Prednedávnom som natrafil na dokument o milionárskom bývaní na Barbadose a fakt som ostal v nemom úžase, nie až tak z toľkého snobizmu a ukazovania svojej prestíže, ale z toho, že sa už ani nehanbia skrývať to, že si kúpili dom a stali sa občanmi Barbadosu kvôli tomu, aby nemuseli platiť vo svojich domovských krajinách dane. Pán Khan sa tam vytešuje, aký nádherný dom si to kúpil a ako po ňom moc túžil. Dal za neho iba nejaké  „drobné“- 12 miliónov dolárov a ďalšie vysoké finančné obnosy vrazil do rekonštrukcie. Pán Khan vlastní banku na Manhattne v New Yorku. Popritom, ako sa rozplýval nad úžasnou kúpou domu, moderátorka o ňom prezradila, že napriek tomu, že podniká v USA, kde má aj dva domy a ďalší má v Londýne, on je obyvateľ Barbadosu kvôli daniam. Je to niečo neskutočné, muž, ktorý má desiatky miliónov na kupovanie domov, sa zámerne stane obyvateľom daňového raja Barbados, aby ušetril čo najviac financií na daniach. Veď posúďte sami, asi chudáčik nemá na dane v USA, keď musel pristúpiť k takémuto kroku.

Toto je len jeden zo státisícov príbehov najbohatších ľudí planéty, ktorí sa naučili cez daňové raje vybabrať so svojimi domovskými krajinami a tak sa nečudujme, že boháči z roka na rok stále extrémne bohatnú, dokiaľ my sa prepadávame a žijeme od výplaty k výplate a počítame každú korunu. Je mi naozaj zle, keď takíto ľudia sú v kapitalizme spoločnosti  predkladaní ako vzory úspešnosti. Ďakujem, ale na takúto úspešnosť sa môžem z vysoka…

Všetci dobre vieme, že sociálne služby, zdravotníctvo, školstvo, poľnohospodárstvo, kultúra atď… atď… trpia tým, že nie sú financie. Boháči robia všetko preto, aby platili do štátnej pokladnice čo najmenej, čo sa im úspešne darí a štáty sú voči tomuto v kapitalizme bezbranné, ale mnohí zástancovia kapitalizmu nám budú hovoriť, že títo ľudia sú úspešní a že štát sa im mstí, keď chce od nich vyššie dane. No logika ako vyšitá. To, že boháči celé ťažisko daňového systému presunuli na nás obyčajných pracujúcich ľudí, to im akosi nevadí.

Keď štyri pätiny daní platia štátom radoví pracujúci

Pozrime sa, čo hovoria štatistiky. Kým v roku 1950 platili najbohatší ľudia v Nemecku štyri pätiny všetkých daní, dnes sa to obrátilo a štyri pätiny daní na chod štátu platia obyčajní pracujúci a toto je podobné viac menej v celej Európe. Boháči dosiahli to, aby čo najviac financií, ktoré zarobia našim vykorisťovaním si nechali vo svojich vreckách a totálne znížili svoje platby pre štát na daniach. Takto samozrejme nemá štát na nič. Boháči urobia všetko preto, aby si každú korunu uchmatli pre seba a spoločnosti nedali skoro nič. Celé ťažisko financovania štátu šikovne oligarchia presunula na nás obyčajných pracujúcich. Daňové raje využívajú vo veľkom samozrejme aj rôzne firmy a nadnárodné korporácie.

Neoliberálna kapitalistická politika bola nástrojom toho, ako cez globalizáciu oligarchovia zlomili aj posledné bariéry, ktoré ich ako tak zväzovali v národných štátoch a teraz si môžu robiť všetko, čo si zmyslia. Práve najbohatší by mali formou daní v kapitalizme financovať štát v najvyššej miere, takto by aspoň z časti vrátili spoločnosti to, čo od nich vykorisťovaním vytiahli. Kapitalizmus je práve vďaka nenažranosti oligarchie v totálnej kríze, nerovnosť sa priepastne zväčšuje a chudoba je na postupe.

Ja však neverím na žiadne sociálnodemokratické a iné recepty vrámci kapitalizmu, ktoré sa snažia nejak tú oligarchiu troška pritlačiť, aby pustila na daniach o čosi viac aj pre nás. Boháči si vždy našli v kapitalizme cestu, ako s pracujúcimi vybabrať a ako si prisvojiť vykorisťovaním čo najviac peňazí a spoločenského bohatstva pre seba a vymýšľajú stále rafinovanejšie spôsoby. My si musíme naše hospodárstvo a bohatstvo zobrať opäť do našich rúk, len tak zlomíme vládu oligarchie, keď udrieme tam, kde sú najzraniteľnejší. Tak o akej spravodlivosti je kapitalizmus, o žiadnej. Tento systém slúžil vždy proti nám pracujúcim.

My im tie ich majetky nezávidíme, lebo my nechceme byť nikdy ako oni, my chceme len dôstojne žiť, dopriať si aj životné radosti, nestrachovať sa stále, či uživíme naše rodiny a byť pod neustálym stresom. Nechceme už doplácať na kapitalistické zlyhávanie, chceme sa cítiť ako ľudské bytosti a nie stroje, ktoré fungujú iba na to, aby ich z každej strany niekto vyciciaval. Úspešnosť nie je to, keď môj úspech znamená utrpenie iných. Rovnosť, bratstvo a sloboda sa nemôžu ohraničovať iba na nejaké všeobecné frázy. Ide o ich aplikovanie v praxi a preto bojujeme za SOCIALIZMUS zbavený chýb minulosti, obohatený o poznatky prítomnosti a s víziou do budúcnosti.

Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce