Po roku 89 predstavitelia nastupujúceho režimu okrem planých sľubov a otvorených klamstiev, do spoločnosti púšťali aj plné priehrštia vtipov, ale nie vtipov hociakých, boli to najmä vtipy o socializme. Ich cieľom však ani tak nebolo pobaviť ľudí, či prostredníctvom humoru poukázať na chyby socializmu, ktoré tu nesporne boli. Cieľom týchto vtipov a žartíkov bolo vykresliť socializmus v čo najčiernejších farbách a aj na tomto fronte presviedčať ľudí, aký bol ten socializmus vlastne hrozný, ako bol socializmus akousi čiernou dierou a ako po socializme nastúpi lepšia spoločnosť. Títo ľudia vtedy možno ani netušili, že ich vtipy mierené na socializmus, budú na súčasný kapitalizmus pasovať oveľa viac a trefnejšie.

Spomínam si na jeden z takýchto vtiptov z tej doby. Vtip na príklade vlaku opisuje cestu ku komunizmu:

V lokomotíve vedľa seba spokojne sedia starší skúsený rušňovodič a jeho mladý kolega. Vlak uháňa krajinou veselo smerom ku komunizmu. Zrazu vlak začne spomaľovať, až úplne zastaví. Mladý rušňovodič sa pýta staršieho kolegu, čo sa stalo a prečo vlak nečakane zastavil. Starší kolega sa rozhliadol a po krátkom pátraní skonštatoval, že došlo palivo a nemáme peniaze na ďalšie, aby vlak mohol pokračovať. No veľmi rýchlo prišiel aj na riešenie celej situácie. Bude potrebné, aby sa ľudia z posledného vagóna posunuli dopredu a vyprázdnili ho. Vagón potom rozoberieme, rozpredáme a za utržené peniaze kúpime palivo a budeme môcť smelo pokračovať ďalej. Tak sa aj stalo a vlak sa dal znovu do pohybu smerom ku komunizmu. No situácia sa časom znova zopakovala. Vlak znovu zastal a rušňovodiči použili už vyskúšané riešenie. Ľudia sa znovu viac a viac potlačili, posledný vagon sa rozpredal, kúpilo sa palivo a cesta znova veselo ubiehala. No po čase vlak znovu zastal. Posunúť ľudí už nebolo kam, posledný vagon sa už nedal rozpredať a tak „skúsený“ rušňovodič povedal, že je potrebné aby sa všetci zapojili, vytrhali koľaje za vlakom a potom ich rozpredali aj s podvalmi. Za uržene peniaze sa síce kúpilo palivo, ale vyšlo ho už veľmi málo a tak sa vlak posunul iba o niekoľko desiatok metrov. A tak sa znova trhali a predávali koľajnice, aby sa vlak o kúsok pohol. Mladý rušňovodič vidiac, že už nie je čo vytrhať a predávať, sa obrátil na staršieho kolegu a spýtal sa. No ako sa mi teraz teda dostaneme do toho komunizmu a starší mu s kľudom odpovedá, už sa netreba nikam dostávať, my už sme v komunizme…

Každý kto si pozorne tento vtip prečítal, prípadne si ho pamätá z obdobia tesne po prevrate, určite chápe, na čo vtip útočil a čo bolo jeho pointou. Vtip mal ukázať, že spoločnosť sa môže dostať ku komunizmu iba spôsobom, že sa ľudia budú musieť výrazne uskromniť a že na to, aby sme sa niekam pohli musíme všetko rozpredať a predať aj mosty za sebou. Teraz prejdime do reality. Keď končil socializmus, tak nastupujúcemu režimu zanechal toľko štátneho majetku, že ho nový režim rozpredával viac ako 20 rokov a z utržených peňazí udržiaval chod spoločnosti. Samozrejme okrem tej časti ktorú dokázali politici a ich kamaráti rozkrádnúť, ale to teraz nie je pointou tohto článku. Teda socializmus nezanechal ani prázdnu „špajzu“ a ani natlačených ľudí v nedôstojných podmienkach. Práve naopak. Socializmus v našej krajine dokázal vyprodukovať toľko, že ešte dokázal požičať iným krajinám. Napríklad niekoľko rokov po prevrate sa niektorí naši ministri fotili pri kope uhlia, ktoré sme v rámci deblokácii ruského dlhu doviezli z Ruska na Slovensko. V súčasnosti Kuba svoj dlh spláca jedinečným liekom, na liečbu cukrovky (diabetická noha).

A teraz sa vráťme k spomenutému vtipu. Nezdá sa vám skôr, že je to práve tento režim, ktorý po tom ako spotreboval hodnoty, ktoré mu zanechal ten predchádzajuci, natláča ľudí do menších priestorov a rozpredáva posledné vagóny? Nezdá sa vám, že tento proces tu beží už skoro 3 desaťročia, keď sa predáva, všetko čo sa ešte predať dá, že sa ľudia musia uskromnovať, aby sa kapitalistický štát ešte mohol kúsok posunuť. Posunúť aj za cenu zhoršenia životných podmienok, za cenu, že vám režim aj stoličku spod zadku predá a ešte od vás čaká podporu a pochopenie.

A keď už sme pri tých vlakoch a pri tých podobenstvách, nedávno ma prekvapila správa, že Slovenské železnice si prenajmú vysokorýchlostné lokomotívy, aby po zrekonštruovanej železnici mohli vlaky uháňať rýchlejšie. Ak opomeniem fakt, že ani tie železnic sme si nedokázali zrekonštruovať za vlastné peniaze a museli sme byť odkázaní na eurofondy a požičané peniaze, podstatné je na tomto niečo iné. Skutočnosť, že náša „úžasne prosperujúca ekonomika“, ktorou sa strojvodca Robert rád chváli, nie je schopná vytvoriť toľko prostriedkov, aby sme si lokomotívy kúpili. Keď už nie sme schopní si ich vyrobiť, my sme schopní si ich jedine požičať. Po tom ako sa súčasnému režimu podarilo rozvrátiť poľnohospodárstvo a potravinovú sebestačnosť a urobiť z nás krajinu závislú na dovoze potravín, postupujeme na ďalší level.

Po koľajach, ktoré boli zrekonštruované za požičané peniaze, sa po týchto koľajach budú preháňať požičané lokomotívy… a po 10tich rokoch, keď prenájom lokomotív skončí, už nebudeme mať nič. Naše lokomotívy už budú v kovošrote, v lepšom prípade v múzeu a na požičanie ďalších lokomotív už nebudeme mať peniaze. No ako sa mi takto dostaneme ku tej… Už netreba nikam, my už sme tam a o 10 rokov úplne..

Ján Zmeko- Vzdor- strana práce

Foto: Róbert Prekop