Hádam si už každý uvedomelý človek, ktorý žije v dnešnom modernom svete všimol, že naša a vlastne takmer každá jedna spoločnosť ľudí hocikde vo svete je v dôsledku ekonomických príčin diferencovaná na veľké skupiny ľudí, ktoré označujeme ako triedy. Triedy zastávajú diametrálne rôzne, priam až protikladné miesta v spoločenskej výrobe a vzhľadom na to plnia odlišné úlohy, čo je výsledkom ich rôzneho vzťahu k výrobným prostriedkom. Pre rôzne triedy sú charakteristické rôzne spôsoby získavania spoločenského bohatstva a rôzne veľkosti podielov na tomto bohatstve.

Pre robotníka vykorisťovanie, pre kapitalistu tvorba zisku

„Triedy sú také skupiny ľudí, z ktorých si jedna môže prisvojovať prácu druhej, lebo zaujíma rozdielne miesto v určitej sústave spoločenského hospodárstva.“ Už na tomto mieste by mnohí namietali, že vlastníci výrobných prostriedkov si potrebnú prácu od ľudí prenajímajú, teda zaplatia za ňu a teda rozhodne nejde o nejaké jej bezodplatné prisvojovanie si.

Podľa Karla Marxa však ľudská práca predstavuje variabilný kapitál, teda určitú hodnotu, ktorá sa v procese výroby mení, teda nie len reprodukuje svoj vlastný ekvivalent, ale pridáva k nemu aj určitú nadhodnotu. Práve túto nadhodnotu si kapitalista prisvojuje a neprávom ju označuje za „svoj“ zisk.
Akým spôsobom prispieva miliardár vlastniaci rôzne korporácie k tomu, aby on osobne vytváral nadhodnotu, keď celé dni vysedáva kdesi pri pláži, je dosť otázne a jeho konto pritom narastá. Len produktom pracovného procesu je úžitková hodnota, ktorú v dnešnom usporiadaní spoločnosti odnímame vykonávateľovi pracovného procesu a celkom bezdôvodne ju prisudzujeme vlastníkovi výrobných prostriedkov.

„Výrobné prostriedky sú sústredené v rukách kapitalistov. Pretože sú robotníci zbavení existenčných prostriedkov, sú nútení najímať sa na prácu ku kapitalistom, t.j. predávať im svoju pracovnú silu. Nová hodnota, ktorú robotníci svojou prácou vytvorili, sa rozpadá na dve časti: na hodnotu životných prostriedkov nevyhnutných pre robotníka (vypláca sa mu v podobe mzdy) a nadhodnotu, ktorú si prisvojuje kapitalista.“

Aj John Stuart Mill tvrdí, že príčinou zisku je to, že práca vyrába viac, než treba na jej udržanie. Ak kapitalista minie 100 eur na to, aby mu robotník vyrobil výrobok v hodnote 110 eur, tak tých 10 eur nevznikne len tak zo vzduchu. Je to výsledok zhodnocovacieho procesu, ktorý prebieha pri vykonávaní práce robotníkom. Zisk teda vytvára robotník, nie kapitalista. Robotník je platený za to, aby premenil určité vstupné výrobky patriace kapitalistovi, na celkom iný výrobok, ktorý bude taktiež patriť kapitalistovi. Vonkoncom nie je platený za to, aby vytváral nadhodnotu, lebo ak by tomu tak bolo, potom by kapitalista logicky nevykazoval žiaden zisk.

Nie je problémom robotníka, že kapitalista túži, aby jeho peniaze vyrábali viac peňazí. Nie je jeho vecou ani to, že výrobky, ktoré vyrobí pre kapitalistu tento nepotrebuje a sú pre neho vyrábané len preto, aby ich mohol zasa predať a získať viac peňazí, než vynaložil na ich výrobu. „Všade, kde časť spoločnosti má monopol na výrobné prostriedky, musí robotník, slobodný, či neslobodný, k pracovnému času, nutnému na jeho udržiavanie, pridávať nadbytočný pracovný čas, aby vyrobil životné prostriedky pre majiteľa výrobných prostriedkov.“

Zlyhanie trhového hospodárstva

Ak si vlastník výrobných prostriedkov prisvojuje nadhodnotu výrobku, na ktorú nemá nárok, hovoríme o vykorisťovaní toho, kto danú nadhodnotu skutočne vytvára. Ak si k tomu ešte prirátame skutočnosť, že kapitalista vstupujúci na trh s takýmto výrobkom, nadhodnocuje jeho cenu za účelom dosiahnutia ešte väčšieho zisku, môžeme konštatovať, že okráda nie len pôvodcu nadhodnoty, ale aj kupujúceho, ktorý túži uspokojovať svoje životné potreby. Zneužíva tak potrebu jedného zadovažovať si vlastnou prácou prostriedky na obživu a potrebu druhého, uspokojovať svoje základné životné potreby.

Medzi dvoma článkami, výrobcom a spotrebiteľom sa nachádza škodlivý medzičlánok, ktorý okráda obe strany a teší sa zo svojho lišiackeho počinu. Najšťastnejší je však vtedy, keď na seba tieto dva články neustále hromžia spôsobom „ty vyrábaš draho“ alebo „ty kupuješ lacno“ a pozornosť sa tak odpútava od skutočného problému. Takýmto spôsobom dokážu aj vnútri samotnej triedy vznikať rozbroje a nevraživosť. Veď nie je to podvod, keď sa dá tričko o hodnote 30 eur predať vo výpredaji za 5 eur a samotný predávajúci vykazuje aj napriek tomu zisk?

Aká je potom hodnota toho trička, kto ju určuje, kto si ju prisvojuje a ako sa má cítiť ten, kto si ho kúpil za pôvodných 30 eur? Podvedený je aj výrobca, aj kupujúci a radosť má zasa len kapitalista. Tento chaos a nemožnosť nahliadnuť do procesu tvorby hodnoty jednotlivých výrobkov sú imanentnou súčasťou trhového hospodárstva.

Pre trhové hospodárstvo je charakteristické aj to, že pomocou lacnejších a nekvalitných výrobkov vyrábaných vo veľkom rozsahu sa uspokojujú potreby pracujúcej triedy, zatiaľ čo tie kvalitné výrobky, ktoré sú pre bežného pracujúceho nedosiahnuteľné, sú určené na spotrebu pre vládnucu triedu kapitalistov.

V zmysle trhového hospodárstva máte nárok na kvalitu len vtedy, ak patríte do vyššej triedy. A tento stav je zrejme vyhovujúci, keďže sa k nám čoraz viac dovážajú lacné ázijské výrobky, o ktorých sa vie, že ich vyrábajú často krát deti, alebo pracujúci sediaci za pásom od rána do noci, alebo sa pri ich výrobe používajú škodlivé a nekvalitné materiály.

Vrcholných predstaviteľov tohto štátu ale vonkoncom nezaujíma dodržiavanie určitých morálnych pracovných štandardov a noriem v inej krajine, lebo inak by tieto výrobky zakázali dovážať na naše územie. No bez týchto výrobkov, by vyšla na povrch ozajstná kúpyschopnosť väčšiny tohto národa. Ešte viac by sa odhalila priepasť medzi jednotlivými triedami tejto spoločnosti. To predsa vládnuca triedy nesmie dopustiť.

Keď si zoberieme fakt, že v každom meste neustále rastie množstvo čínskych alebo vietnamských obchodov ako húb po daždi, vidíme len, že naša spoločnosť chudobnie a pracujúca trieda dostáva v triednom boji poriadne do tela.

Peter