Prvú zmienku o kataroch máme z polovice 12. storočia. Katari boli tiež známi pod názvom albigénci, podľa mesta Albi, kde vzniklo ich prvé biskupstvo. Katari boli kresťanským zoskupením. Predpokladá sa, že sú akýmisi pokračovateľmi bogomilov, ktorí pôsobili na Balkáne a ktorých zakladateľom bol pop Bogomil. Katari a bogomili mali vo svojom učení veľmi podobné prvky. Katarskému učeniu sa darilo najviac na juhu Francúzska v oblasti Languedoc. Okrem južného Francúzska boli rozšírení aj v Nemecku a Taliansku. Oblasť Languedoc bola známa svojou náboženskou toleranciou. Na tomto území popri sebe žili v harmónii katolíci, katari a Židia. Všetci sa tešili vzájomnej úcte a tolerancii, čo vo vtedajšej dobe bolo v Európe ojedinelým úkazom, dokonca sa tu nekonali ani žiadne pogromy proti Židom. Katarské hnutie sa rozširovalo aj vďaka svojmu pohŕdaniu materiálnymi statkami a nerestiam, čo bolo vo veľkom kontraste ku katolíckemu duchovenstvu vtedajšej doby, ktoré bolo známe honbou za majetkami, sexuálnymi radovánkami a pohŕdaním obyčajnými ľuďmi. Toto náboženské hnutie bolo teda logickým vyústením katolíckeho odklonu od pravých náboženských hodnôt. Ich vzostup sa samozrejme stal tŕňom v oku svätej stolici a vtedajšiemu pápežovi Innocentovi III.
Katarské učenie spočívalo v dualistickom nazeraní na svet, ktoré spočívalo v neustálom boji dobra a zla. Honba za materiálnymi statkami, peniaze boli pre nich dielom Satana. Vyznávali asketizmus, život v skromnosti, pokore a chudobe. Taktiež ľudské telo považovali za dielo Satana, v ktorom ale prebýva duša, ktorá je božím výtvorom a preto starostlivosť o ňu je tým najdôležitejším. Neuznávali katolícku hierarchiu, pápeža, množstvo svätých, kríž ako symbol kresťanstva, lebo bol na ňom umučený Ježiš Kristus, či Starý zákon, z ktorého uznávali len niekoľko statí. Ich náboženské spoločenstvo sa delilo na dve skupiny. Prvou, väčšinovou skupinou boli obyčajní veriaci a druhou menšinovou, boli katarskí kňazi, ktorí boli tí dokonalí, alebo si tiež vraveli dobrí ľudia. Katarským kňazom sa človek stával po absolvovaní obradu consolamentum, ktoré pozostávalo zo 40 dňového pôstu, niekoľkoročného štúdia náboženského učenia a katarských zásad. Po zvládnutí spomenutých úkonov sa z človek stal katarský duchovný, ktorý nemohol jesť mliečne výrobky, vajcia, mäso / okrem rýb /, musel držať často pôst, nesmel sa oženiť, praktizovať pohlavný styk, žiť v chudobe a bez akéhokoľvek majetku. Ich hlavnou úlohou bola pomoc veriacim, liečenie a ich výchova v pravých kresťanských hodnotách.
Bolo len otázkou času, kedy katolícka hierarchia spustí odvetné opatrenia, proti šíreniu sa katarského učenia. Okrem prenasledovania katarov, boli na nimi ovládané územia vysielaní misionári, ktorí ich mali priviesť ku katolicizmu. Táto stratégia zlyhávala a nepriniesla žiadne očakávané výsledky. Pápež Innocent III. preto zvažoval vojenské riešenie. Zámienkou na vyhlásenie križiackej výpravy proti katarom sa mu stal incident, kedy katarský dôstojník Raymonda VI. usmrtil pápežského legáta Pierra de Castelnaua. Pápež sľúbil všetkým katolíkom, ktorí sa zúčastnia výpravy v trvaní aspoň 40 dní, odpustenie všetkých hriechov a pápežské požehnanie. Ďalším prísľubom boli samozrejme katarské majetky a vojnová korisť, ktorá bola najväčším lákadlom. Sformovali sa veľké vojenské oddiely, ktoré zhromažďovala francúzska katolícka šľachta. Vidina nového obohatenia je samozrejme veľmi lákavá.
Križiacka výprava bolo voči katarom neľútostne krutá. Masakry, popravy, znásilnenia, mučenie, sadizmus boli na dennom poriadku. K obrovskej masakre došlo v meste Béziers, v ktorom križiaci pobili 20 000 ľudí. V tomto meste žilo aj množstvo katolíkov, ktorí boli tak isto zmasakrovaní na príkaz pápežského legáta Arnauda Amauryho, ktorý na otázku križiakov, ako majú rozoznať katolíkov medzi katarmi odvetil: „Zabite ich všetkých, Boh si svojich spozná“!. Koľko kresťanskej lásky v praxi….
Po dobytí mesta Muret nasledoval rovnaký scenár. Križiaci nešetrili ani deti, ženy a starých ľudí. Masakre osobne viedol obrovský nepriateľ katarov Simon de Montfort, ktorý stal na čele celej
križiackej výpravy a preslávil sa bezhraničnou krutosťou. Celé ťaženie sa začalo v roku 1208 a rozhodnuté bolo prakticky v roku 1244, kedy križiaci dobyli katarskú pevnosť Montségur. Nasledovalo prenasledovanie zvyškov katarov v oblasti, ktorí boli upaľovaní, alebo násilne obracaní na katolicizmus. Všetky vojenské akcie boli ukončené dobytím poslednej katarskej pevnosti Quéribus v auguste 1255, čím sa ukončilo 45 ročné vojenské ťaženie proti katarom. Počas tohto obdobia bolo vyvraždených podľa odhadov možno až milión katarov. Na obsadené územia boli vyslaní dominikáni na čele s Dominikom Guzmánom, neskorším sv. Dominikom, ktorí mali za úlohu vyhľadávať všetkých heretikov a “očistiť“ ich duše v plameňoch. Stali sa pilierom novo vytvorenej inštitúcie, dnes neslávne známej inkvizície. Svoju prácu si robili tak svedomito, že v roku 1321 bol upálený posledný katarský kňaz.
V 14. storočí teda končí celý katarský príbeh, ktorý mal pre túto náboženskú skupinu smutný koniec. Katolícka cirkev si upevnila svoj mocenský monopol a rozšírila svoje majetky, ktoré ostali po povraždených kataroch. Sám pápež Inocent III. získal počas týchto križiackych výprav množstvo pozemkov a hmotného majetku. Miluj blížneho svojho, no jeho majetok ešte viac…
Zdroje:
http://www.darkage.sk/Badreligion/historia_strucnahistoriakatarskej.html
http://www.philipcoppens.com/catharism.html
Historická revue, II/2009, Vojna proti Katarom- Vraždenie kresťanov s požehnaním pápeža, Martin Konečný
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
