V knihe Čierna kniha (ČK) komunizmu na strane 508 sa o Červených Kméroch píše: „…Ale stopa, ktorú Červení Kméri zanechali v histórii, je celá v krvi…“ Preto sa pokúsim na zločinoch Červených Kmérov pod vedením Pol Pota ukázať, čo a kto bol pôvodom genocídy v Kambodži. Budem sa usilovať priniesť fakty, ktoré si môže každý overiť a ktoré dokazujú, že bol to americký imperializmus, čo začal genocídu v Kambodži, a tak podporil filozofiu Červených Kmérov a spôsobil ich popularitu. A hlavne, že ich výdatne tajne podporoval. Že to je hlavne krvavá stopa amerického imperializmu, ktorá ostala v Kambodži.

Stručná história Pol Pota

Narodil sa ako Saloth Sar 19. 5. 1928. Vzdelanie dostal v Paríži, kde ho inšpirovala ideológia Mao Ce–tunga. Viedol kambodžskú roľnícku armádu proti Lon Nolovej vláde, ktorú podporovali USA. V roku 1975 zvíťazil. Režim Červených Kmérov trval tri roky a osem mesiacov. Počas tohto obdobia násilne zahynulo okolo jedného milióna Kambodžanov. V roku 1979 pod tlakom vietnamských vojakov Pol Pot ušiel aj s Khmer Rouge do džungle, kde v apríli roku 1998 zomrel.

V knihe ČK-komunizmu sú zločiny Červených Kmérov pod vedením Pol Pota opísané v celej kapitole na stranách 508–556. Je to 48 strán krvi. Jednostranný pohľad plný klamstiev svedčí o morálnom úpadku autora kapitoly Jeana–Louisa Margolina a primitívnom zavádzaní čitateľov. Oplatí sa to prečítať a porovnať so skutočnosťou. Niektoré základné informácie sa nespomínajú, súvislosti sa nevysvetľujú, ale zato sa apeluje na emócie čitateľa a zneužíva sa jeho neznalosť faktov.

Pri čítaní kapitoly ma zarazili niektoré skutočnosti. V knihe som sa nevedel dopátrať, čo bolo dôvodom vzniku Červených Kmérov, aký bol ich volebný, či bojový program a aká bola ich ideológia. Autor nevysvetlil, ako je možné, že Červení Kméri vyhrali v roku 1975 občiansku vojnu proti vládnym vojakom. Pričom, ako sa píše na  str. 553, Červení Kméri mali roku 1975 len 60 000 bojovníkov, necelé 1% obyvateľstva. Ako je možné, že ich obyvateľstvo podporovalo? Ako je možné, že Červení Kméri prežili od roku 1979 do 1991 v džungli v pohode? Kto ich zaopatroval a vyzbrojoval? Ako je možné, že vodcovia Červených Kmérov neboli súdení ako vojnoví zločinci a dokonca roku 1982 sa preferovalo ich miesto vo vláde v Kambodži? Kto hlasoval za to, aby zločinecká vláda Pol Pota po úteku do džungle mala ešte desať rokov kreslo v OSN? Vynára sa priveľa otázok, na ktoré som hľadal odpovede.

V ČK-komunizmu si autor nepoložil základné otázky o Červených Kméroch. A to len preto, že by mohli vyjsť najavo zločiny kapitalizmu v Kambodži, mohol by si ich uvedomiť aj radový Pritakávač. Toho sa predsa bolo treba vyvarovať. Pretože, ako sa už povedalo, kniha má mať len propagandistický vplyv.

Ako USA vraždili v Kambodži a dopomohli k víťazstvu Červených Kmérov

Scott Neuman vo  FOX News  v článku Pol Pot: Cambodia’s Elusive Butcher píše: Monarcha – vládca Kambodže princ Norodom Sihanuk nebol ochotný podporovať zničenie vietnamských vojenských základní na východe Kambodže. Preto bol s podporou USA odstránený, na jeho miesto bola dosadená vláda generála Lon Nola, ktorá však roku 1975 ľahko podľahla vojskám Červených Kmérov.

V roku 1969 prezident USA Richard M. Nixon za podpory poradcu pre zahraničné veci (and his foreign affairs adviser) Henryho A. Kissingera dal bombardovať Kambodžu, lebo predpokladal, že severovietnamská armáda tam má velenie a základne. Bombardovanie pokračovalo až do augusta 1973. Okrem lietadiel Nixon v máji 1970 poslal do neutrálnej Kambodže aj amerických vojakov.

Medzi rokmi 1969 a 1973 americké bombardéry pokúšajúce sa zničiť severovietnamské základne v Kambodži, z ktorých mnohé nikdy neexistovali, zabili viac ako pol milióna kambodžských roľníkov. Len v roku 1973  americké lietadlá B–52 bombardovali Kambodžu 160 dní a zhodili 240 000 ton bômb na ryžové polia, dediny, zavodňovacie kanály a na predpokladané pozície vietnamských vojakov. Týchto bômb bolo o 50% viac, ako zhodili na Japonsko počas druhej svetovej vojny.  Bol to učebnicový prejav postoja čistej rasy voči podľuďom Kambodžanom. Treba pripomenúť, že toto barbarské bombardovanie Kambodže bolo veľmi jednoduché pre USA, lebo kambodžskí roľníci nemali nijaké protilietadlové ani pechotné zbrane.

John Quigley opisuje [16] ako v roku 1979 letel nad Kambodžou a videl na zemi záhadné veľké množstvo dokonale okrúhlych rybníkov. Až neskôr mu v Kambodži vysvetlili, že to boli krátery po amerických bombách, ktoré Kambodžania zavodnili a chovajú v nich ryby. Rybné hospodárstvo mohlo dobre prosperovať, lebo počas bombardovania Kambodže tam Američania zhodili až 500 000 ton bômb. Ak odhadujeme, že jedna bomba váži 100 kg, potom je v Kambodži zhruba 5 miliónov rybníkov, približne jeden rybník na obyvateľa. Aspoň takto sa Američania postarali o pozostalých. Pravda, netreba pripomínať, že už sám akt bombardovania Kambodže bol medzinárodným zločinom a všetci, ktorí sa na ňom podieľali, sú zločinci. Netreba hádam ani pripomínať, že akt bombardovania Kambodže nemá paralelu v zločinoch komunizmu.

Ako píše Edward S. Herman (Professor Emeritus at the Wharton School, University of Pennsylvania), fínska vláda vo svojej štúdii odhaduje, že približne 600 000 ľudí zomrelo v prvej fáze americkej genocídy v Kambodži. A z krajiny utieklo 2 milióny utečencov. Michael Vickerey odhaduje, že v prvej fáze bolo zabitých 500 000 ľudí. Na konci prvej fázy dekády americkej genocídy, keď Červení Kméri zvíťazili a okupovali Phnom Penh v apríli 1975, Kambodža bola rozbitá a zničená krajina s roztrpčenou spoločnosťou na okraji masového hladomoru. Bola to krajina s nezasiatou úrodou, s obrovským počtom utečencov v okolí a vnútri hlavného mesta Phnom Penh. To bol výsledok americkej genocídy. Zaujímavé je, že počas americkej genocídy v Kambodži masmédiá nepísali o “killing fields”  (terén na zabíjanie) v Kambodži, nepísali o zabitých a zmrzačených roľníkoch. Dokonca ani vláda USA o tom veľa nevedela [16]. Pravdepodobne “killing fields” ich ani veľmi nezaujímali, veď to boli len Kambodžania, ktorí sa nešťastne dostali do mlynského kolesa amerických záujmov v Indočíne.

Zaujímavé je, že v tom čase USA zastavili akúkoľvek pomoc Kambodži. Je možné, že tým chceli zvýšiť účinok bombardovania. Americkí vysokí úradníci predpokladajú, že až milión Kambodžanov zomrelo od hladu, prv ako sa dostali k moci Červení Kméri, ktorí násilím vyhnali ľudí z Phnom Penhu na vidiek, pretože nebola iná možnosť ich uživiť. Toto sa na Západe interpretovalo ako neľudský čin.

Na tomto obrázku je červenou farbou vyznačené územie v Kambodži, ktoré bolo vybombardované letectvom USA.

Dôkazy z oficiálnych odtajnených dokumentov USA v roku 1987 hovoria, že išlo o americký teror v Kambodži, ktorý doviedol Pol Pota k moci. „Oni používajú (bombardovanie) ako hlavnú tému propagandy,“ referoval riaditeľ operácie CIA 5. 2. 1973. „Výsledkom tohto prístupu je úspešné naverbovanie mnohých mladých mužov (a) propaganda je najefektívnejšia medzi utečencami, ktorí boli vystavení náletom B–52.“ Bombardovanie Kambodže a vojenská invázia USA poskytla malej skupine extrémistických nacionalistov s maoistickou namyslenosťou, Červeným Kmérom, katalyzátor na revolúciu, ktorá predtým nemala populárnu bázu medzi kambodžským ľudom. Neboli to myšlienky komunizmu, ale kapitalistická genocída, čo postavili Červených Kmérov na nohy.

Vďaka účinkom amerického bombardovania v Kambodži Červení Kméri presvedčili Kambodžanov, že cudzí vplyv a názory zo zahraničia krajine škodia, a preto ich treba vykynožiť. Presadzovali, že Kambodžania sa majú zaoberať len roľníctvom bez cudzieho vplyvu.

USA bombardovaním devastovali Kambodžu v prvej polovici dekády genocídy, ako to nazvala fínska vláda. Nato nasledovala druhá časť genocídy, počas vlády Pol Pota v rokoch 1975–1978.  Tajné bombardovanie Kambodže zorchestrované Nixonom a Kissingerom zabilo azda viac Kambodžanov, ako ich popravili Červení Kméri. Isté je, že bombardovanie posilnilo dravosť a barbarské správanie Červených Kmérov voči vidieckej elite a tým vodcom, ktorí boli spojení so zahraničím alebo podporovali cudzí terorizmus. Samozrejme, humánni a demokratickí politici, ako napríklad Henry Kissinger popreli, že by USA a Nixonova vláda mali nejakú zodpovednosť za Kambodžu.

Genocída Červených Kmérov

Keď sa Červení Kméri dostali k moci, brutálne zavraždili veľa ľudí, ako sa píše v ČK-komunizmu. Michael Vickerey odhaduje, že okolo 150 000 – 300 000 ľudí bolo popravených a počas štyroch rokov Pol Potovej vlády celkove zahynulo 750 000 ľudí. David Chandler odhaduje, že bolo popravených až 100 000 (Newsweek 30. 6. 1997). Fínska štúdia odhaduje, že Pol Potova vláda spôsobila smrť milióna ľudí, ktorí zomreli následkom popráv, chorôb, hladu a prepracovania.

Kambodžskí vedci odhadujú, že skutočný počet mŕtvych dosahuje okolo 500 000 – 700 000. Pričom väčšina politických vrážd bola výsledkom boja medzi komunistickou frakciou lojálnou k Pol Potovi (západné a južné provincie) a frakciou napojenou na Vietnam, ktorá operovala vo východnej provincii Kambodže.

Ako USA podporovali Červených Kmérov

V januári 1979 vietnamské vojská oslobodili Kambodžu od útlaku Červených Kmérov, ktorí sa stiahli do džungle. Stratou moci Červených Kmérov v Kambodži sa táto krajina dostala ešte viac do nemilosti USA a ich spojencov. Tým nastala nová éra vzťahov, keď USA so spojencami a Čína začali podporovať Červených Kmérov, ktorí boli nepriateľsky naladení voči Vietnamu. Podporovali Pol Pota ekonomicky, vojensky a politicky. Vôbec im neprekážalo, že podporujú zločincov a zabijakov, o čom už vedel celý svet. Zrejme stačilo, že Červených Kmérov môžu využiť pre svoje záujmy v regióne. Bola to čudná morálka krajiny vystupujúcej ako vzor demokracie, humanity a obhajca ľudských práv na celom svete.

Odvolajme sa na Johna Pilgera: www.globalpolicy.org. Friends of Pol Pot (The Nation, 1. 5. 1998) eatthestate.org, Pol Pot: U.S. Ally. (Eat the state, Politics with Bite) Volume 1, #47, 5. 8. 1997)

Ako píše John Pilger, USA nadviazali kontakt s Červenými Kmérmi už v novembri 1980, keď Dr. Ray Cline, bývalý zástupca riaditeľa CIA, tajne navštívil základňu Pol Pota v Kambodži (Cline bol neskôr poradcom prezidenta Reagana pre zahraničné otázky).

Aby USA zakryli tajnú vojnu o Kambodžu, vytvorili „Kampuchean Emergency Group“ (KEG) na veľvyslanectve v Bangkoku v Thajsku a na kambodžsko–thajských hraniciach. Túto skupinu, ktorá vystupovala ako humanitná organizácia, v roku 1980  viedol plukovník Eiland. Jej úlohou bolo „monitorovať“ distribúciu západnej humanitnej pomoci posielanej do utečeneckých táborov v Thajsku a zaručiť, aby sa zásoby dodávali aj na základne Červených Kmérov. Spolupracovali s thajskou armádou, ktorá mala spojenie s Červenými Kmérmi. Neskôr sa premenovali na “Kampuchea Working Group” a mali poskytovať tzv. „non–communist members of the resistance forces“ (t.j. Červeným Kmérom) bojové plány, bojovú techniku a tajné informácie zo satelitov. Kongres USA povolil pomoc tejto organizácii vo výške 24 miliónov USD. Takto sa humanitná pomoc, zbrane z Číny a západného sveta dostávajú k Červeným Kmérom. Až v roku 1989 Kongres USA zakázal aj nepriamu vojenskú pomoc Kambodži.

Pracovníci humanitnej pomoci USA pre Kambodžu Linda Masonová a Roger Brown napísali, že vláda USA trvala na tom, aby v prvom rade Červení Kméri dostávali humanitnú pomoc. V roku 1980 pod tlakom USA „World Food Program“ dali potraviny v hodnote 12 miliónov USD thajskej armáde, ktorá ich odovzdala Červeným Kmérom. John Pilger opisuje, ako v roku 1980 cestoval spolu s konvojom OSN (približne 40 nákladných áut) z Thajska do Kambodže a filmoval predstaviteľov USA, ako oficiálne odovzdávali tieto zásoby predstaviteľovi Červených Kmérov generálovi Nam Phanovi, ktorý bol u západných pracovníkov medzinárodnej pomoci známy ako „Mäsiar“. Výsledkom materiálnej pomoci Červeným Kmérom bolo, že Pol Pot mal v roku 1993 vojenskú prevahu až na polovici územia Kambodže.

V kambodžskom probléme sa zaujímavo správala aj OSN. Stratou moci Červených Kmérov v Kambodži a nástupom moci Vietnamu sa táto krajina dostala nielen do nemilosti USA a ich spojencov, ale paradoxne, aj do nemilosti OSN. V čase, keď vietnamské vojská v Kambodži vytvorili bábkovú vládu v Phnom Penhe a bránili návratu Červených Kmérov, embargo OSN zabránilo vstupu Kambodže do medzinárodných obchodných organizácií a jej komunikácii so svetovými charitatívnymi organizáciami, ba aj zo Svetovou zdravotníckou organizáciou (the World Health Organization). Zaujímavé je, že OSN na nátlak USA zrušila pomoc (development aid) len jednej krajine tretieho sveta, a to Kambodži, teda krajine, ktorá to vtedy veľmi potrebovala. USA dosiahli, aby Thaoun Prasith, zástupca Červených Kmérov, zastupoval v OSN Kambodžu ešte desať rokov po tom, ako Pol Potova vláda bola vyhnaná do džungle. USA odmietli dokonca dávať licencie na export kníh a hračiek pre siroty v Kambodži.  Zákon z prvej svetovej vojny „Trading with the Enemy Act“ sa aplikoval na Kambodžu a samozrejme aj na Vietnam. Dokonca USA pre Kambodžu presadzovali viac obmedzení ako pre Kubu a bývalý ZSSR.

Západ a Čína v OSN v roku 1992 presadili pre Kambodžu mierový plán, Červení Kméri boli zahrnutí v pláne OSN ako bojujúca frakcia. Ako sa roku 1992 vyjadril hovorca OSN v Phnom Penhe Eric Falt, OSN navrhla mierový proces v Kambodži tak, aby Červení Kméri získali viac rešpektu.

Ako píše Edward S. Herman On War Criminality and Impunity

(www.lol.shareworld.com), odhaduje sa, že USA dali v priamej pomoci Pol Potovi 85 miliónov USD a vplývali na inštitúcie OSN, aby podporovali Červených Kmérov, čo ozdravilo Pol Potove sily po roku 1979.  (Ben Kiernan: Cambodia’s Missed Chance, Indochina Newsletter, Nov. – Dec. 1991.) Išlo o pomoc v sume 85 miliónov USD (od r. 1980 do r. 1986) ako to vyplýva z korešpondencie kongresového právnika Jonathana Winera, ktorý bol neskôr poradcom senátora  Johna Kerryho (demokrat, Massachusetts) v senátnom výbore pre zahraničné vzťahy a v americkej nadácii vietnamských veteránov…

V rokoch 1988–89 Vietnam stiahol svoje vojská z Kambodže. Thajsko a okolité krajiny chceli, aby sa tam situácia urovnala. Ale Čína a USA nechceli vylúčiť Červených Kmérov z ďalšej roly v Kambodži.  John Pilger v článku “The Friends of Pol Pot“ (The Nation, May 1, 1998 ) píše, ako sa díval, keď predstaviteľov Červených Kmérov vítali pri návrate do Phnom Penhu, hlavného mesta Kambodže, oficiálni predstavitelia OSN. Dokonca vzdali poctu Khieu Samphanovi, Pol Potovmu prívržencovi, ktorý raz povedal, že chyba Červených Kmérov bola, že nezabili dosť ľudí. Pri príležitosti osláv Dňa Spojených národov (United Nations Day) v Phnom Penhe ho vítali ako čestného hosťa a salutovali mu jednotky USA a OSN.

Zdá sa, že v tom období Červení Kméri neboli zločinci. I keď boli predtým a potom. Dokonca v roku 1991 subkomisia OSN pre ľudské práva vyčiarkla zo svojho programu zmienky o genocíde v Kambodži.

Pol Potova smrť

„Nesmieme dovoliť, aby nás smrť najznámejšieho vodcu Červených Kmérov odradila od rovnako dôležitej úlohy dostať pred súdnu spravodlivosť ostatných.“

William J. Clinton, prezident USA

SANTIAGO, Čile (16.4.1998 11:13 p.m. EDT http://www.nando.net)

Mnohí politici si vydýchli, keď 18.4.1998 70–ročného Pol Pota spopolnili bez pitvy. Skeptici poznamenali, že vďaka smrti ho nemusia súdiť a nemusí vypovedať o niečom, čo by zahanbilo Thajsko, Čínu, USA a niektorých súčasných politických vodcov Kambodže, s ktorými bol Pol Pot spriaznený posledných 20 rokov. Rovnako si vydýchli aj pisatelia ČK-komunizmu. Nemusia ju doplniť o svedectvo Pol Pota, ktoré by postavilo túto knihu do iného svetla.

Teraz už môže akt genocídy, zločinov kapitalizmu, upadnúť do zabudnutia, i keď je úplne zrejmé, že nebyť Washingtonu, ktorý mu dopomohol k moci, a nebyť USA, Anglicka, Číny a Thajska, ktoré ho podporovali, vyzbrojovali a udržiavali pri moci, nebolo by ani zabíjanie a genocída v Kambodži. Nikto na svete by nevedel, kto je Pol Pot a Červení Kméri (John Pilger Friends of Pol Pot (The Nation, 1.5.1998, www.globalpolicy.org). Aj preto správna odpoveď na túto otázku v teste na strane 46 je 12–A, v krajnom prípade aj 12–B.

Bude zločiny v Kambodži niekedy vyšetrovať nezávislá komisia? Samozrejme, že nie. Západný systém demokracie a ľudských práv, ktorý má v súčasnosti licenciu na demokraciu a pravdu, to nedovolí, a ak aj, tak “nezávislá komisia” bude rovnako objektívna ako autori knihy ČK-komunizmu pri opisovaní tejto krvavej histórie Kambodže. Úlohou „nezávislej komisie“ bude len uspokojiť a usmerniť zvedavosť Pritakávačov. Sem–tam sa ozve ojedinelý hlas, ktorý sa opýta, či prezident Nixon a jeho poradca Kissinger nie sú vojnoví zločinci, ako napríklad v článku Thomasa Walkuma Let’s try Kissinger along with Pol Pot, Toronto Star, 30.6.1997).

V ČK-komunizmu na str. 509 sa píše: … Kongres USA  uvoľnil značné fondy na výskum kambodžskej genocídy, ktorý riadi univerzita v Yale (Pozn. okolo roku 1992, Yale, CT, USA). Pravdepodobne táto komisia dospela k nejakým záverom. Nepoznám ich, ale takmer stopercentne predpokladám, že sú v súlade s ČK-komunizmu. Zločiny imperializmu sa budú môcť objektívne zhodnotiť a zverejniť pre širokú verejnosť až po páde imperializmu, podobne ako zločiny komunizmu sa zverejnili pre širokú verejnosť až po páde komunizmu a zločiny fašizmu až po jeho páde.

Zatiaľ v súčasnom systéme západnej demokracie je a bude možné, aby kandidát na vojnového zločinca dostal Nobelovu cenu za mier, ako sa to stalo napríklad v prípade Henryho Kissingera, ktorý dostal Nobelovu cenu za mier v roku 1973, za pomoc pri vyjednávaní vietnamského mieru. Dokonca súčasný systém západnej demokracie umožnil Kissingerovi stať sa honorovaným členom mnohých významných komisií. Je vždy vítaný v médiách a vážený v spoločnosti. Ako píše Edward S. Herman (On War Criminality and Impunity www.lol.shareworld.com), podiel Henryho Kissingera na genocíde v Kambodži, v Čile a vo Východnom Timore ho stavia na úroveň vojnového zločinca prvej triedy, približne porovnateľného s Hitlerovým ministrom zahraničia Joachimom von Ribbentropom, ktorého obesili v roku 1946.

Genocída v Kambodži má a bude mať hlavný význam len v tom, že pre Pritakávačov a pre potešenie Veľkých samcov a Okydávačov bude podávať dôkaz o zvrátenosti komunistického systému. Presne tak, ako to dokumentuje ČK-komunizmu.

Uvedené fakty sú len stručný súhrn z niektorých publikácií [5, 16] a z článkov na internete:

Manas Chakravarty: Who’s responsible for Pol Pot? (Financial Express, 4. 1. 1999)

www.financialexpress.com

John Pilger: Friends of Pol Pot (The Nation, May 1, 1998) www.globalpolicy.org

Edward S. Herman: On War Criminality and Impunity

www.lol.shareworld.com

Pol Pot: U.S. Ally. (Eat the State, Politics with Bite) Volume 1, #47, August 5, 1997, eatthestate.org

Karol Ondriaš