Pred 81 rokmi sa po vzbure v armáde začala občianska vojna v Španielsku, na ktorej čelo sa postavil Franco. Bolo to ešte v predvečer druhej svetovej vojny. Táto vojna ukázala celému svetu, že fašizmus je otvoreným kapitalistickým násilím a že slúži na krvavé potlačenie socialistickej revolúcie a postupný návrat do starých kapitalistických koľají. Podobný scenár i keď už nie vo forme občianskej vojny, ale napríklad vo forme vojenských pučov, či organizovaním kománd smrti. Strany aj odbory vytvorili milície, ktoré bránili republiku proti povstalcom. Povedzme, že na strane republiky a antifašistického tábora stáli členovia rôznych ľavicových republikánskych a demokratických strán, anarchisti z CNT-FAI, trockisti z POUM, komunisti z odborového zväzu UGT a Komunistickej strany Španielska ( pre rôzne ideologické vnímanie bolo aj veľa rozbrojov v samotnom republikánskom tábore, ktoré veľakrát vyústili aj do vzájomného krviprelievania, čo oslabovalo samotnú obranu republiky ).

Za Franca sa postavili nacionalisti, katolícka cirkev, falangisti, karlisti, monarchisti, CEDA atď… Kapitalistické štáty Európy a USA v Španielskej občianskej vojne neintervenovali a nijak nepomohli republikánom a je známe, že dokonca sympatizovali s Francom, zatiaľ čo Taliansko a Nemecko poskytovalo frankistom muníciu a lietadlá V roku 1938 Franco disponoval 213 000 Španielmi, 160 000 Talianmi, 20 000 Nemcami, 50 000 Maurami (Maročania, Arabi a iní) a 7 000 vojakmi z cudzineckej légie Tercio. Na stranu republikánov sa v tom čase postavili len Mexiko a Sovietsky zväz.

Medzinárodná pomoc proletariátu

Politiku neintervencie západných krajín a politiku podpory fašistov zo strany Nemecka a Talianska zmierňovala solidarita pracujúcich a pokrokovej inteligencie z celého sveta, ktorí vytvorili „výbory pomoci republikánskemu Španielsku“, ktoré posielali potraviny, lieky a zdravotnícky personál. Deti bez domova umiestňoval v zahraničných rodinách. Podpora sa prejavovala aj štrajkami dokárskych robotníkov, ktorí odmietali nakladať vojnový materiál pre povstalcov. Konali sa masové demonštrácie na podporu Španielska.

Ľudová pomoc Španielsku prichádzala aj v podobe Interbrigád. Dobrovoľníci skladali túto prísahu: „Som tu, lebo som dobrovoľník, a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta.“

Medzi prvými dobrovoľníkmi boli antifašisti z Nemecka a Talianska, Poľska a ďalších krajín, kde boli antifašisti prenasledovaní. Ďalší dobrovoľníci prichádzali z Belgicka, Francúzska, Československa, Juhoslávie, Maďarska, Dánska a ďalších krajín. Podľa archívu KSČ pôsobilo v Španielsku spolu 2168 Čechov a Slovákov z rôznych krajín sveta. Celkovo interbrigády podporili okolo 30 000 interbrigadistov z celého sveta.

Málo známa je existencia kontingentu viac ako 1 000 Arabov a moslimov, ktorí bojovali počas španielskej občianskej vojny na strane republikánskej armády. Aj keď je ťažké povedať, koľko z týchto dobrovoľníkov naozaj vyznávalo islam, pravdou je, že ho uvádzajú v spisoch. Prvá národná skupina týchto moslimských/arabských interbrigadistických republikánov boli arabskí Alžírčania, väčšinou komunisti. Dokopy ich bolo okolo 500 z celkového počtu Arabov bojujúcich na strane republiky. Väčšina z týchto mužov bola zaradená neskôr vo Francúzsku, ktoré bolo alžírskym kolonizátorom.

Z Komunistickej strany Palestíny sa do interbrigád prihlásilo okolo 400 bojovníkov. Je potrebné poznamenať, že jeden z hlavných členov vedenia tejto strany, Ali Abdel Khalid, zomrel pri bojoch v Extremadure (Španielsko) v roku 1938. Treťou skupinou boli marockí štátni príslušníci. Tých bolo asi 200. Vyznačovali sa antifašistickým zmýšľaním a preto sa rozhodli vstúpiť do republikánskej armády. K tomu musíme pridať aj marockých zajatcov, frankistických vojakov, ktorí sa neskôr postavili na republikánsku stranu.

Poďme si teda zhrnúť čo sa v podstate stalo

V Španielsku bola v roku 1931 vyhlásená republika, zvíťazila pokroková koalícia, ktorá začala zavádzať znárodňovanie a kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov – inými slovami – aby národ pracoval pre seba. Odpoveďou na tieto kroky bola fašistická vzbura v armáde, samozrejme za pomoci najreakčnejších majetných kruhov ako aj značnej časti katolíckej cirkvi. Šlo o zachovanie „poriadku“ a „tradičných hodnôt“ – teda našimi slovami o zachovanie starého otrokárskeho poriadku, kde jedni žijú v prepychu z útrap druhých a tvária sa pritom ako „gentlemani“. Šlo o zachovanie tradičných hodnôt neľudského kapitalizmu aj pod zámienkou „Krista a kríža“. Dopomohla tomu aj klasická nacionalistická nenávisť ku komunistom, ľavičiarom a anarchistom:„Viva Espaňa“, kričia nacionalisti a fašisti zo zákopov, ale myslia tým nie ľudové Španielsko, ale Španielsko prehnité, kapitalistické. Španielsko zámožných otrokárov a podrobených otrokov.

Revolúcia napokon boj prehrala a zvíťazila fašistická reakcia, tá úplne otvorene potláčala všetko socialistické, ale aj všetko liberálne. Tento režim sa udržal v Európe až do 70. rokov a nikomu z kapitalistických vládcov neprekážal tak, ako im prekážal socialistický tábor. V rokoch 1936 až 1945 bolo frankistami popravených vyše 400 000 podporovateľov republiky a antifašistov.

Takto to fungovalo v 20. storočí, kedy Západ organizoval a vyzbrojoval fašistické komandá a hoci sa od týchto vlád formálne dištancoval a „nič s ňou nemal“ – jedno bolo isté: Fašisti vždy zachránili kapitalistické právo vlastniť hospodárstvo a nerastné suroviny celých štátov len pre seba, na úkor obyvateľstva žijúceho na území. A keď už bolo všetko zabezpečené a v suchu, tak fašistický režim jednoducho odišiel. Niečo podobné – aj keď sa nejedná o záchranu kapitalizmu pred socializmom, ale len o boj veľmocí o trhy – môžeme vidieť na Ukrajine, kde západné štáty ignorujú otvorené násilie a Ukrajinu chcú pritiahnuť k sebe.

Vzdor-strana práce