V knihe Čierna kniha (ČK) komunizmu na strane 508 sa o Červených Kméroch píše: „…Ale stopa, ktorú Červení Kméri zanechali v histórii, je celá v krvi…“ Preto sa pokúsim na zločinoch Červených Kmérov pod vedením Pol Pota ukázať, čo a kto bol pôvodom genocídy v Kambodži. Budem sa usilovať priniesť fakty, ktoré si môže každý overiť a ktoré dokazujú, že bol to americký imperializmus, čo začal genocídu v Kambodži, a tak podporil filozofiu Červených Kmérov a spôsobil ich popularitu. A hlavne, že ich výdatne tajne podporoval. Že to je hlavne krvavá stopa amerického imperializmu, ktorá ostala v Kambodži.

Stručná história Pol Pota

Narodil sa ako Saloth Sar 19. 5. 1928. Vzdelanie dostal v Paríži, kde ho inšpirovala ideológia Mao Ce–tunga. Viedol kambodžskú roľnícku armádu proti Lon Nolovej vláde, ktorú podporovali USA. V roku 1975 zvíťazil. Režim Červených Kmérov trval tri roky a osem mesiacov. Počas tohto obdobia násilne zahynulo okolo jedného milióna Kambodžanov. V roku 1979 pod tlakom vietnamských vojakov Pol Pot ušiel aj s Khmer Rouge do džungle, kde v apríli roku 1998 zomrel.

V knihe ČK-komunizmu sú zločiny Červených Kmérov pod vedením Pol Pota opísané v celej kapitole na stranách 508–556. Je to 48 strán krvi. Jednostranný pohľad plný klamstiev svedčí o morálnom úpadku autora kapitoly Jeana–Louisa Margolina a primitívnom zavádzaní čitateľov. Oplatí sa to prečítať a porovnať so skutočnosťou. Niektoré základné informácie sa nespomínajú, súvislosti sa nevysvetľujú, ale zato sa apeluje na emócie čitateľa a zneužíva sa jeho neznalosť faktov.

Pri čítaní kapitoly ma zarazili niektoré skutočnosti. V knihe som sa nevedel dopátrať, čo bolo dôvodom vzniku Červených Kmérov, aký bol ich volebný, či bojový program a aká bola ich ideológia. Autor nevysvetlil, ako je možné, že Červení Kméri vyhrali v roku 1975 občiansku vojnu proti vládnym vojakom. Pričom, ako sa píše na  str. 553, Červení Kméri mali roku 1975 len 60 000 bojovníkov, necelé 1% obyvateľstva. Ako je možné, že ich obyvateľstvo podporovalo? Ako je možné, že Červení Kméri prežili od roku 1979 do 1991 v džungli v pohode? Kto ich zaopatroval a vyzbrojoval? Ako je možné, že vodcovia Červených Kmérov neboli súdení ako vojnoví zločinci a dokonca roku 1982 sa preferovalo ich miesto vo vláde v Kambodži? Kto hlasoval za to, aby zločinecká vláda Pol Pota po úteku do džungle mala ešte desať rokov kreslo v OSN? Vynára sa priveľa otázok, na ktoré som hľadal odpovede.

V ČK-komunizmu si autor nepoložil základné otázky o Červených Kméroch. A to len preto, že by mohli vyjsť najavo zločiny kapitalizmu v Kambodži, mohol by si ich uvedomiť aj radový Pritakávač. Toho sa predsa bolo treba vyvarovať. Pretože, ako sa už povedalo, kniha má mať len propagandistický vplyv.

Ako USA vraždili v Kambodži a dopomohli k víťazstvu Červených Kmérov

Scott Neuman vo  FOX News  v článku Pol Pot: Cambodia’s Elusive Butcher píše: Monarcha – vládca Kambodže princ Norodom Sihanuk nebol ochotný podporovať zničenie vietnamských vojenských základní na východe Kambodže. Preto bol s podporou USA odstránený, na jeho miesto bola dosadená vláda generála Lon Nola, ktorá však roku 1975 ľahko podľahla vojskám Červených Kmérov.

V roku 1969 prezident USA Richard M. Nixon za podpory poradcu pre zahraničné veci (and his foreign affairs adviser) Henryho A. Kissingera dal bombardovať Kambodžu, lebo predpokladal, že severovietnamská armáda tam má velenie a základne. Bombardovanie pokračovalo až do augusta 1973. Okrem lietadiel Nixon v máji 1970 poslal do neutrálnej Kambodže aj amerických vojakov.

Medzi rokmi 1969 a 1973 americké bombardéry pokúšajúce sa zničiť severovietnamské základne v Kambodži, z ktorých mnohé nikdy neexistovali, zabili viac ako pol milióna kambodžských roľníkov. Len v roku 1973  americké lietadlá B–52 bombardovali Kambodžu 160 dní a zhodili 240 000 ton bômb na ryžové polia, dediny, zavodňovacie kanály a na predpokladané pozície vietnamských vojakov. Týchto bômb bolo o 50% viac, ako zhodili na Japonsko počas druhej svetovej vojny.  Bol to učebnicový prejav postoja čistej rasy voči podľuďom Kambodžanom. Treba pripomenúť, že toto barbarské bombardovanie Kambodže bolo veľmi jednoduché pre USA, lebo kambodžskí roľníci nemali nijaké protilietadlové ani pechotné zbrane.

John Quigley opisuje [16] ako v roku 1979 letel nad Kambodžou a videl na zemi záhadné veľké množstvo dokonale okrúhlych rybníkov. Až neskôr mu v Kambodži vysvetlili, že to boli krátery po amerických bombách, ktoré Kambodžania zavodnili a chovajú v nich ryby. Rybné hospodárstvo mohlo dobre prosperovať, lebo počas bombardovania Kambodže tam Američania zhodili až 500 000 ton bômb. Ak odhadujeme, že jedna bomba váži 100 kg, potom je v Kambodži zhruba 5 miliónov rybníkov, približne jeden rybník na obyvateľa. Aspoň takto sa Američania postarali o pozostalých. Pravda, netreba pripomínať, že už sám akt bombardovania Kambodže bol medzinárodným zločinom a všetci, ktorí sa na ňom podieľali, sú zločinci. Netreba hádam ani pripomínať, že akt bombardovania Kambodže nemá paralelu v zločinoch komunizmu.

Ako píše Edward S. Herman (Professor Emeritus at the Wharton School, University of Pennsylvania), fínska vláda vo svojej štúdii odhaduje, že približne 600 000 ľudí zomrelo v prvej fáze americkej genocídy v Kambodži. A z krajiny utieklo 2 milióny utečencov. Michael Vickerey odhaduje, že v prvej fáze bolo zabitých 500 000 ľudí. Na konci prvej fázy dekády americkej genocídy, keď Červení Kméri zvíťazili a okupovali Phnom Penh v apríli 1975, Kambodža bola rozbitá a zničená krajina s roztrpčenou spoločnosťou na okraji masového hladomoru. Bola to krajina s nezasiatou úrodou, s obrovským počtom utečencov v okolí a vnútri hlavného mesta Phnom Penh. To bol výsledok americkej genocídy. Zaujímavé je, že počas americkej genocídy v Kambodži masmédiá nepísali o “killing fields”  (terén na zabíjanie) v Kambodži, nepísali o zabitých a zmrzačených roľníkoch. Dokonca ani vláda USA o tom veľa nevedela [16]. Pravdepodobne “killing fields” ich ani veľmi nezaujímali, veď to boli len Kambodžania, ktorí sa nešťastne dostali do mlynského kolesa amerických záujmov v Indočíne.

Zaujímavé je, že v tom čase USA zastavili akúkoľvek pomoc Kambodži. Je možné, že tým chceli zvýšiť účinok bombardovania. Americkí vysokí úradníci predpokladajú, že až milión Kambodžanov zomrelo od hladu, prv ako sa dostali k moci Červení Kméri, ktorí násilím vyhnali ľudí z Phnom Penhu na vidiek, pretože nebola iná možnosť ich uživiť. Toto sa na Západe interpretovalo ako neľudský čin.

Na tomto obrázku je červenou farbou vyznačené územie v Kambodži, ktoré bolo vybombardované letectvom USA.

Dôkazy z oficiálnych odtajnených dokumentov USA v roku 1987 hovoria, že išlo o americký teror v Kambodži, ktorý doviedol Pol Pota k moci. „Oni používajú (bombardovanie) ako hlavnú tému propagandy,“ referoval riaditeľ operácie CIA 5. 2. 1973. „Výsledkom tohto prístupu je úspešné naverbovanie mnohých mladých mužov (a) propaganda je najefektívnejšia medzi utečencami, ktorí boli vystavení náletom B–52.“ Bombardovanie Kambodže a vojenská invázia USA poskytla malej skupine extrémistických nacionalistov s maoistickou namyslenosťou, Červeným Kmérom, katalyzátor na revolúciu, ktorá predtým nemala populárnu bázu medzi kambodžským ľudom. Neboli to myšlienky komunizmu, ale kapitalistická genocída, čo postavili Červených Kmérov na nohy.

Vďaka účinkom amerického bombardovania v Kambodži Červení Kméri presvedčili Kambodžanov, že cudzí vplyv a názory zo zahraničia krajine škodia, a preto ich treba vykynožiť. Presadzovali, že Kambodžania sa majú zaoberať len roľníctvom bez cudzieho vplyvu.

USA bombardovaním devastovali Kambodžu v prvej polovici dekády genocídy, ako to nazvala fínska vláda. Nato nasledovala druhá časť genocídy, počas vlády Pol Pota v rokoch 1975–1978.  Tajné bombardovanie Kambodže zorchestrované Nixonom a Kissingerom zabilo azda viac Kambodžanov, ako ich popravili Červení Kméri. Isté je, že bombardovanie posilnilo dravosť a barbarské správanie Červených Kmérov voči vidieckej elite a tým vodcom, ktorí boli spojení so zahraničím alebo podporovali cudzí terorizmus. Samozrejme, humánni a demokratickí politici, ako napríklad Henry Kissinger popreli, že by USA a Nixonova vláda mali nejakú zodpovednosť za Kambodžu.

Genocída Červených Kmérov

Keď sa Červení Kméri dostali k moci, brutálne zavraždili veľa ľudí, ako sa píše v ČK-komunizmu. Michael Vickerey odhaduje, že okolo 150 000 – 300 000 ľudí bolo popravených a počas štyroch rokov Pol Potovej vlády celkove zahynulo 750 000 ľudí. David Chandler odhaduje, že bolo popravených až 100 000 (Newsweek 30. 6. 1997). Fínska štúdia odhaduje, že Pol Potova vláda spôsobila smrť milióna ľudí, ktorí zomreli následkom popráv, chorôb, hladu a prepracovania.

Kambodžskí vedci odhadujú, že skutočný počet mŕtvych dosahuje okolo 500 000 – 700 000. Pričom väčšina politických vrážd bola výsledkom boja medzi komunistickou frakciou lojálnou k Pol Potovi (západné a južné provincie) a frakciou napojenou na Vietnam, ktorá operovala vo východnej provincii Kambodže.

Ako USA podporovali Červených Kmérov

V januári 1979 vietnamské vojská oslobodili Kambodžu od útlaku Červených Kmérov, ktorí sa stiahli do džungle. Stratou moci Červených Kmérov v Kambodži sa táto krajina dostala ešte viac do nemilosti USA a ich spojencov. Tým nastala nová éra vzťahov, keď USA so spojencami a Čína začali podporovať Červených Kmérov, ktorí boli nepriateľsky naladení voči Vietnamu. Podporovali Pol Pota ekonomicky, vojensky a politicky. Vôbec im neprekážalo, že podporujú zločincov a zabijakov, o čom už vedel celý svet. Zrejme stačilo, že Červených Kmérov môžu využiť pre svoje záujmy v regióne. Bola to čudná morálka krajiny vystupujúcej ako vzor demokracie, humanity a obhajca ľudských práv na celom svete.

Odvolajme sa na Johna Pilgera: www.globalpolicy.org. Friends of Pol Pot (The Nation, 1. 5. 1998) eatthestate.org, Pol Pot: U.S. Ally. (Eat the state, Politics with Bite) Volume 1, #47, 5. 8. 1997)

Ako píše John Pilger, USA nadviazali kontakt s Červenými Kmérmi už v novembri 1980, keď Dr. Ray Cline, bývalý zástupca riaditeľa CIA, tajne navštívil základňu Pol Pota v Kambodži (Cline bol neskôr poradcom prezidenta Reagana pre zahraničné otázky).

Aby USA zakryli tajnú vojnu o Kambodžu, vytvorili „Kampuchean Emergency Group“ (KEG) na veľvyslanectve v Bangkoku v Thajsku a na kambodžsko–thajských hraniciach. Túto skupinu, ktorá vystupovala ako humanitná organizácia, v roku 1980  viedol plukovník Eiland. Jej úlohou bolo „monitorovať“ distribúciu západnej humanitnej pomoci posielanej do utečeneckých táborov v Thajsku a zaručiť, aby sa zásoby dodávali aj na základne Červených Kmérov. Spolupracovali s thajskou armádou, ktorá mala spojenie s Červenými Kmérmi. Neskôr sa premenovali na “Kampuchea Working Group” a mali poskytovať tzv. „non–communist members of the resistance forces“ (t.j. Červeným Kmérom) bojové plány, bojovú techniku a tajné informácie zo satelitov. Kongres USA povolil pomoc tejto organizácii vo výške 24 miliónov USD. Takto sa humanitná pomoc, zbrane z Číny a západného sveta dostávajú k Červeným Kmérom. Až v roku 1989 Kongres USA zakázal aj nepriamu vojenskú pomoc Kambodži.

Pracovníci humanitnej pomoci USA pre Kambodžu Linda Masonová a Roger Brown napísali, že vláda USA trvala na tom, aby v prvom rade Červení Kméri dostávali humanitnú pomoc. V roku 1980 pod tlakom USA „World Food Program“ dali potraviny v hodnote 12 miliónov USD thajskej armáde, ktorá ich odovzdala Červeným Kmérom. John Pilger opisuje, ako v roku 1980 cestoval spolu s konvojom OSN (približne 40 nákladných áut) z Thajska do Kambodže a filmoval predstaviteľov USA, ako oficiálne odovzdávali tieto zásoby predstaviteľovi Červených Kmérov generálovi Nam Phanovi, ktorý bol u západných pracovníkov medzinárodnej pomoci známy ako „Mäsiar“. Výsledkom materiálnej pomoci Červeným Kmérom bolo, že Pol Pot mal v roku 1993 vojenskú prevahu až na polovici územia Kambodže.

V kambodžskom probléme sa zaujímavo správala aj OSN. Stratou moci Červených Kmérov v Kambodži a nástupom moci Vietnamu sa táto krajina dostala nielen do nemilosti USA a ich spojencov, ale paradoxne, aj do nemilosti OSN. V čase, keď vietnamské vojská v Kambodži vytvorili bábkovú vládu v Phnom Penhe a bránili návratu Červených Kmérov, embargo OSN zabránilo vstupu Kambodže do medzinárodných obchodných organizácií a jej komunikácii so svetovými charitatívnymi organizáciami, ba aj zo Svetovou zdravotníckou organizáciou (the World Health Organization). Zaujímavé je, že OSN na nátlak USA zrušila pomoc (development aid) len jednej krajine tretieho sveta, a to Kambodži, teda krajine, ktorá to vtedy veľmi potrebovala. USA dosiahli, aby Thaoun Prasith, zástupca Červených Kmérov, zastupoval v OSN Kambodžu ešte desať rokov po tom, ako Pol Potova vláda bola vyhnaná do džungle. USA odmietli dokonca dávať licencie na export kníh a hračiek pre siroty v Kambodži.  Zákon z prvej svetovej vojny „Trading with the Enemy Act“ sa aplikoval na Kambodžu a samozrejme aj na Vietnam. Dokonca USA pre Kambodžu presadzovali viac obmedzení ako pre Kubu a bývalý ZSSR.

Západ a Čína v OSN v roku 1992 presadili pre Kambodžu mierový plán, Červení Kméri boli zahrnutí v pláne OSN ako bojujúca frakcia. Ako sa roku 1992 vyjadril hovorca OSN v Phnom Penhe Eric Falt, OSN navrhla mierový proces v Kambodži tak, aby Červení Kméri získali viac rešpektu.

Ako píše Edward S. Herman On War Criminality and Impunity

(www.lol.shareworld.com), odhaduje sa, že USA dali v priamej pomoci Pol Potovi 85 miliónov USD a vplývali na inštitúcie OSN, aby podporovali Červených Kmérov, čo ozdravilo Pol Potove sily po roku 1979.  (Ben Kiernan: Cambodia’s Missed Chance, Indochina Newsletter, Nov. – Dec. 1991.) Išlo o pomoc v sume 85 miliónov USD (od r. 1980 do r. 1986) ako to vyplýva z korešpondencie kongresového právnika Jonathana Winera, ktorý bol neskôr poradcom senátora  Johna Kerryho (demokrat, Massachusetts) v senátnom výbore pre zahraničné vzťahy a v americkej nadácii vietnamských veteránov…

V rokoch 1988–89 Vietnam stiahol svoje vojská z Kambodže. Thajsko a okolité krajiny chceli, aby sa tam situácia urovnala. Ale Čína a USA nechceli vylúčiť Červených Kmérov z ďalšej roly v Kambodži.  John Pilger v článku “The Friends of Pol Pot“ (The Nation, May 1, 1998 ) píše, ako sa díval, keď predstaviteľov Červených Kmérov vítali pri návrate do Phnom Penhu, hlavného mesta Kambodže, oficiálni predstavitelia OSN. Dokonca vzdali poctu Khieu Samphanovi, Pol Potovmu prívržencovi, ktorý raz povedal, že chyba Červených Kmérov bola, že nezabili dosť ľudí. Pri príležitosti osláv Dňa Spojených národov (United Nations Day) v Phnom Penhe ho vítali ako čestného hosťa a salutovali mu jednotky USA a OSN.

Zdá sa, že v tom období Červení Kméri neboli zločinci. I keď boli predtým a potom. Dokonca v roku 1991 subkomisia OSN pre ľudské práva vyčiarkla zo svojho programu zmienky o genocíde v Kambodži.

Pol Potova smrť

„Nesmieme dovoliť, aby nás smrť najznámejšieho vodcu Červených Kmérov odradila od rovnako dôležitej úlohy dostať pred súdnu spravodlivosť ostatných.“

William J. Clinton, prezident USA

SANTIAGO, Čile (16.4.1998 11:13 p.m. EDT http://www.nando.net)

Mnohí politici si vydýchli, keď 18.4.1998 70–ročného Pol Pota spopolnili bez pitvy. Skeptici poznamenali, že vďaka smrti ho nemusia súdiť a nemusí vypovedať o niečom, čo by zahanbilo Thajsko, Čínu, USA a niektorých súčasných politických vodcov Kambodže, s ktorými bol Pol Pot spriaznený posledných 20 rokov. Rovnako si vydýchli aj pisatelia ČK-komunizmu. Nemusia ju doplniť o svedectvo Pol Pota, ktoré by postavilo túto knihu do iného svetla.

Teraz už môže akt genocídy, zločinov kapitalizmu, upadnúť do zabudnutia, i keď je úplne zrejmé, že nebyť Washingtonu, ktorý mu dopomohol k moci, a nebyť USA, Anglicka, Číny a Thajska, ktoré ho podporovali, vyzbrojovali a udržiavali pri moci, nebolo by ani zabíjanie a genocída v Kambodži. Nikto na svete by nevedel, kto je Pol Pot a Červení Kméri (John Pilger Friends of Pol Pot (The Nation, 1.5.1998, www.globalpolicy.org). Aj preto správna odpoveď na túto otázku v teste na strane 46 je 12–A, v krajnom prípade aj 12–B.

Bude zločiny v Kambodži niekedy vyšetrovať nezávislá komisia? Samozrejme, že nie. Západný systém demokracie a ľudských práv, ktorý má v súčasnosti licenciu na demokraciu a pravdu, to nedovolí, a ak aj, tak “nezávislá komisia” bude rovnako objektívna ako autori knihy ČK-komunizmu pri opisovaní tejto krvavej histórie Kambodže. Úlohou „nezávislej komisie“ bude len uspokojiť a usmerniť zvedavosť Pritakávačov. Sem–tam sa ozve ojedinelý hlas, ktorý sa opýta, či prezident Nixon a jeho poradca Kissinger nie sú vojnoví zločinci, ako napríklad v článku Thomasa Walkuma Let’s try Kissinger along with Pol Pot, Toronto Star, 30.6.1997).

V ČK-komunizmu na str. 509 sa píše: … Kongres USA  uvoľnil značné fondy na výskum kambodžskej genocídy, ktorý riadi univerzita v Yale (Pozn. okolo roku 1992, Yale, CT, USA). Pravdepodobne táto komisia dospela k nejakým záverom. Nepoznám ich, ale takmer stopercentne predpokladám, že sú v súlade s ČK-komunizmu. Zločiny imperializmu sa budú môcť objektívne zhodnotiť a zverejniť pre širokú verejnosť až po páde imperializmu, podobne ako zločiny komunizmu sa zverejnili pre širokú verejnosť až po páde komunizmu a zločiny fašizmu až po jeho páde.

Zatiaľ v súčasnom systéme západnej demokracie je a bude možné, aby kandidát na vojnového zločinca dostal Nobelovu cenu za mier, ako sa to stalo napríklad v prípade Henryho Kissingera, ktorý dostal Nobelovu cenu za mier v roku 1973, za pomoc pri vyjednávaní vietnamského mieru. Dokonca súčasný systém západnej demokracie umožnil Kissingerovi stať sa honorovaným členom mnohých významných komisií. Je vždy vítaný v médiách a vážený v spoločnosti. Ako píše Edward S. Herman (On War Criminality and Impunity www.lol.shareworld.com), podiel Henryho Kissingera na genocíde v Kambodži, v Čile a vo Východnom Timore ho stavia na úroveň vojnového zločinca prvej triedy, približne porovnateľného s Hitlerovým ministrom zahraničia Joachimom von Ribbentropom, ktorého obesili v roku 1946.

Genocída v Kambodži má a bude mať hlavný význam len v tom, že pre Pritakávačov a pre potešenie Veľkých samcov a Okydávačov bude podávať dôkaz o zvrátenosti komunistického systému. Presne tak, ako to dokumentuje ČK-komunizmu.

Uvedené fakty sú len stručný súhrn z niektorých publikácií [5, 16] a z článkov na internete:

Manas Chakravarty: Who’s responsible for Pol Pot? (Financial Express, 4. 1. 1999)

www.financialexpress.com

John Pilger: Friends of Pol Pot (The Nation, May 1, 1998) www.globalpolicy.org

Edward S. Herman: On War Criminality and Impunity

www.lol.shareworld.com

Pol Pot: U.S. Ally. (Eat the State, Politics with Bite) Volume 1, #47, August 5, 1997, eatthestate.org

Karol Ondriaš

Podporovatelia kapitalizmu radi poukazujú na rôzne nedostatky života ľudí na socialistickej Kube. Radi sa z nich vysmievajú a považujú to za dôkaz neschopnosti socializmu uspokojovať potreby vlastného obyvateľstva. Pri tom úplne zabúdajú, kto spôsobil a sústavne spôsobuje tento stav, že sú to oni sami, že sú to vlády kapitalistických štátov, ktoré neváhajú použiť akýkoľvek zločin – od ekonomickej blokády. až po ozbrojené akcie bánd teroristov, len aby odstránili socializmus na Kube. V médiách sa pohoršujú ako sú pobúrení osudom kubánskeho ľudu, nedostatkom všetkého možného. To im však nebránilo cvičiť diverzantov, ktorí vykonávali teroristické akcie proti samotnému civilnému obyvateľstvu. Média sú ticho, ale v prípade keď kubánske bezpečnostné zložky zaistia niekoľko odporcov režimu, tak sa ozve všeobecný krik a rozhorčenie celého kapitalistického sveta.

Pozrime si priebeh zločinov proti ľudskosti, ktorých sa dopustili USA na Kube

Po socialistickej revolúcii stáli pred kubánskym ľuďom dve rozhodujúce úlohy: Vybudovať spravodlivú spoločnosť  a ubrániť ju pred útokmi zvonku, ubrániť ju proti ekonomicky a vojensky neporovnateľné silnejšiemu štátu- USA.

Hlavným výdobytkom revolúcie bol zákon o pozemkovej reforme, ktorý obmedzil súkromne vlastníctvo pôdy.  Malým roľníkom bolo dane do bezplatného užívania 2 800 000 ha pôdy. Množstvo bohatých statkárov, ktorí získali svoje majetky z práce chudoby a rôznych špekulácii, utieklo do USA. Usadili sa na Floride a premenili sa na disidentov, kde začali financovať a podporovať  teroristické protikubánske organizácie, ktoré organizovala a riadila  CIA.

Úlohou teroristických skupín bolo a stále aj je uskutočňovať podvratné akcie voči Kube a odstrániť socializmus. Tieto akcie však narazili na odpor drvivej väčšiny Kubáncov. Preto USA začali Kubu vydierať ekonomicky – drasticky obmedzili dodávky ropy. Kuba požiadala o dodávky ropy ZSSR, americké ropné spoločnosti, ktoré v tom čase stále podnikali na Kube odmietli ropu rafinovať . V dôsledku toho došlo k zoštátneniu ropných monopolov na území Kuby. Ďalej nasledovalo znárodnenie telekomunikácii a energetických sieti, aby sa kubánske hospodárstvo úplné zbavilo vplyvu amerického kapitálu.

USA reagovali znížením dovozu cukru z Kuby a tak prinútili Kubu začať spolupracovať so ZSSR, ktorý poskytol Kube nielen ekonomickú pomoc, ale aj množstvo rôznych odborníkov na obnovu priemyslu .

USA stále viac stupňovalo embargo, od ktorého si sľubovalo, že vyhladuje kubánsky národ, že vyvolá nedostatok liekov a všetkých ďalších tovarov a tak nahucká Kubáncov ku vzbure (takto sa v praxi prejavuje starostlivosť kapitalistov o blaho ľudu).

Plán Pluto

Z kubánskych emigrantov, disidentov, žoldnierov a miestnych kriminálnikov vytvoriť sabotážne skupiny , ktoré budú na území cudzieho štátu, s ktorým nebolo USA vo vojne, prevádzať teror a sabotáže. Aktivity „osloboditeľských“ skupín vyškolených v USA boli: vraždiť, likvidovať priemyselné, vzdelávacia a zdravotnícke objekty a uskutočňovať atentáty na spoločensky dôležitých Kubáncov,  číže bola to podobná situácia ako v 50. rokoch v ČSSR, na ktorú dnes ľudia radi zabúdajú. Potom mala nasledovať invázia, zvrhnutie legálne zvolenej vlády a dosadenie exilovej vlády. Plán Pluto bol hneď aj realizovaný.

Bolo zbombardovaných 12 cukrovarov, z lietadiel boli zapaľované plantáže cukrovej trstiny, bol podpálený najväčší obchodný dom v Havane El Encanto, počas detského predstavenia bolo podpálene kino Riego, rôzne školy a nemocnice. Ďalej došlo k výbuchu na lodi La Coubre, pri ktorom zahynulo 110 námorníkov a prístavných robotníkov.

Na celom území Kuby agenti vytvárali kontrarevolučné bandy z ľudí, ktorým nevyhovoval socializmus a chceli návrat pomerov z pred revolúcie. Podarilo sa im zorganizovať 330 tlúp o počte 4000 teroristov. S pomocou lietadiel a lodí im vláda USA poslala do konca roku 1960 75 000 kg zbraní, munície, výbušnín, spojovacej techniky a ďalšieho vojenského materiálu v nádejí , že v prípade plánovanej invázii ich budú môcť použiť ako dôkaz pre svetovú verejnosť , že kontrarevolúcia bola z vnútra Kuby. “Bojovníci“ za slobodu kubánskeho ľudu sa vo voľnom čase počas čakania na inváziu venovali banditizmu, lúpežiam a vraždeniu .

V roku 1961 kvôli nepretržitej podpore teroristov zo strany vlády USA a diplomatického zboru USA na Kube. Znížila Kuba počet amerických diplomatov na svojom území.  Vláda USA prerušila diplomatické styky s Kubou, vydala zákaz svojim občanom cestovať na Kubu, to je ta sloboda cestovania, len keď sa kapitalistom hodí. A následne zahájila úplnú hospodársku blokádu Kuby a americkí občania mali aj po slobode podnikania.

Útoky na Kubu

USA naďalej sústavne stupňovali teroristické útoky na Kubu a nepretržite nacvičovali inváziu. Pod vedením CIA vybudovali na Floride letisko a výcvikový tábor pre teroristov, ktorý bol maskovaný ako firma na vyvoz banánov a mrazených kreviet. Neskôr bolo stredisko presunuté do Guatemaly. Invázia sa začala pripravovať aj politicky – Štátny departement vypracoval a vydal takzvanú „Bielu knihu“, v ktorej označili Kubu, ktorá žiaden štát nikdy nenapadla a   neohrozovala, len ukazovala, že sa dá žiť aj v inej spoločnosti ako je kapitalistická, za nebezpečnú pre celý kontinent, demokraciu  a kresťanstvo (porovnaj to so súčasnými zámienkami pre napádanie suverénnych štátov). Teroristické oddiely boli neskôr presunuté na územie Nikaraguy.

Dňa 15. apríla 1961 sa vylodili teroristické jednotky o sile 1450 mužov zložene z kubánskych emigrantov a agentov CIA. Boli vyzbrojení tankami, delami, obrnenými vozmi, mínomety a ďalšími zbraňami. Vylodili sa na Playa Girón, Playa Larga a Playa Verde za podpory armády USA .

Aj napriek obrovskej prevahe teroristi podporovaní USA utrpeli úplnú porážku. Za 72 hodín boli rozdrvení kubánskymi milíciami pod velením Fidela Castra. Ukázalo sa , že kubánska revolúcia má masovú podporu kubánskeho ľudu a ľud, ktorý má reálne skúsenosti s kapitalizmom, bude brániť svoju nezávislosť a skutočnú slobodu za každú cenu. Bola to prvá vojenská porážka USA na vlastnom kontinente (a utrpeli ju od socialistického štátu to stojí za zamyslenie.)

Bolo zajatých 1149 žoldnierov. Kubánska vláda zachádzala so zajatcami humánne. Nikto nebol mučený, ako bežne praktizujú imperialistické USA , ale Kubánska vláda žiadala za nich od vlády USA lieky a potraviny v hodnote 53 miliónov dolárov. Čo vláda USA v strachu, aby zajatci nerozprávali o jej cieľoch a svojom výcviku a nekompromitovali USA ešte viac urýchlene splnila. Po tomto nepodarenom pokuse vláda USA reagovala nie zastavením týchto protiprávnych a nedemokratických činov, ale tým, že vedenie protikubánskych akcií bolo odobraté CIA a vláda USA poverila nimi generálny štáb ozbrojených síl USA a ten v roku 1962 vypracoval plán Kuba, ktorý mal hneď niekoľko cieľov (tu si treba všimnúť jasnú podobu so súčasnosťou) a to provokovať a vyvolávať konflikty v okolí základne Guantanamo, organizovať atentáty proti emigrantom na Floride a vo Washingtone a obviniť z nich Kubáncov.

Plánovali ďalej zničiť vlastnú americkú loď aj s posádkou svojimi žoldniermi v kubánskych uniformách, zostreliť civilne lietadlo pomocou vlastnej upravenej stíhačky , aby pripomínala kubánsky stroj, pomocou takto upravených lietadiel previesť útok na nejaký štát v susedstve Kuby (tu vidíme, že kapitalistom nezáleží ani na životoch a ľudských právach ich vlastných spojencov a vlastných občanov). Zároveň sa zahájilo vysielanie piatich štvavých vysielačiek, ktoré vysielali z územia USA a šírili klamstvá o pomeroch na Kube a snažili sa huckať obyvateľov proti vlastnej vláde Kuby. Týmto spôsobom sa chystali USA pred svetom ospravedlniť svoju agresiu proti slobodnému štátu.

Vojnové námorníctvo USA  usporiadalo vo vodách Portorika manévre s nácvikom vylodenia na Kube. Zúčastnilo sa ich 80 vojnových lodí, stovky lietadiel a 40 000 vojakov. Po tomto vyhrotení situácie, keď sa vláda USA otvorene vyhrážala Kube vojenskou inváziou a zlikvidovaním legálnej vlády, rozhodla sa Kuba so ZSSR umiestniť v západnej časti ostrova 42 rakiet namierených na USA. Došlo k takzvanej karibskej kríze vyprovokovanej USA.

Pod hrozbou umiestnenia rakiet do bezprostrednej blízkosti USA sa nakoniec vláda USA rozhodla garantovať územnú celistvosť Kuby a nedotknuteľnosť hraníc Kuby a vláda ZSSR upustila od dokončenia základne. Ďalej došlo k ďalším dohodám o obmedzení výroby a rozmiestňovania zbraní hromadného ničenia vo svete. Dohodnuté pravidlá dodržiaval jednostranne len Sovietsky zväz, USA veselo ďalej pokračovali v nepriateľskej politike voči Kube a to napr. Torricelliho zákon o blokáde Kuby.

Napriek obrovským ekonomickým škodám, ktoré takto spôsobili  Kube nepodarilo sa kapitalistom nahuckať Kubáncov proti vláde, ale ich ešte viac primkli k sebe. Tu si treba spomenúť na prípady, keď v USA vypadne v noci prúd a obyvateľstvo bez váhania začne rabovať obchody, alebo ako pri prírodnej katastrofe podnikatelia tak predražia palivo, že ľudia nemôžu opustiť ohrozenú oblasť a začnú rabovať a vraždiť sa medzi sebou. Vidno tu jasný rozdiel medzi správaním sa ľudí v socializme a v kapitalizme. Ktorá spoločnosť vychováva s ľudí zvieratá?

V roku 1994 kubánska vláda povolila každému, kto mal záujem opustiť Kubu. Z Kuby emigrovalo 35 000 ľudí, ktorí sa usadili v USA. Rýchlo zistili, že kapitalisti o ich ďalší osud nemajú žiaden záujem a aby sa v kapitalizme uživili, stali sa väčšinou členmi rôznych teroristických a zločineckých skupín. Tu znova pekne vidieť akej časti spoločnosti socializmus nevyhovoval.

Záver

Na príklade boja Kubánskeho ľudu je jasne vidieť, ako kapitalisti účelovo manipulujú s ľudskými právami a slobodami, keď bránia záujmy svojich monopolov a koncernov, neváhajú ohroziť a vraždiť nielen občanov „nevyhovujúceho“ štátu, ale aj vlastných občanov, svojich spojencov a dokonca aj svojich žoldnierov. Z toho vyplýva, že tí kapitalisti ktorí sa tak oháňajú ľudskými právami a slobodami sa neštítia ničoho, lebo pod bojom za ľudské pravá a slobody majú na  mysli jedine svoje právo na vykorisťovanie, zotročovanie, lúpež, krádež a vraždu.

kpt. Kloss- Miestna organizácia Vzdor-strana práce Spiš

Dňa 12. februára 1934 sa vzbúrili časti rakúskeho robotníckeho hnutia a republikánskeho ochranného  spolku proti austro-fašistickému režimu. Bolo to krvavé povstanie, ktoré sa nakoniec ukázalo ako málo účinné v obrane demokracie a záujmov  robotníckej triedy. Komunistická strana Rakúska ( KPŐ ) stála na čele týchto bojov a dodnes je zaviazaná všetkým antifašistom z celého politického spektra, ktorí sa postavili so zbraňou v ruke proti fašizmu v Rakúsku. Robotnícke hnutie bolo v tomto boji neúspešné, pretože vedenie sociálnej demokracie, ktoré najneskôr od roku 1927  začínalo a s príchodom svetovej hospodárskej krízy 1929 podcenilo a kapitulovalo pred posilňujúcim autoritatívnym vývojom v krajine a s pravicovým radikalizmom prehralo.

Obrana voči fašistickým útokov bola začatá veľmi neskoro, sila boja robotníkov, keď ešte bolo času, nebola nasadená, alebo len čiastočne. Popri katastrofálnej hospodárskej kríze,  nátlaku kapitálu a reakcie, bol rozpor medzi slovami a činmi  sociálno-demokratických vodcov  zdrvujúci, napr.  pasivita sociálnych demokratov voči  zákazu ochranného spolku a KPŐ. Vo februári 1934 na základe toho, len malá časť robotníckeho hnutia, ktorá bola  viackrát opustená svojimi vodcami, sa postavila do boja za zachovanie tak namáhavo vydobytej slobody proti rakúskym fašistom. Klerikáli a vlastenecký fašizmus – chceli s celkovým robotníckym hnutím „poriadne zatočiť“, tak ako to uvádzali v Korneuburskom sľube z roku 1930.

Komunistická strana Rakúska stála v čele odboja proti rakúskemu fašizmu

Tento boj, ktorý rakúskym robotníkom v rozvojovom svete dopomohol k veľkým úspechom, sa začal za jasnej  nevôle sociálno-demokratických  vodcov. Je kuriózne, keď dnešné vedenie SPŐ ( Sociálnodemokratická strana Rakúska ), ktoré stojí ešte viac v pravo ako vtedajšia sociálno-demokratická robotnícka strana z roku 1934, sa pokúša historický význam týchto bojov pripísať sebe.

KPŐ bolo prvou stranou robotníckeho hnutia, ktorá bola už v roku 1933 Dollfussovým režimom zakázaná. Avšak KPŐ bola slabá nato, aby mohla dať vývoju rozhodujúci smer, no napriek tomu robila všetko preto, aby oslabila fašistický režim. Už veľmi skoro sa KPŐ postavila na odpor proti vtedajšej zaužívanej formulke v    komunistickom hnutí, ktoré rozširovalo fatálne obvinenia smerom k sociálnej demokracii ako „sociálno fašistickú“, čím tisíce stúpencov SPŐ pri februárových bojoch sklamaných z počínania elít sociálnej demokracie, vstúpilo do KPŐ. KPŐ zažilo po roku 1934 v dobe ilegality masový prírastok stúpencov a zohralo vedúcu úlohu pri odpore proti zelenému a neskôr proti hnedému fašizmu.

Porážkou februárových bojov dosiahol rakúsky fašizmus víťazstvo, znamenalo to odstránenie občiansko-demokratického systému na úkor stavovského štátu a eliminácia robotníckeho hnutia. Bola to hlavná príčina zániku Rakúska v roku 1938 zo strany nacistického Nemecka. Rakúsky tzv. Austro-fašizmus nemohol vyvinúť žiadnu alternatívu k nacistickému fašizmu, stavovský štát bol ním nestabilný a nacistami utláčaný a tým vydaný napospas expanzívnemu nemeckému nacizmu .

KPŐ bola prvou stranou, ktorá sa opierala o dielo komunistu Alfréda Klahra o nacionálnej otázke, ktorú napísal na vlajku, za boj za samostatné a nezávislé Rakúsko. V zápase za slobodu a samostatnosť Rakúska priniesla najväčšiu obeť zo všetkých strán a zoskupení. S hrdosťou a zadosťučinením ako záver z bojov roku 1934 môžeme usúdiť, že dedičstvo februárových bojov bolo ňou verne uchované a ďalej rozvíjané.

Keď si KPŐ uctieva dátum februárových bojov z roku 1934, tak spája úctu na februárové boje aj s orientáciou bojovať proti všetkým   autoritatívnym tendenciám v dnešnej spoločnosti, ktorej dnešnými priekopníkmi sú rasizmus, antisemitizmus, fundamentalistická odnož islamu, xenofóbia, ako aj neofašistické a pravicovo extrémistické skupiny a politici ako časť politických tried.

Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

Neviem, či ste zachytili vyjadrenie prezidenta Kisku na úmrtie Fidela Castra, ale toľko ideologickej demagógie, koľko zo seba dostal prezident Kiska, tak to je silná káva. Ohľadne svojho pobytu na Kube prezident povedal: „Hádam nikde na svojich potulkách svetom som nevidel toľko smutných ľudí. Inteligentných, túžiacich po slobode a normálnom živote.“

Prezident Kiska ostáva verný svojej demagogickej manipulácii, ktorú predvádza vždy, keď chce dehonestovať svojich ideologických protivníkov. Povedať, že na Kube videl najviac smutných ľudí po svojich potulkách svetom, tak to je také klamstvo, že človek až nechápe, ako sprosto môže zavádzať jeden prezident, ktorý je hlava štátu a ktorý by si takúto ideologickú manipuláciu nemal ani dovoliť. No pri prezidentovi Kiskovi sme si už zvykli, že ideologická manipulácia je jeho hlavnou zbraňou.

Keď človek počúva o tých nešťastných ľuďoch túžiacich po slobode, tak premýšľam, či ten náš prezident nestrávil celú tu svoju dovolenku chodením po americkej väznici na Guantanáme. Prezident Kiska by radšej mal navštíviť pracujúcich najmä žijúcich na strednom, južnom, či východnom Slovensku, ktorí sú zúfalí, že pracujú ako otroci, a dostávajú mizerné platy, z ktorých sa nedá normálne žiť. Mal by navštíviť smutných chudobných Slovákov, ktorí nemajú prácu, ktorí sú iba handrami pre vlastníkov firiem. Potom by videl množstvo smútku.

Kiska potrebuje zistiť ako sa žije v Latinsko-amerických a Karibských štátoch, kde vládnu tie proamerické kapitalistické režimy, kde je taká obrovská chudoba a beznádej, kde vládnu gangy, mafie, drogové kartely a kde sa zabíja najviac ľudí na svete. Státisíce ľudí sú v týchto krajinách zavraždení. Kapitalizmus tam vytvoril skorumpované a chudobné štáty, kde jediná možnosť pre milióny chudobných je dať sa na zločin. Zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby sú tam na takej zlej úrovni, že práve Kuba vysiela svojich lekárov a umožňuje študovať mladým z týchto krajín medicínu na svojich univerzitách, aby tak pomohla zvrátiť túto nelichotivú situáciu.

Prezident ďalej napísal: „Učiteľkin plat deväť dolárov mesačne. Kuracie mäso iba pre turistov, pre domácich kuracie krky. Koncert hudby s tridsiatimi účinkujúcimi a štyrmi divákmi. Bolo toho skutočne veľa…Keď som začiatkom tohto roku prijal podpredsedu Rady ministrov Kuby, snažil som sa mu aj na príklade Slovenska vysvetliť, aká je demokracia, možnosť slobodne vyjadriť názor, hoci aj kritický, pre rozvoj krajiny dôležitá. Všetci robíme chyby a každý rozumný človek by mal chcieť, aby ho na jeho chyby druhí ľudia upozornili. Bez toho, aby mali obavu, že za svoj názor pôjdu do väzenia. Castro zomrel. Tí, ktorí by mali hodnotiť jeho život, sú v prvom rade Kubánci. Ľudia, ktorým ovplyvnil život. My ostatní by sme im mali želať, aby Kuba bola šťastnou krajinou a skutočne sa raz stala pre svojich občanov ostrovom slobody,“ povedal prezident Kiska.

Kiska hovorí o nejakej slobode, kritike…áno môžeme slobodne kritizovať, a to je tak všetko. Oligarchia, nadnárodné korporácie, domáca buržoázia nás aj tak naďalej bude vykorisťovať, bude enormne bohatnúť na našom utrpení a nám ostanú holé zadky… Kiska sníva o naozajstnom ostrove slobody na Kube…smiešne, lebo tá ala “ demokracia“ ktorú akože presadzuje Kiska, tak to by znamenala pre Kuba zase vrátenie sa do trpkej minulosti- nadvlády USA, ktoré by si zase spravili z Kuby svoj veľký ostrovný bordel a kasíno. Vrátila by sa mafia, americkí magnáti, ktorí by ukradli Kubáncom ich hospodárstvo a opäť ich uvrhli do otroctva. Na to sa USA teší, ako opäť spraví z Kuby svoj protektorát a lacnú defku pre všetko.

Kiska ani raz nespomenul vyše 50 rokov trvajúcu blokádu Kuby zo strany USA, ktorá im ruinovala desiatky rokov ekonomiku a Kubáncov, že nemohli dovážať základné veci na ostrov, lebo USA to nedovolili, nepovedal o tých tisícoch mŕtvych Kubáncov, ktorých povraždili teroristické proticastrovské organizácie, ktoré boli financované USA, nepovedal nič o rozhodujúcej úlohe Kuby v boji proti apartheidu a oslobodzovania mnohých krajín od koloniálneho útlaku, nehovoril nič o špinavej politike USA, ktorá strpčovala Kube život kde sa dalo. Nepovedal nič o desaťtisícoch kubánskych lekároch, ktorých Kuba vysielala do najchudobnejších regiónoch Tretieho sveta.

Prečo Kiska nehovorí o krvavých diktátoroch v Latinskej Amerike, ktoré podporovali USA a ktoré povraždili státisíce svojich odporcov v tej istej dobe, keď budovali na Kube socializmus. Na Kube sa nikdy nič takéto neodohrávalo…To je tá vaša demokracia ..made in USA. človeku sa spraví naozaj nevoľno, keď hlava štátu, ktorá reprezentuje navonok obyvateľov Slovenska, predvádza takúto sprostú a zákernú ideologickú hru. Zo všetkých Latinsko-amerických štátov, žiadna iná krajina nezažila toľko rokov v mieri, stabilite a bez toľkého vraždenia, násilia a chudoby a priepastných rozdielov v spoločnosti, ako Kuba. Kuba a Castro sa dovolili postaviť hegemónovi USA a ich nadvláde, nadvláde nadnárodnej oligarchie a to sa z ich pohľadu nemá… preto bude vždy kapitalistami vnímaná ako precedens, ktorý už nemôžu nikdy dopustiť… No v Kube vidíme príklad, že aj malý národ dokáže povstať a vyhrať svoj boj nad neporovnateľne silnejším nepriateľom. YES , we can !

Vzdor-strana práce