mučena, mj. vláčena ve spodním prádle v třeskutých mrazech po vesnici. Přes toto mučení z ní nevyšlo jediné slovo. 29. listopadu ji nacisté oběsili, její již mrtvé tělo zohavili a ponechali ho týdny viset na šibenici, kde se s ním i fotili. Poslední slova Zoji Kosmoděmjanské před popravou zněla „Můžete mě oběsit, ale nejsem sama. Je nás dvě stě milionů a všechny oběsit nemůžete. Lidé mě pomstí. Soudruzi, pokračujte v boji, nebojte se, Stalin přijde.“
Za své hrdinství se Zoja Kosmoděmjanská stala první ženou vyznamenanou během velké vlastenecké války nejvyšším vyznamenáním Hrdina Sovětského svazu (in memoriam), následně po ni byla pojmenována řada ulic a institucí, například škol a kolchozů, stejně jako horský vrchol v pohoří Tian Šan a planetka obíhající mezi Marsem a Jupiterem (1968). Její pomník v Kyjevě vznikl původně již v roce 1945, později byl nahrazen současným bronzovým pomníkem z dílny sochaře Haidamakse.
Skácení a poškození pomníku Kosmoděmjanské bohužel rozhodně nepředstavuje nějaký ojedinělý výstřelek, ale naopak pouze další ohavný článek současného úsilí pomajdanovského kyjevského režimu vymazat jakoukoliv vzpomínku na sovětskou minulost země a na levicové a antifašistické hodnoty z povrchu ukrajinské krajiny.
Vyše 60-tisíc mŕtvych v mexickej drogovej vojne: Obete chudoby a násilia, ktoré zapríčiňuje zlyhávanie kapitalizmu
Všetko sa to začalo príchodom čínskeho etnika na územie Mexika. Číňania so sebou priniesli aj veľmi cenenú komoditu- ópium. Mexické podsvetie zo začiatku nevenovalo väčšiu pozornosť trhu s ópiom a tak mali Číňania žijúci v Mexiku voľné ruky. Ten z nich spravil na mexické pomery pomerne bohatú vrstvu obyvateľstva, čo samozrejme s nevôľou prijímalo väčšinové v chudobe žijúce mexické obyvateľstvo. Mexické podsvetie sa na začiatku 20. storočia špecializovalo na pašovanie alkoholu do USA. Prohibícia u ich severného suseda spustila zlatý vek aj pre mexických pašerákov. Ukončením prohibície v USA vyschol prameň aj mexickému podsvetiu. To muselo reagovať a pretransformovať svoje aktivity iným smerom. Po inšpiráciu nemuseli chodiť ďaleko, pretože práve v ich krajine fungoval veľmi prosperujúci obchod s narkotikami, ktorý ovládala už spomínaná čínska menšina. Mexické podsvetie spustilo kroky na elimináciu vplyvu čínskeho podsvetia v Mexiku, za účelom prebratia ich lukratívneho obchodu. Využili nato domáce obyvateľstvo, ktoré prechovávalo veľkú nevraživosť k čínskej menšine a za pomoci vrážd, násilia, vydierania a zastrašovania postupne prebrali obchod s narkotikami vo svojej krajine. Čínske podsvetie stratilo v Mexiku jeden zo svojich pilierov nelegálnych aktivít. Mexické ópium sa stalo príjemným zaháňačom reality a bolesti u veľkého množstva amerických vojakov, ktorí túto drogu používali počas 2.sv. vojny.
Pozrite si rozhovor o menovej reforme z roku 1953, kde bola konečne povedaná celá pravda: Tieto fakty vám zamlčujú
Menová reforma z oku 1953 sa predstavuje dnešnými pravicovými médiami a kapitalistickými analytikmi ako krádež peňazí občanom Československa komunistickou vládou. Tieto argumenty krásne vyvracia Zbyšek Šustek, predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied, ktorý jasne poukazuje na celú históriu procesu, ktorý musel vyvrcholiť menovou reformou v roku 1953. Šustek jasne poukázal na to, že to čo sa stalo v roku 1953 bolo dôsledkom nacistickej okupácie ČSR, no tento proces už začal v 30-tých rokoch, kedy sa ČSR chystala na vojnu, tam je ten začiatok, ktorý dokonali nacisti a komunistická vláda len musela spraviť túto nepopulárnu menovú reformu, ktorá sa podľa Šusteka mala vykonať tesne po vojne, teda v dobe pred nástupom komunistov k moci.
Príčiny úpadku slovenského poľnohospodárstva: Takto z neho opäť vybudujeme našu pýchu
O poľnohospodárstve a o potravinovej sebestačnosti sa toho v posledných týždňoch pohovorilo predsa len viacej ak inokedy. Jednak je obdobie žatvy a zberu úrody, no zároveň táto téma začína byť stále viac a viac aktuálna najmä preto, že si časť spoločnosti začína uvedomovať, že potravinová sebestačnosť SR je na katastrofálne nízkych číslach. Prečo to tak je? Prečo sa naše poľnohospodárstvo nachádza v tak kritickom stave? Príčin je viacero. Skôr ako ich podrobnejšie rozoberieme, je potrebné zdôrazniť, že často vznikajú rôzne skupiny a iniciatívy, ktoré či už vedome, alebo z neznalosti tejto problematiky zvaľajú vinu za rozpad poľnohospodárstva na EÚ. Napriek tomu, že Vzdor – strana práce vždy kriticky vystupovala voči EÚ a našim cieľom je opustiť toto Euromonštrum, tak je potrebne objektívne zdôrazniť, že EÚ iba dokončuje likvidáciu slovenského poľnohospodárstva a likviduje potravinovú sebestačnosť SR.
Slovenský interbrigadista Jozef Májek v boji za republikánske Španielsko: Nezabúdajme na našich antifašistických hrdinov
Na začiatok musíme povedať, že pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli presne 80 rokov od začiatku vypuknutia občianskej vojny v Španielsku. Dňa 16. februára 1936 v španielskych voľbách zvíťazil Ľudový front, zložený z viacerých ľavicových strán a organizácií. V krajine nastali mnohé reformy vrátane pozemkovej. V tom čase fašistické a monarchistické kruhy už chystali občiansku vojnu. Ku triednym konfliktom dochádzalo v celej krajine. Majitelia bez príčiny zatvárali továrne, statkári posielali ozbrojených útočníkov, voči pracujúcim roľníkom, ktorí zabrali statkársku pôdu.
Dňa 17. júla prišli do Madridu prvé zvesti o povstaní v Afrike, dňa 18. júla sa vzbúrili posádky v provinciách Španielska. Republikánski činitelia však podcenili silu vzbúrencov, spoliehali sa na to, že lojálne jednotky ich potlačia. Až nová vláda pod vedením Josého Garalu vydala pod nátlakom más príkaz na všeobecné ozbrojenie ľudu. Členovia fašistickej Falangy obsadzovali kasárne, z ktorých útočili na mestá. V najväčšej sile sa povstanie prejavilo v Andalúzii, pretože bolo podporované marockými jednotkami a cudzineckou légiou. Španielska občianska vojna sa začala.
Strany aj odbory vytvorili milície, ktoré bránili republiku proti povstalcom. Demokratické štáty Európy v Španielskej občianskej vojne neintervenovali, zatiaľ čo Taliansko a Nemecko poskytovalo povstalcom muníciu a lietadlá V roku 1938 Franco disponoval 213 000 Španielmi, 160 000 Talianmi, 20 000 Nemcami, 50 000 Maurami (Maročania, Arabi a iní) a 7 000 vojakmi z cudzineckej légie Tercio. Na stranu republikánov sa v tom čase postavili len Mexiko a Sovietsky zväz.
Medzinárodná pomoc proletariátu
Politiku neintervencie západných krajín a politiku podpory fašistov zo strany Nemecka a Talianska zmierňovala solidarita pracujúcich a pokrokovej inteligencie z celého sveta, ktorí vytvorili „výbory pomoci republikánskemu Španielsku“, ktoré posielali potraviny, lieky a zdravotnícky personál. Deti bez domova umiestňoval v zahraničných rodinách. Podpora sa prejavovala aj štrajkami dokárskych robotníkov, ktorí odmietali nakladať vojnový materiál pre povstalcov. Konali sa masové demonštrácie na podporu Španielska.
Ľudová pomoc Španielsku prichádzala aj v podobe Interbrigád. Dobrovoľníci skladali túto prísahu: „Som tu, lebo som dobrovoľník, a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta.“
Medzi prvými dobrovoľníkmi boli antifašisti z Nemecka a Talianska, Poľska a ďalších krajín, kde boli antifašisti prenasledovaní. Ďalší dobrovoľníci prichádzali z Belgicka, Francúzska, Československa, Juhoslávie, Maďarska, Dánska a ďalších krajín. Podľa archívu KSČ pôsobilo v Španielsku spolu 2168 Čechov a Slovákov z rôznych krajín sveta. Celkovo interbrigády podporili okolo 30 000 interbrigadistov z celého sveta.
Dobrovoľník Jožo Májek
Medzi prvými občanmi Československa sa do interbrigád, po tom ako sa s kamarátom Lacom Holdošom dozvedel o generálskom puči, prihlásil aj rodák z Vlkolínca, mladý učiteľ Jozef Májek. Pôsobil v guľometnej rote 12. Brigády „Thälmann“ nazvanej po vodcovi nemeckých komunistov, ktorý neskôr zahynul v koncentračnom tábore. Príslušníci brigády sa počas novembrovej noci presúvali z Albacente do Madridu, pred ktorého bránami už čakal nepriateľ.
Májek so súdruhmi postupoval k starobylým múrom stredovekého kláštora, kde prvý raz zažili trpkosť ústupu. Napokon museli Madrid obísť zo severu, kde sa spolu s 11. brigádou „Edgar André“ striedali pri strážení komplexu budov Palacente. V druhej polovici novembra Májek s ďalšími interbrigadistami strážili slabú líniu pri objekte „biely dom“. Keď nepriateľ prelomil líniu, do protiútoku šli buď Májek alebo Juraj Petročko (dobrovoľník z Torysiek). O ich obetavosti sa zmienil aj jeden z prvých bulletinov brigády, ktorý bol písaný v daždi na kolene. Z okien bieleho domu strieľali interbrigadisti zo sovietskeho guľometu „maxim“. Počas čakania na tank padol rakúsky antifašista Karl Mager. Československí interbrigadisti napokon objekt ubránili no neskôr ho stratili. 23. novembra sa ho opäť pokúsili získať. Jozef Májek ako veliteľ roty zabezpečoval guľometmi postup peších rôt. Potom čo guľometníci na pravom krídle padli, ľahol si zaň Májek. Ten už nestihol ani vystreliť. Zomrel mladý, vo veku 25 rokov.
Jozef Májek je pochovaný spolu s Karlom Magerom a nemeckým antifašistom Kaupem pri viadukte železnice Madrid-Palacete. Ich hroby boli označené obyčajnými drevenými krížmi a nad nimi bola vztýčená červená zástava. Po Jozefovi Májekovi bola neskôr pomenovaná nová československá 13. Bateria „Jožko Májek“.
Pri osobe Jozefa Májeka sa dá hovoriť o istom paradoxe, nakoľko bol funkcionárom Hlinkovej mládeže. V tej dobe vedúci predstavitelia HSĽS podporovali frankistov. Portrét Jozefa Májeka bol použitý v montáži časopisu Volksillustrierte, ktorá mala zobrazovať boj komunistov (Hans Beimler), sociálnych demokratov (Brechet), anarchistov (Durriti) a antifašistických katolíkov (Jozef Májek). A.G. London sa v knihe „Španielsko červené a čierne“ o tomto vyjadruje nasledovne:
„Jozefa Májka možno pokladať za symbol slovenských protifašistických katolíkov iba v súvislosti s jeho výchovou doma a v prostredí v ktorom vyrastal. Stal sa komunistom už vo vyšších triedach gymnázia. No jeho komunistické náhľady …. považovali ľudia z tábora politického katolicizmu iba za mladícky radikalizmus. … Májek totiž na učiteľskom ústave v Lučenci presviedčal pri predvojenskej výchove žiakov o tom, že sa majú zaujímať o vojenskú vedu, aby ju mohli neskoršie uplatniť v záujme revolúcie. A keď sa vrátil z vojenskej prezenčnej služby, podal roku 1935 prihlášku do komunistickej strany.“
V novinách sa objavil po smrti Jozefa Májeka článok podpísaný Julom Ďurišom s nasledovným textom (bohužiaľ, názov novín sa nepodarilo zistiť, nakoľko ide len o výstrižok, no podľa obsahu možno predpokladať že autor je katolík a antifašista): „Áno, táto obeť je veľkým symbolom. Priniesol ju oddaný syn svojho ľudu a národa za vec celého ľudstva, Jožo Májek ako vedúci funkcionár Hlinkovej mládeže v poctivom úsilí o vec svojho ľudu, dopracoval sa cesty, po ktorej svoj boj šiel vybojovať na madridský front. Dobojoval. Mladý 25 rokov.
V hlbokej bolesti skláňame sa nad padlým bojovníkom. V mene všetkých, ktorým demokracia, sloboda a mier sú životným programom. Aj v mene tej generácie, z ktorej vyšiel tento mŕtvy orol. V mene tých mladých, z ľudovej strany, ktorí v protive so Sidorovými cestami dávajú sa smerom životných potrieb svojho národa.
Jožo Májek na madridskom fronte padol ako uvedomelý protifašista. V boji proti tým, ktorí ohrozujú aj jeho národ, aj túto republiku a túto demokraciu. Umrel zasiahnutý zbraňou tých síl, ktorým žehná Karol Sidor.“
Pamätné tabule Jozefa Májeka môžeme nájsť na budove miestnej galérie vo Vlkolínci a tiež na budove Liptovského múzea v Ružomberku.
https://www.youtube.com/watch?v=BevU3U7dO4E
Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce
Alberto Korda: Autor najreprodukovanejšej fotky na svete, ikonického portrétu Che Guevaru
Mnohí ľudia poznajú portrét Ernesta Che Guevaru. Mnohí ho dokonca nosia na sebe bez toho, aby vedeli kto to vlastne je, no len málokto pozná autora tejto fotografie, ako aj okolnosti jej vzniku. Alberto Korda (pôvodne Diaz Gutierrez), jeden z najslávnejších fotografov dvadsiateho storočia sa narodil v Havane roku 1928 ako syn železničiara a skôr ako začal s prácou asistenta pri fotografovaní, vystriedal množstvo zamestnaní.
Po troch rozvodoch sa oženil s krásnou kubánskou modelkou Niurkou a aj vďaka nej sa stal módnym fotografom. Vtedy si zmenil priezvisko na „Korda“ podľa britského filmára Alexandra Kordu, pretože „Korda“ znelo Kubáncovi ako „Kodak“. Čoskoro si otvoril vlastné štúdio v Havane v luxusnom playboy štýle. Jeho život sa zmenil po Kubánskej revolúcii.
Po tom, ako partizáni zvrhli diktátora Batistu, sa Korda stretol s chudobou a zmenil sa na revolučného fotografa. Nasledoval kubánskych lídrov a ponúkol svoje fotografie do novín Revolucion. 10 rokov bol osobným fotografom Fidela Castra. Sprevádzal ho tiež počas návštevy New Yorku v roku 1959. Mnoho momentov strávil aj s Ernestom Hemingwayom a Jean-Paulom Sartrom.
Slávnu fotografiu Ernesta „Che“ Guevaru spravil v roku 1960. Bolo to po tom, čo v prístave explodovala Belgická nákladná loď a usmrtila 136 ľudí. Na smútočnej demonštrácii rečnil Fidel a Che sa na krátky moment objavil na pódiu v pozadí. Korda spravil niekoľko fotografií.
Tieto fotografie však ostali len v autorovom archíve, Svetlo sveta uzreli až v roku 1967, kedy bol Guevara chytený a popravený v Bolívii. Korda vtedy poslal dve fotografie talianskemu ľavicovému vydavateľovi Giangiacomovi Feltrinellimu. Ten z tohto portrétu spravil tisíce plagátov. Táto podobizeň sa dnes nachádza na množstve tričiek, tašiek, plagátov, odznakov a kníh.
Fotografia Alberta Kordu bola použitá ako námet na Guevarovu podobizeň, ktorá sa nachádza na budove blízko Plaza de la Revolucion (námestie Revolúcie), kde Fidel často rečnil a kde sa koná množstvo podujatí. Je tam dodnes.
Jeho podobizne sa objavili na demonštráciách po celom svete. O príbehu najznámejšieho portrétu Che Guevaru vznikol aj televízny dokument s názvom „Chevolution“
https://www.youtube.com/watch?v=Y-Y42kM8Jk0
Ku Kordovym ďalším známym fotografiám patria zábery víťazných rebelov, ktorí prichádzajú do Havany a Quixote na lampe, ktoré zobrazujú Kubánca sediaceho na lampe a počúvajúceho Castrov prejav. Korda obdržal množstvo ocenení za jeho fotografie, vrátane najlepšieho fotografa roka od Revolution v rokoch 1960 až 1963.
V rokoch 1967 až 1978 Korda spravil množstvo fotografií pod hladinou mora. Fotil hlbiny okolo Kuby a v archívoch sa nachádzajú zábery takmer všetkých živočíchov ktoré žijú v okolí ostrova. Konalo sa množstvo výstav jeho fotografií. V Taliansku (1985), v Havane (1986), v Chicagu (2000). Korda zomrel ako 72 ročný po srdcovom infarkte v máji roku 2001, keď sa práve nachádzal na výstave v Paríži.
Korda radil mladým fotografom: „Zabudnite kameru, zabudnite objektív, zabudnite všetko. S fotoaparátom za štyri doláre dokážete spraviť najlepšiu fotografiu.“ Veril, že vášeň sa nachádza vo fotografovi a nie v jeho fotoaparáte. Často citoval francúzskeho spisovateľa Exuperyho a parafrázoval z jeho Malého Princa: „Iba ty môžeš vidieť svoje srdce. To, čo nie je viditeľné okom“
Guerillero Héroico II (1960)
Podľa arthistoryarchive.com a www.netssa.com spracoval a preložil Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce
Moslimskí interbrigadisti v službách Španielskej republiky v boji proti fašizmu
Málo známa je existencia kontingentu viac ako 1 000 Arabov a moslimov, ktorí bojovali počas španielskej občianskej vojny na strane republikánskej armády. Aj keď je ťažké povedať, koľko z týchto dobrovoľníkov naozaj vyznávalo islam, pravdou je, že ho uvádzajú v spisoch.
Prvá národná skupina týchto moslimských/arabských interbrigadistických republikánov boli arabskí Alžírčania, väčšinou komunisti. Dokopy ich bolo okolo 500 z celkového počtu Arabov bojujúcich na strane republiky. Väčšina z týchto mužov bola zaradená neskôr vo Francúzsku, ktoré bolo alžírskym kolonizátorom.
Z Komunistickej strany Palestíny sa do interbrigád prihlásilo okolo 400 bojovníkov. Je potrebné poznamenať, že jeden z hlavných členov vedenia tejto strany, Ali Abdel Khalid, zomrel pri bojoch v Extremadure (Španielsko) v roku 1938.
Treťou skupinou boli marockí štátni príslušníci. Tých bolo asi 200. Vyznačovali sa antifašistickým zmýšľaním a preto sa rozhodli vstúpiť do republikánskej armády. K tomu musíme pridať aj marockých zajatcov, frankistických vojakov, ktorí sa neskôr postavili na republikánsku stranu.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Dokument, o tajnom pozadí zvrhnutia komunistického režimu v Rumunsku: Kto ťahal nitky v pozadí? (VIDEÁ vo vnútri)
Pozrite nasledovný dokument. Východná Európa, rok 1989. Revolúcie. „Vlny hnevu“ po rokoch útlaku zvrhávajú komunistické režimy. „Všetko prebehlo spontánne…aspoň tak to tvrdia.“
Ako prebieha takáto revolúcia, aká je stratégia revolúcie? Film režisérky Susanne Brandstatter skúma túto otázku na konkrétnom príklade revolúcie z decembra 1989 v Rumunsku, ktorá sa od ostatných revolúcii vo Východnej Európe líšila hlavne svojou krvavosťou. V uliciach zomreli stovky ľudí a samotný komunistický líder a jeho manželka boli na rýchlom vojenskom súde odsúdení na smrť zastrelením.
Prečo mala revolúcia takýto priebeh a ako sa uskutočnila?
V unikátnom dokumente plnom pôvodných záberov vystupujú rumunskí a maďarskí disidenti, demonštranti, vysokopostavení diplomati, ako aj šéfovia a dôstojníci tajných služieb Rumunska, Francúzska, ako aj USA. Ich výpovede dávajú konkrétny obraz o medzinárodnej situácii a revolúcii v Rumunsku. A keďže „vývoj hry na jednej šachovnici ovplyvnil vývoj hry na iných šachovniciach“, je dokument zaujímavou výpoveďou o revolúciách v celej východnej Európe v roku 1989.
A možno nás dokument navádza, ako vnímať aj nedávne „revolúcie“ po celom svete.
Film je v šiestich častiach: