Dňa 22.1. 1891 sa narodil jeden z najvýznamnejších marxistických teoretikov a celosvetovo známy líder talianskych komunistov Antonio Gramsci, ktorý stál aj za založením Komunistickej strany Talianska. Ako rozhodný antifašista a líder komunistov sa aktívne staval proti talianskému fašistickému režimu na čele s Benitom Mussolinim, začo ho fašisti uväznili. Gramsci sa však nedal zlomiť a vo väzení tajne písal svoje najslávnejšie marxistické teoretické diela a výrazne sa zaslúžil o rozvoj marxizmu a filozofie ako takej.
Jeho najvýznamnejšie obohatenie filozofie bolo skoncipovanie jeho teórie o kultúrnej hegemónii, popisujúcu, ako je udržiavaná kapitalistická spoločnosť cez ovládanie kultúrnych inštitúcií. Gramsci zomrel vo väzení vo veku 46 rokov v roku 1937. Jeho dielo sa dočkalo oficiálneho vydania až po páde fašizmu a konci 2. svetovej vojny.
Antonio Gramsci nie je len najčítanejší a najprekladanejší taliansky filozof na svete, Antonio Gramsci je predovšetkým jedna vec: Boj za lepší svet, za verejné zdravotníctvo a verejné školstvo, za práva pracujúcich, za sociálny status, za odstránenie chudoby a rozdielov medzi severom a juhom a predovšetkým za posilnenie tých, ktorí skutočne vytvárajú bohatstvo v spoločnosti.
Pre svoje nápady bol uväznený fašistickým režimom. Gramsciho nápady posunuli nielen v Taliansku, ale všade na svete boje miliónov a miliónov pracovníkov, ktorí vďaka nim videli, že si zlepšujú svoje životné podmienky. Ktovie, čo by si dnes mysleli, keby videli, že tento ťažko postavený model je rozobratý a že každý zničený kúsok zvyšuje sebeckosť a vykorisťovanie.
Antonio Gramsci: „Hovoriť pravdu, je vždy revolučné“.
Bývalý prezident Donald Trump v priebehu svojho mandátu (2017 – 2021) uvalil na Kubu viac ako 240 jednostranných opatrení. Johana Tablada z kubánskeho ministerstva zahraničných vecí v stredu informovala, že americké sankcie prezidenta Donalda Trumpa voči jej krajine spôsobili škody vo výške 20 miliárd USD.
Trump, ktorý v stredu uzavrel svoje prezidentské obdobie, zaviedol od roku 2017 proti Kube viac ako 240 jednostranných opatrení. „Využíval výhody až do poslednej chvíle. Trump využil COVID-19 ako príležitosť zaútočiť na Kubu pomocou ďalších donucovacích opatrení, namiesto toho, aby umožnil úľavy,“ povedala Tablada. Dňa 11. januára bývalý minister zahraničia Mike Pompeo oznámil zaradenie Kuby do amerického zoznamu štátov sponzorujúcich terorizmus. Začiatkom tohto mesiaca tiež informoval o sankciách proti ministrovi vnútra Lazarovi Alvarezovi a jeho rodine.
Washington sa pokúsil zdiskreditovať medzinárodnú lekársku spoluprácu na Kube a podporil ukončenie dohôd s niekoľkými latinskoamerickými krajinami. USA prenasledovali lode a spoločnosti prepravujúcu ropu, aby zabránili Kube v roku 2019 v prístupe k palivu. „K dispozícii je citeľné poškodenie blahobytu kubánskeho ľudu z dôvodu opatrení, ktoré boli presne prijaté na ublíženie Kube,“ uviedla Tablada a uistila, že jej krajina dúfa v zlepšenie vzťahov s USA pod správou Bidena.
Ekonomická blokáda proti Kube, ktorá začala platiť od roku 1962, v roku 2015 sa zmiernila po obnovení diplomatických vzťahov vládou prezidenta Baracka Obamu (2009 – 2017). Biden bol v tom čase viceprezidentom. Po nástupe k moci Trump zakázal v USA plavby výletných lodí na Kubu, zaradili spoločnosti a kubánskych politikov na čiernu listinu a zabránili USA občanom okrem iného zasielať peňažné úhrady rodinným príslušníkom na ostrove.
Zdravotnícke orgány odhadujú, že populácia bude imunizovaná do konca roku 2021 vďaka pozitívnym výsledkom dosiahnutým štyrmi kubánskymi vakcínami. Kubánske centrum genetického inžinierstva a biotechnológie (CIGB) v pondelok ukončilo jeden z prvých krokov v I. fáze klinických štúdií nazálnej a sublingválnej vakcíny Mambisa COVID-19.
Mambisa je založená na proteíne vírusu hepatitídy B, ktorý sa produkuje ako častice v baktériách a kvasinkách rekombinantným genetickým inžinierstvom. „Vývoj tohto typu vakcíny trvá dlhšie, ale je bezpečnejší. Nepracuje sa s vírusom ani s toxickými zlúčeninami, ktoré môžu mať v organizme neočakávané účinky,“ vysvetlil prezident CIGB Gerardo Guillen.
Osemdesiatosem dobrovoľníkov sa zúčastnilo výskumu, ktorý sa začal v havanskej nemocnici Carlosa Juana Finlaya 7. decembra. Na začiatku štúdie dostali dobrovoľníci jednu intramuskulárnu dávku lieku a dve ďalšie nazálnou cestou. „Zatiaľ je vakcína bezpečná, pretože sa vyskytli iba mierne nežiadúce reakcie,“ vysvetlila Limonta a uviedla, že CIGB študuje aj intramuskulárnu vakcínu Abdala.
Okrem Mambisa a Abdala existujú v klinických štúdiách aj ďalšie dve vakcíny COVID-19: Soberanas 01 a 02. Kuba je prvou latinskoamerickou krajinou, ktorá vyvinula vlastné vakcíny proti tejto chorobe. Zdravotnícke orgány veria, že celá populácia bude imunizovaná do konca roku 2021 vďaka pozitívnym výsledkom dosiahnutým štyrmi kubánskymi vakcínami.
Je taká haluz. Zelená, plná miazgy. Keď však vietor bujne rozkolíše korunu stromu, ona len vetcho clivie s nosom v tráve. Odlomená. Trefné slová. A kto v nich vidí len peknú metaforu, odporúčam ďalej ani nečítať. Za hodnotou tejto myšlienky stojí už len to, aká je úplná a celistvá napriek tomu, že je iba vytrhnutá z kontextu. Koľko sklamania, irónie a zúfania sa tu skrýva. A aké silné sú tieto slová, keď dokážu uniesť toľko pravdy!
Dnes sa na komunistov hádžu tony špiny, pritom väčšina radových komunistov po celom svete boli úžasní ľudia, ktorí toho spravili pre ľudstvo mnoho a mnoho dobrého a dnes by sme sa ich obetavosti mali klaňať a nie haniť ich kolektívnou vinou !
Antonín Kalina bol člen Komunistickej strany Československa, ktorý skončil v koncentračnom tábore Buchenwald a aj tam sa postavil nacistom a vďaka nemu a jeho ilegálnej činnosti prežilo 1 000 židovských detí !!!! 1 000 židovských detí prežilo vďaka komunistovi, medzi nimi aj dvaja budúci držitelia Nobelovej ceny !
Do konca života to bol skromný človek, ktorý svoju obetavosť nikde nespomínal, nepotreboval funkcie, slávu, obdiv… lebo vedel, že spravil vrámci svojho presvedčenia to najkrajšie a najprirodzenejšie, čo sa dalo, zachraňoval ľudské životy preto, lebo to bol človek s veľkým Č !
Toto sú tí úžasní komunisti v dejinách, vďaka ktorým budeme vždy hrdí na to, že si dnes hrdo povieme, že sme demokratickí komunisti a vo svojom živote a presvedčení budeme nadväzovať práve na takýchto jedinečných ľudí, akým bol Antonín Kalina !
Presne pred 102 rokmi začalo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov. Po novembrovej revolúcii niekoľko socialistických skupín spojilo svoje sily v týždňovom štrajku a ozbrojenom boji, ktorý sa konal od 5. do 12. januára 1919. Povstanie viedla Komunistická strana Nemecka (KPD), na čele s významnými komunistickými lídrami ako Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht.
Bol zostavený dočasný revolučný výbor, ktorý mal 53 členov. Vedúci predstavitelia USPD a KPD vyzvali k všeobecnému štrajku v Berlíne 7. januára a následný štrajk prilákal asi 500 000 protestujúcich, ktorí sa dostali do centra Berlína. V rámci štrajku niektorí účastníci organizovali plán na vylúčenie miernejšej sociálno-demokratickej vlády a spustenie socialistickej revolúcie.
Povstalci obsadili kľúčové budovy, čo viedlo k rozporu s vládou. Počas nasledujúcich dvoch dní však štrajkové vedenie (známe ako „Revolučný výbor“) nedokázalo vyriešiť klasickú dichotómiu medzi militarizovanými revolucionármi zaviazanými k skutočne novej spoločnosti a reformistami, ktorí sa hlásili k rokovaniam s vládou. Medzitým útočníci v okupovanej štvrti získali zbrane. Zároveň sa niektorí vedúci predstavitelia
Komunistickej strany Nemecka snažili presvedčiť vojenské pluky v Berlíne, najmä Divíziu ľudového námorníctva, Volksmarinedivision, aby sa pripojili k svojej strane, avšak v tomto úsilí väčšinou zlyhali.
Dňa 8. januára Komunistická strana Nemecka rezignovala z Revolučného výboru po tom, čo zástupcovia USPD pozvali prezidenta Eberta na rozhovory. Ebert nariadil svojmu ministrovi obrany Gustávovi Noskemu, aby Freikorpsi a armáda vojensky potlačili revolúciu. Títo bývalí vojaci mali ešte zbrane a vojenské vybavenie z prvej svetovej vojny, čo im dalo ohromnú výhodu. Rýchlo obnovili zablokované ulice a budovy a mnohí povstalci sa vzdali. 156 povstalcov a 17 vojakov z Freikorpsov zomrelo počas bojov.
Luxemburgová a Liebknecht boli podlo zavraždení fašistickými Freikorpsmi, na príkaz sociálnehodemokrata a prezidenta Nemecka Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho. Príslušníci fašistických odielov Freikorps priamo na uliciach popravili stovky zadržaných revolucionárov.
Luxemburgovú a Liebknechta po niekoľko hodinovom vypočúvaní a mučení chladnokrvne zavraždili 15. januára 1919. Luxemburgovej pred tým rozbili pažbou pušky a následne ju zastrelili a jej telo bolo vyhodené do kanálu Landwehr. „Stará cundra teraz pláva,“ povedal jeden z vojakov, ktorí sa účastnil jej popravy.
Liebknechtovu mŕtvolu po zastrelení odviezli do márnice. Oficiálna verzia ich úmrtí bola, že Liebknechta zastrelili pri snahe o útek a „červená Róza“ bola napadnutá davom. Telo Luxembrugovej bolo objavené až o štyri mesiace po jej smrti v kanály a spolu s Liebknechtom boli pochovaní na cintoríne Friedrichsfelde v Berlíne. Vojak menom Otto Runge, ktorý slúžil vo Freikorpse bol odsúdený v máji 1919 na dva roky väzenia za zabitie Luxemburgovej. Neskôr sa dočkal kompenzácií od nacistov.
Sociálno-demokratická strana Nemecka spolupracovala na potlačení socialistickej revolúcie v Nemecku s najfanatickejšími fašistickými a krajne pravicovými politikmi a ozbrojenými skupinami. Od tejto chvíle sa sociálnodemokratická politika stala synonymom zrady revolúcie.
V tento deň si pamätáme slová, ktoré napísala Rosa Luxemburg menej ako týždeň pred povstaním: „Otázkou dnes nie je demokracia ani diktatúra. Otázka, ktorú história zaradila do programu je: buržoázna demokracia, alebo socialistická demokracia. Diktatúru proletariátu, to nie sú bomby, nepokoje a anarchiu, ako agenti kapitalistických ziskov úmyselne a falošne tvrdia. Skôr to znamená použiť všetky nástroje politickej moci na dosiahnutie socializmu, vyvlastnenie kapitalistickej triedy prostredníctvom a v súlade s vôľou revolučnej väčšiny proletariátu. „
Povstanie Spartakovcov v Berlíne inšpirovali podobné revolučné vystúpenie pracujúcich v Nemecku, ktoré nastali a boli potlačené v Brémach, Porúri, Porýní, Sasku, Hamburgu, Durínsku a Bavorsku a v marci sa v Berlíne uskutočnilo ďalšie kolo ešte krvavejších pouličných bitiek, čo viedlo k dezilúziu obyčajných pracujúcich z Weimarskej vlády.
„Myšlienka slobody je inšpirujúca. Ale čo to znamená? Ak ste slobodní v politickom zmysle, ale nemáte jedlo, čo to je? Sloboda hladovať ? „Angela Davis
Angela Davis sa zapojila do boja za rovnoprávnosť Afroameričanov v USA a vstúpila do Komunistickej strany USA. Neskôr sa stala profesorkou na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Ako priamy kritik amerického imperializmu a belošskej nadradenosti, stala sa terčom prenasledovania a na základe vykonštruovaného obvinenia z vraždy a únosu, bola v roku 1970 uväznená. Zdvihla sa na jej podporu masívna mobilizácia po celom svete, kde ľudia požadovali jej slobodu. Angela bola prepustená v roku 1972. Pokračovala vo svojej politickej práci a vydala priekopnícku teoretickú prácu o vzťahu medzi rasou, triedou a pohlavím.
La Pasionaria – Dolores Ibárruri
„Fašisti nesmú prejsť. ¡No Pasaran! „
Španielska komunistka Dolores Ibárruri, známa ako La Pasionaria, dostala svoju prezývku vďaka svojim vášnivým prejavom, plných energie a nadšenia, s ktorými sa vrhala do mobilizovania ľudovej podpory pre Španielsku republiku a proti Frankovým fašistom. Stala sa pre Španielov a aj pre cudzincov symbolom protifašistického odboja. Počas španielskej občianskej vojny La Pasionaria inšpirovala antifašistov, komunistov a robotníkov a bola divokým súperom fašistov. Po porážke republiky opustila Španielsko a do vlasti sa opäť vrátila až po skoro 40-tich rokoch v roku 1977, k veľkej radosti mnohých španielskych ľudí.
Tamara Bunke- Tania
„Povedz El komandante a ja budem napĺňať poslanie bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať.“
Tania sa narodila ako Tamara Bunke v Argentíne, do rodiny exilových nemeckých komunistických rodičov. V roku 1950 sa jej rodina vrátila do NDR, kde pracovala pre Slobodnú nemeckú mládež a Svetovú federáciu demokratickej mládeže. Po stretnutí s Che Guevarom v roku 1960, sa Tania presťahovala na Kubu, kde sa podieľala na kampani gramotnosti, ako aj na ďalšom revolučnom úsilí. Bola vybraná k účasti na Che Guevarovom pokuse začať ozbrojený boj v Bolívii, kde operovala ako tajná spojka komunistických povstalcov niekoľko rokov. Jej lojalita k boju bola neochvejná aj napriek tomu, že sa pretrhali všetky väzby so svojimi priateľmi a rodinou, aby bezpečne dokončila svoje poslanie. Tania bola jedna z posledných prežívajúcich členov partizánskej skupiny Che Guevaru, no napokon aj ona bola zabitá bolívijskou armádou v auguste 1967.
Annie Buller
“ Vo Zväze krajčírok bolo nadšenie a bojovný duch. Dievčatá v mladom veku, ženy v strednom veku, všetky nadšene a spoločne pracovali na vytvorení zväzu. Bolo to naozaj ich, po všetkých tých debatách … Prvýkrát vo svojom pracovnom živote boli brané ako ľudské bytosti, ktoré majú zmysel života a ktoré boli súčasťou veľkého hnutia.“
Annie Buller bola vedúcou členkou Komunistickej strany Kanady a militantná organizátorka, ktorá cestovala v 20-tých a 30-tých rokoch po krajine a organizovala do odborov baníkov, krajčírky a robotníkov z ostatných sektorov. Bola dvakrát uväznená po dobu niekoľkých rokov, čo bolo súčasťou vládnych represií proti kanadským komunistom. Bullerovú nikdy neodradili od jej hlbokého presvedčenia, že v Kanade musí zavládnuť socializmus. Počas svojho života tiež pracovala ako organizátorka nezamestnaných, či v kampani proti fašizmu a neskôr vietnamskej vojne a napísala viacero publikácií. V policajných spisoch ju opisovali ako veľmi charizmatickú a silnú rečníčku, ktorá bola veľmi obľúbená medzi robotníkmi a veľmi nebezpečná agitátorka.
Constance Markievicz
„Ja stojím za ideálom robotníckej republiky.“
Prezývali ju aj povstalecká kontesa, táto bojovníčka za írsku nezávislosť bola atypická vzhľadom k tomu, že sa narodila do anglo-írskej rodiny aristokratov. Odmietla aristokratický život, čo ju hlboko zasiahlo a na vlastnej koži spoznala chudobný život v Dublinskych slumoch, Markieviczová navrhla uniformu írskej ľudovej armády, kedy túto uniformu nosila spolu s jej legendárnymi klobúkmi. Bola veľkou stúpenkyňou socialistického odborového revolucionára Jamesa Connolyho, ktorý bol jeden z vodcov povstania za nezávislosť Írska. Zapojila sa do írskeho povstania z roku 1916, po ktorom bola Britmi odsúdená na trest smrti spolu s ostatnými vodcami povstania, no neskôr bol jej rozsudok zrušený kvôli tomu, že išlo o ženu.
Rosa Luxemburgová
„Váš „poriadok“ je postavený na piesku. Zajtra revolúcia povstane znovu, skrížia sa zbrane, a ku vášmu zdeseniu, budú sálajúce trumpety hlásať: Bol som, som a budem !“
Narodila sa niekoľko dní pred vyhlásením Parížskej komúny a zomrela len rok po Októbrovej revolúcii,. Celý svoj život venovala boju za svetovú socialistickú revolúciu. Bola poprednou socialistickou intelektuálkou a teoretičkou a bola aktívnou členkou poľskej a potom nemeckej sociálnej demokracie, s ktorou sa nakoniec rozišla kvôli tomu, že sociálna demokracia podporila 1. svetovú vojnu. Patrila k zakladateľom organizácie Spartakus, z ktorej sa neskôr stala Komunistická strana Nemecka. Róza sa stala aj jedným z vodcov generálneho štrajku a povstania z roku 1919. Bola dvakrát uväznená a nakoniec zavraždená pravicovými polovojenskými skupinami. Luxemburgová tak zaplatil za presadzovanie svojich myšlienok tú najväčšiu cenu.
Nguyen Thi Binh
„Povinnosťou všetkých Vietnamcov je, aby si navzájom pomáhali v boji proti cudzím agresorom za nezávislosť krajiny a za mier.“
Nguyen Thi Binh, ktorá sa stala známou po celom svete, ako Madam Binh, sa zapojila do vietnamskej revolúcie v roku 1940, počas bojov proti Francúzom. Vstúpila do Komunistickej strany Vietnamu a stala sa diplomatkou. Binh reprezentovala Dočasnú revolučnú vládu Južného Vietnamu, počas ťažkých rokov rokovaní so Spojenými štátmi a bola jedným zo signatárov Parížskej dohody, ktorá nakoniec skončila americkú vojnu proti Vietnamu. Po vojne sa Binh stala ministerkou zahraničia, ministerkou školstva a nakoniec viceprezidentkou krajiny.
Ruth First
„Považujem sa za Afričanku a nič mi nie je cennejšie.“
Ruth Firstová bola dieťaťom komunistických rodičov a bola súčasťou malej menšiny bielych Juhoafričanov, ktorí bojovali proti režimu apartheidu. Stala sa členkou komunistickej strany a za svoju politickú činnosť bola opakovane väznená a mučená. Po svojom prepustení odišla do exilu vo Veľkej Británii a niekoľkých afrických krajín, kde sa aj naďalej podieľala na boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike. V roku 1982 bola zavraždená aparteidnou tajnou službou Juhoafrickej republiky.
„Ja som sa samozrejme nenarodila ako partizánka, či revolucionárka. Ale ja som vedela, že kubánski roľníci ma nasledovali, keď cítili, že máme šancu proti Batistovi. Musela som im ukázať, že sme mali šancu. „- Celia Sanchez
Každá zo štyroch žien, najviac spojené s triumfom kubánskej revolúcie, mala fascinujúci a inšpirujúci príbeh. Haydee Santamaria a Melba Hernandez sa pridali k revolučnému boju a 26. Júla sa zúčastnili známeho útoku na kasárne Moncada v Santiagu. Táto akcia dala aj celkový názov mladému revolučnému hnutiu. Haydee sa po revolúcii venovala rozvoju a podpore svetovo preslávenej kubánskej kultúry, založila organizáciu Casa de las Americas, ktorá pomáhala rozvíjať kultúru po Latinskej Amerike a Karibiku.
Vilma Espin bola chemickou inžinierkou a baletkou, ktorá sa narodila do bohatej rodiny. Ako mladá žena pôsobila ako posol revolučného hnutia medzi členmi pôsobiacimi v Mexiku a na Kube a po revolúcii bola zodpovedná za založenie Federácie kubánskych žien, ktorá bojovala za práva žien v kubánskej spoločnosti.
Celia Sanchez patrila k vedúcim osobnostiam partizánskeho hnutia na Kube a celý svoj život zasvätila budovaniu kubánskeho socializmu a zachovaniu historických záznamov o revolúcii. Krásny Park Lenin v Havane bol postavený pod jej vedením pre potešenie kubánskeho ľudu a pri vstupe do parku stojí jej socha, ktorá pripomína túto veľkú revolucionárku.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Pred pár dňami sme si pripomenuli úmrtie slávnej fotografky, herečky, modelky, aktivistky a odhodlanej komunistky, Tiny Modotti, ktorá odišla z tohto sveta 5.januára 1942. Pre mnohých ľudí na Slovensku je táto žena úplne neznáma, preto najbližšie riadky budú venované práve jej životu. Tina sa narodila 16. augusta 1896 v Taliansku, no v roku 1913 odišla za svojim otcom do USA. V Amerike sa objavila vo viacerých filmoch, hrách, operách a pracovala tam aj ako modelka a začala sa stretávať s vtedajšou umeleckou a intelektuálnou avantgardou.
V USA sa spoznala so slávnym fotografom Edwardom Westonom, čo malo pre ňu osudový význam, nakoľko sa začala intenzívne venovať fotografovaniu. Weston a Tina spolu prežili aj milenecký vzťah. Obidvaja sa neskôr presťahovali do Mexiko city, kde si otvorili fotografický ateliér. Práve v Mexiku sa Tina zoznámila so slávnymi maliarmi a komunistami- Fridou Kahlo a Diegom Riverom, s ktorými udržiavala priateľský vzťah ( ten sa skončil potom, čo Modotti schvaľovala vylúčenie Diega Riveru z Komunistickej strany Mexika ) a tu začína aj jej cesta angažovania sa v komunistickom hnutí.
V roku 1925 vstúpila do komunistickej organizácie Medzinárodná červená pomoc, ktorú zriadila Kominterna. Organizácia bola založená v roku 1922, aby fungovala ako „medzinárodný politický Červený kríž“ a poskytovala materiálnu a morálnu pomoc politickým väzňom z radov robotníckej triedy, antifašistov a komunistov po celom svete. V roku 1927 vstúpila do Komunistickej strany Mexika. Jej fotografie sa začali objavovať vo viacerých mexických, či nemeckých komunistických periodikách. Jej kariéra fotografky sa dá rozdeliť do dvoch etáp: romantickej a revolučnej. Venovala sa aj foteniu aktov.
V roku 1928 začala vzťah s exilovým kubánskym aktivistom Juliom Antonom Mellom, ktorý patril k zakladateľom Komunistickej strany Kuby.V roku 1929 však bol Julio Antonio Mella zavraždený priamo Tine v náručí, keď odchádzali z kancelárie Medzinárodnej červenej pomoci. Bola okamžite zatknutá, ale neskôr prepustená a zbavená obvinenia. Dokonca bola obvinená z atentátu na prezidenta Mexika Pascuala Ortiza Rubia.V dôsledku antikomunistickej kampane mexickej vlády bola vyhnaná z Mexika v roku 1930.
Najprv strávila niekoľko mesiacov v Berlíne v Nemecku. Talianska fašistická vláda žiadala jej vydanie do Talianska, kde ju chceli súdiť za jej komunistickú činnosť. Aktívne pomáhala talianskému antifašistickému hnutiu a zvažovala sa vrátiť aj do Talianska, kde chcele vstúpiť do odboja proti Mussoliniho fašistickému režimu. V Nemecku sa začali drať k moci nacisti a tak odišla do Moskvy, kde žila a pracovala niekoľko rokov pre Kominternu, aj ako tajná agentka pôsobiaca po Európe.
Po vypuknutí španielskej občianskej vojny v roku 1936 odišla do Španielska pod krycím menom Maria, kde zostala a pracovala pre republikánsky antifašistický tábor až do roku 1939, kedy Francoví fašisti ovládli celú krajinu. Odišla tajne do Mexika, kde zomrela na srdcové zlyhanie v taxíku, keď sa vracala z večere u rodiny Pabla Nerudu, ďalšieho slávneho spisovateľa a komunistu, ktorého zavraždil Pinochetov režim.
Jej život bol plný dobrodružstva, prežila ho naplno, aj keď zomrela v mladom veku, bola oddaná komunistickej myšlienke a zažila viacero mileneckých vzťahov s významnými umelcami a komunistami. Niektoré jej fotky sa stali celosvetovo známe a patria dodnes do zlatej pokladnice svetového umeleckého dedičstva. Viedla slobodný, umelecký, bohémsky, avantgardný život, ktorý dokázala skĺbiť s obetavou prácou pre komunistické, robotnícke, ženské a antifašistické hnutie. Určite ostane inšpiratívnou a výraznou osobnosťou nie len nášho hnutia, ale dejín 20.storočia.
V našich vyhláseniach, textoch, dokumentoch či príhovoroch hovoríme o triednom zápase, o tom, že kapitalistický štát a režim je prostriedok na utláčanie a vykorisťovanie drvivej väčšiny spoločnosti. Napriek tomu, že pracujeme, celý svet upadá do čoraz väčšej chudoby a sociálnych problémov – samozrejme až na hŕstku vyvolených. Tá je ochotná vyvolať aj svetovú vojnu, len aby posilnila svoj biznis.
Od viacerých kolegov počujem ako prvú otázku „Čo sľubujete?“, v domnení, že my sme úplne takí istí ako všetky ostatné politické strany. Nasľubujeme niečo, čo vieme, že nikdy nesplníme, zhrabneme vaše hlasy, dostaneme sa do parlamentu, zavrieme za sebou dvere a už sa staráme len o svoje kontá. Presne na toto sú ľudia zvyknutí a akosi to očakávajú od každého, kto sa zaoberá politikou. Zaujímavé je, že politické strany sa vždy pred voľbami tvária, akoby tu boli prvý krát a sľubujú to, čo už mohli 10 krát splniť. Za pozornosť rovnako stojí, že strany ktoré prichádzajú ako nové a prevratné, sa hneď po získaní dôvery začnú správať ako tie staré strany.
My však nesľubujeme nič! Nejde nám o nikoho hlasy a už vôbec za sebou nechceme zatvárať dvere parlamentu. O čo nám teda ide? Ide nám o to zorganizovať značnú časť vykorisťovanej spoločnosti v boji proti kapitalizmu. V boji za to, aby sme pracovali pre blahobyt nás všetkých a nie pre blahobyt vykorisťovateľov a rast vlastnej biedy.
A teraz prichádzame do závodov, stretávame sa so zamestnancami o ktorých hovoríme, že ich chceme zorganizovať a uvedomujeme si, že sme úplne na začiatku našej cesty, uvedomujeme si, že musíme robiť základné kroky, aby sme získali medzi pracujúcou triedou vplyv. Sympatie, tie sa až tak ťažko nezískavajú, no to ešte nič nemá s vplyvom.
Na jednej strane sa stretávame s nespokojnosťou, no na strane druhej s rešpektovaním kapitalistického trhu a systému ako takého. Prechod k demokratickému socializmu ako by bol nemožný, nedosiahnuteľný. Stretávame sa teda aj s pocitmi rezignácie. Ľudia často krát zabúdajú, že zmeny vo svete neprišli sami od seba, ale boli vybojované zdola a trieda kapitalistov musela vynaložiť veľké prostriedky, aby ho ich potláčala, aby sa neobjavili i v ďalších častiach planéty. „To by sa museli ľudia vzbúriť“ – počúvam. Ale kto sú tí ľudia? Sú tu snáď ešte nejakí iní okrem nás?
Ľudia sú nespokojní, no dosiaľ im nie je známa organizácia či strana, ktorá predstavuje ich záujmy a v ktorej sa postaví jeden za všetkých a všetci za jedného. Neexistuje tu pre nich absolútne nič okrem prokapitalistických a teda im nepriateľských organizácii a strán, či už si to uvedomujú, alebo nie.
Zorganizovaní pracujúci – jeden z našich hlavných cieľov, tu kedysi bol. Už za prvej československej republiky sa dialo to, čo by sa dnes žiaľ nestalo. V dvadsiatych rokoch napríklad v Žilinskej textilke vedenie nariadilo horšie pracovné podmienky. Reakciou zamestnancov bol štrajk nie v jednej, ale v troch fabrikách majiteľa. Áno, aj toto dokázali slovenskí pracujúci – presne tí, ktorí o sebe dnes hovoria, že dokážu len nadávať a popritom znesú aj neznesiteľné.
Komunistické hnutie naberalo na sile, po vojne sa tešilo veľkej dôvere, pretože sa ukázalo, že v najťažších chvíľach vojny a fašizmu sú komunisti najspoľahlivejšími a najpresvedčenejšími bojovníkmi proti nemu. Vo vojne padlo 25 000 členov KSČ. Hnutie stále viac silnelo a kapitalistické štáty museli neraz povolávať armády, aby potláčali robotnícke vzbury či štrajky (Taliansko, Francúzsko, Británia), v USA zúril McCarthyzmus a masové zatýkanie nie za protiamerickú, ale už za „neamerickú činnosť“. CIA a armáda zvrhli nejednu pokrokovú vládu v krajinách 3. sveta, vysielali stovky špiónov, diverzantov či agentov-chodcov.
Tam kde má dnes kapitál obrovské zisky, tam kde drancuje lacné prírodné a „ľudské zdroje“ (ako oni nazývajú človeka), tam kde im robíme len sluhov a rastie naša chudoba, tam, kde mladí nemajú kde bývať, kde stúpa kriminalita a štátny dlh. Nie lepšie mzdy, väčšie sociálne odvody, či boj za lepšie podmienky v práci – ale celá výroba v rukách ľudí, ani cent vykorisťovateľom!
História nám teda ukazuje, že to nie je nedosiahnuteľné, avšak vtedy boli na to vytvorené podmienky, ktoré dnes nemáme. Toto všetko sme kedysi mali, celý kapitalistický svet sa obával zjednotenej pracujúcej triedy. Dnes tu máme rezignovaných, dezorganizovaných ľudí bez nádeje. Komunistické hnutie sa podarilo rozvrátiť zvnútra. Strany sa z nepriateľov kapitalizmu pomaly ale isto menili na jeho priateľov a kapitulantov. Strácalo sa revolučné nadšenie, strany sa stávali prostriedkom ku kariérnemu rastu. Mnohí dnešní kapitalistickí politici boli členmi bývalých komunistických strán východného bloku. Rovnako však aj komunistické strany západu sa stávali regulérnymi členmi kapitalistických vlád. Strany namiesto revolúcie chcú len upravovať kapitalizmus, stávajú sa z nich akési „ľavejšie“ sociálne demokracie.
A ak sa takto zachoval a takto uvažuje „generálny štáb“, ktorý sa má zastávať pracujúceho človeka, ako má potom uvažovať pracujúci človek? Čoho sa má taký človek vôbec chytiť, keď tu nič hmatateľné nie je? Ostali len tu len páni a otroci. Za pánmi stojí celá mašinéria, otroci sú ponechaní napospas pánom. Zdá sa im teda, že toto je jediná možnosť. Maximálne to celé vyúsťuje do občasných štrajkov, kde je situácia naozaj neúnosná, v politickej oblasti do voľby sociálnej demokracie, alebo „vyhoretých“ „komunistických“, ale žiaľ i fašistických strán, ktoré aj tak nič nezmenia, nakoľko ide o klasické parlamentné strany bez spojenia s ľuďmi rešpektujúce kapitalizmus.
Začíname teda od začiatku. Musíme a chceme odznova získať ľudí pre myšlienky demokratického socializmu. Zároveň však musíme byť poučení z minulosti a zabrániť tomu, aby sa opakovala kapitulácia a rozvrat nášho hnutia. Prečo musíme? Pretože nemáme na výber. Nik nemá na výber. Nepočítajme s tým, že aj súčasný kapitalizmus, v ktorom sa ešte dá ako-tak prežiť, hoc pod bičom a s dlhmi na krku tu bude večne. Ak sa nejaký stav neustále zhoršuje, už základná logika nám hovorí, že stále nebude rovnakí. Čakajú nás vojny, nepokoje, nástup fašizmu, globálna chudoba a absolútne barbarstvo. A zárodky tohto stavu sa čoraz viac prejavujú….
Stanislav PIROŠÍK- VZDOR- strana práce
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.SúhlasímNesúhlasím
