Opustila nás veľká osobnosť protifašistického odboja na Slovensku, hrdina SNP Ján Husák. Skláňame sa nad pamiatkou tohto veľkého muža, ktorý sa nebál a hrdinsky povstal so zbraňou v ruke proti nacizmu a slovenskému klérofašizmu. Česť jeho pamiatke a Vzdor-strana práce bude mať tohto človeka vždy vo veľkej úcte. Jeho činy a statočnosť nám budu vždy príkladom, ktorý treba nasledovať.
No pasaran ! Smrť fašizmu !
Vzdor-strana práce
Podporovatelia kapitalizmu radi poukazujú na rôzne nedostatky života ľudí na socialistickej Kube. Radi sa z nich vysmievajú a považujú to za dôkaz neschopnosti socializmu uspokojovať potreby vlastného obyvateľstva. Pri tom úplne zabúdajú, kto spôsobil a sústavne spôsobuje tento stav, že sú to oni sami, že sú to vlády kapitalistických štátov, ktoré neváhajú použiť akýkoľvek zločin – od ekonomickej blokády. až po ozbrojené akcie bánd teroristov, len aby odstránili socializmus na Kube. V médiách sa pohoršujú ako sú pobúrení osudom kubánskeho ľudu, nedostatkom všetkého možného. To im však nebránilo cvičiť diverzantov, ktorí vykonávali teroristické akcie proti samotnému civilnému obyvateľstvu. Média sú ticho, ale v prípade keď kubánske bezpečnostné zložky zaistia niekoľko odporcov režimu, tak sa ozve všeobecný krik a rozhorčenie celého kapitalistického sveta.
Po socialistickej revolúcii stáli pred kubánskym ľuďom dve rozhodujúce úlohy: Vybudovať spravodlivú spoločnosť a ubrániť ju pred útokmi zvonku, ubrániť ju proti ekonomicky a vojensky neporovnateľné silnejšiemu štátu- USA.
Hlavným výdobytkom revolúcie bol zákon o pozemkovej reforme, ktorý obmedzil súkromne vlastníctvo pôdy. Malým roľníkom bolo dane do bezplatného užívania 2 800 000 ha pôdy. Množstvo bohatých statkárov, ktorí získali svoje majetky z práce chudoby a rôznych špekulácii, utieklo do USA. Usadili sa na Floride a premenili sa na disidentov, kde začali financovať a podporovať teroristické protikubánske organizácie, ktoré organizovala a riadila CIA.
Úlohou teroristických skupín bolo a stále aj je uskutočňovať podvratné akcie voči Kube a odstrániť socializmus. Tieto akcie však narazili na odpor drvivej väčšiny Kubáncov. Preto USA začali Kubu vydierať ekonomicky – drasticky obmedzili dodávky ropy. Kuba požiadala o dodávky ropy ZSSR, americké ropné spoločnosti, ktoré v tom čase stále podnikali na Kube odmietli ropu rafinovať . V dôsledku toho došlo k zoštátneniu ropných monopolov na území Kuby. Ďalej nasledovalo znárodnenie telekomunikácii a energetických sieti, aby sa kubánske hospodárstvo úplné zbavilo vplyvu amerického kapitálu.
USA reagovali znížením dovozu cukru z Kuby a tak prinútili Kubu začať spolupracovať so ZSSR, ktorý poskytol Kube nielen ekonomickú pomoc, ale aj množstvo rôznych odborníkov na obnovu priemyslu .
USA stále viac stupňovalo embargo, od ktorého si sľubovalo, že vyhladuje kubánsky národ, že vyvolá nedostatok liekov a všetkých ďalších tovarov a tak nahucká Kubáncov ku vzbure (takto sa v praxi prejavuje starostlivosť kapitalistov o blaho ľudu).
Z kubánskych emigrantov, disidentov, žoldnierov a miestnych kriminálnikov vytvoriť sabotážne skupiny , ktoré budú na území cudzieho štátu, s ktorým nebolo USA vo vojne, prevádzať teror a sabotáže. Aktivity „osloboditeľských“ skupín vyškolených v USA boli: vraždiť, likvidovať priemyselné, vzdelávacia a zdravotnícke objekty a uskutočňovať atentáty na spoločensky dôležitých Kubáncov, číže bola to podobná situácia ako v 50. rokoch v ČSSR, na ktorú dnes ľudia radi zabúdajú. Potom mala nasledovať invázia, zvrhnutie legálne zvolenej vlády a dosadenie exilovej vlády. Plán Pluto bol hneď aj realizovaný.
Bolo zbombardovaných 12 cukrovarov, z lietadiel boli zapaľované plantáže cukrovej trstiny, bol podpálený najväčší obchodný dom v Havane El Encanto, počas detského predstavenia bolo podpálene kino Riego, rôzne školy a nemocnice. Ďalej došlo k výbuchu na lodi La Coubre, pri ktorom zahynulo 110 námorníkov a prístavných robotníkov.
Na celom území Kuby agenti vytvárali kontrarevolučné bandy z ľudí, ktorým nevyhovoval socializmus a chceli návrat pomerov z pred revolúcie. Podarilo sa im zorganizovať 330 tlúp o počte 4000 teroristov. S pomocou lietadiel a lodí im vláda USA poslala do konca roku 1960 75 000 kg zbraní, munície, výbušnín, spojovacej techniky a ďalšieho vojenského materiálu v nádejí , že v prípade plánovanej invázii ich budú môcť použiť ako dôkaz pre svetovú verejnosť , že kontrarevolúcia bola z vnútra Kuby. “Bojovníci“ za slobodu kubánskeho ľudu sa vo voľnom čase počas čakania na inváziu venovali banditizmu, lúpežiam a vraždeniu .
V roku 1961 kvôli nepretržitej podpore teroristov zo strany vlády USA a diplomatického zboru USA na Kube. Znížila Kuba počet amerických diplomatov na svojom území. Vláda USA prerušila diplomatické styky s Kubou, vydala zákaz svojim občanom cestovať na Kubu, to je ta sloboda cestovania, len keď sa kapitalistom hodí. A následne zahájila úplnú hospodársku blokádu Kuby a americkí občania mali aj po slobode podnikania.
USA naďalej sústavne stupňovali teroristické útoky na Kubu a nepretržite nacvičovali inváziu. Pod vedením CIA vybudovali na Floride letisko a výcvikový tábor pre teroristov, ktorý bol maskovaný ako firma na vyvoz banánov a mrazených kreviet. Neskôr bolo stredisko presunuté do Guatemaly. Invázia sa začala pripravovať aj politicky – Štátny departement vypracoval a vydal takzvanú „Bielu knihu“, v ktorej označili Kubu, ktorá žiaden štát nikdy nenapadla a neohrozovala, len ukazovala, že sa dá žiť aj v inej spoločnosti ako je kapitalistická, za nebezpečnú pre celý kontinent, demokraciu a kresťanstvo (porovnaj to so súčasnými zámienkami pre napádanie suverénnych štátov). Teroristické oddiely boli neskôr presunuté na územie Nikaraguy.
Dňa 15. apríla 1961 sa vylodili teroristické jednotky o sile 1450 mužov zložene z kubánskych emigrantov a agentov CIA. Boli vyzbrojení tankami, delami, obrnenými vozmi, mínomety a ďalšími zbraňami. Vylodili sa na Playa Girón, Playa Larga a Playa Verde za podpory armády USA .
Aj napriek obrovskej prevahe teroristi podporovaní USA utrpeli úplnú porážku. Za 72 hodín boli rozdrvení kubánskymi milíciami pod velením Fidela Castra. Ukázalo sa , že kubánska revolúcia má masovú podporu kubánskeho ľudu a ľud, ktorý má reálne skúsenosti s kapitalizmom, bude brániť svoju nezávislosť a skutočnú slobodu za každú cenu. Bola to prvá vojenská porážka USA na vlastnom kontinente (a utrpeli ju od socialistického štátu to stojí za zamyslenie.)
Bolo zajatých 1149 žoldnierov. Kubánska vláda zachádzala so zajatcami humánne. Nikto nebol mučený, ako bežne praktizujú imperialistické USA , ale Kubánska vláda žiadala za nich od vlády USA lieky a potraviny v hodnote 53 miliónov dolárov. Čo vláda USA v strachu, aby zajatci nerozprávali o jej cieľoch a svojom výcviku a nekompromitovali USA ešte viac urýchlene splnila. Po tomto nepodarenom pokuse vláda USA reagovala nie zastavením týchto protiprávnych a nedemokratických činov, ale tým, že vedenie protikubánskych akcií bolo odobraté CIA a vláda USA poverila nimi generálny štáb ozbrojených síl USA a ten v roku 1962 vypracoval plán Kuba, ktorý mal hneď niekoľko cieľov (tu si treba všimnúť jasnú podobu so súčasnosťou) a to provokovať a vyvolávať konflikty v okolí základne Guantanamo, organizovať atentáty proti emigrantom na Floride a vo Washingtone a obviniť z nich Kubáncov.
Plánovali ďalej zničiť vlastnú americkú loď aj s posádkou svojimi žoldniermi v kubánskych uniformách, zostreliť civilne lietadlo pomocou vlastnej upravenej stíhačky , aby pripomínala kubánsky stroj, pomocou takto upravených lietadiel previesť útok na nejaký štát v susedstve Kuby (tu vidíme, že kapitalistom nezáleží ani na životoch a ľudských právach ich vlastných spojencov a vlastných občanov). Zároveň sa zahájilo vysielanie piatich štvavých vysielačiek, ktoré vysielali z územia USA a šírili klamstvá o pomeroch na Kube a snažili sa huckať obyvateľov proti vlastnej vláde Kuby. Týmto spôsobom sa chystali USA pred svetom ospravedlniť svoju agresiu proti slobodnému štátu.
Vojnové námorníctvo USA usporiadalo vo vodách Portorika manévre s nácvikom vylodenia na Kube. Zúčastnilo sa ich 80 vojnových lodí, stovky lietadiel a 40 000 vojakov. Po tomto vyhrotení situácie, keď sa vláda USA otvorene vyhrážala Kube vojenskou inváziou a zlikvidovaním legálnej vlády, rozhodla sa Kuba so ZSSR umiestniť v západnej časti ostrova 42 rakiet namierených na USA. Došlo k takzvanej karibskej kríze vyprovokovanej USA.
Pod hrozbou umiestnenia rakiet do bezprostrednej blízkosti USA sa nakoniec vláda USA rozhodla garantovať územnú celistvosť Kuby a nedotknuteľnosť hraníc Kuby a vláda ZSSR upustila od dokončenia základne. Ďalej došlo k ďalším dohodám o obmedzení výroby a rozmiestňovania zbraní hromadného ničenia vo svete. Dohodnuté pravidlá dodržiaval jednostranne len Sovietsky zväz, USA veselo ďalej pokračovali v nepriateľskej politike voči Kube a to napr. Torricelliho zákon o blokáde Kuby.
Napriek obrovským ekonomickým škodám, ktoré takto spôsobili Kube nepodarilo sa kapitalistom nahuckať Kubáncov proti vláde, ale ich ešte viac primkli k sebe. Tu si treba spomenúť na prípady, keď v USA vypadne v noci prúd a obyvateľstvo bez váhania začne rabovať obchody, alebo ako pri prírodnej katastrofe podnikatelia tak predražia palivo, že ľudia nemôžu opustiť ohrozenú oblasť a začnú rabovať a vraždiť sa medzi sebou. Vidno tu jasný rozdiel medzi správaním sa ľudí v socializme a v kapitalizme. Ktorá spoločnosť vychováva s ľudí zvieratá?
V roku 1994 kubánska vláda povolila každému, kto mal záujem opustiť Kubu. Z Kuby emigrovalo 35 000 ľudí, ktorí sa usadili v USA. Rýchlo zistili, že kapitalisti o ich ďalší osud nemajú žiaden záujem a aby sa v kapitalizme uživili, stali sa väčšinou členmi rôznych teroristických a zločineckých skupín. Tu znova pekne vidieť akej časti spoločnosti socializmus nevyhovoval.
Na príklade boja Kubánskeho ľudu je jasne vidieť, ako kapitalisti účelovo manipulujú s ľudskými právami a slobodami, keď bránia záujmy svojich monopolov a koncernov, neváhajú ohroziť a vraždiť nielen občanov „nevyhovujúceho“ štátu, ale aj vlastných občanov, svojich spojencov a dokonca aj svojich žoldnierov. Z toho vyplýva, že tí kapitalisti ktorí sa tak oháňajú ľudskými právami a slobodami sa neštítia ničoho, lebo pod bojom za ľudské pravá a slobody majú na mysli jedine svoje právo na vykorisťovanie, zotročovanie, lúpež, krádež a vraždu.
kpt. Kloss- Miestna organizácia Vzdor-strana práce Spiš
V tomto článku sa oboznámime s poslednými minútami veľkých bojovníkov proti apartheidu v Juhoafrickej republike. Vládnuca politika apartheidu bola založená na separovaním podmienok pre belošské a černošské obyvateľstvo. Existovali autobusy, pláže, kluby a mnohé zariadenia len pre bielych a černosi kde černošské obyvateľstvo nemalo žiaden prístup.
V sedemdesiatych rokoch juhoafrický režim potlačil v krajine najstaršie protirasistické hnutie Africký národný kongres (ANC). Väčšina jeho vodcov bola v exile alebo vo väzení. Vtedy na scénu prichádza Stephen Biko (nar. 8.12.1946 v King Williams Town, Eastern Cape, Juhoafrická republika). Postavil sa do čela hnutia, ktoré požadovalo rovnaké práva pre černochov a belochov vo všetkých sférach.
Nové nepokoje, ktoré vyvolali čierni študenti vypukli v roku 1976. Vláda obvinila Bika z podnecovania nepokojov a označila ho za hlavného vodcu povstania. Policajné zložky zadržali Bika v ten istý rok a odviezli ho na policajné ústredie, kde ho zatvorili do zvukotesnej miestnosti používanej na mučenie. Bol brutálne vypočúvaný piatimi policajtmi, kde traja z nich Harold Snyman, Daniel Siebert a Gideon Nieuwoudt, schmatli Bika a mlátili mu hlavu o stenu. Tento incident zanechal trvalé následky na jeho mozgu. Po piatich dňoch ho namiesto prevozu do nemocnice odviezli do väzenia v hlavnom meste Pretoria, kde na nahý podľahol zraneniam mozgu.
Juhoafrická vláda nariadila v 70. a 80-tych rokoch operáciu, ktorej cieľom bola fyzická likvidácia najvýznamnejších odporcov režimu. Tejto vlne teroru podľahla po Stephanovi Bikovi aj ďalšia významná členka odboja Ruth Firstová. Bola to popredná juhoafrická komunistka, podporovateľka ANC. V krajine jej hrozilo zatknutie, presne tak ako aj jej manželovi Joeomovi Slovomovi, vodcovi juhoafrickej komunistickej strany a tak si zvolili exil.
Ruth pôsobila až do 80-tych rokov na Univerzite Eduarda Mondlaneho v Mozambiku a tiež bola aktívnou žurnalistkou. Na príkaz juhoafrického ministerstva polície tajný agent Craig Williamson a výrobca bômb Roger Raven umiestnili malé výbušné zariadenie do listu, ktorý poslali Firstovej. Firstová podľahla zraneniam 17.augusta 1982 pri otváraní tejto obálky.
Hany bol významný juhoafrický černošský protirasistický aktivista, ktorý v roku 1991 zastával úrad generálneho tajomníka Komunistickej strany Južnej Afriky. Počas prechodného obdobia od vlády apartheidu k demokratickej vláde ho 10. apríla 1993 zastrelili v Johannesburgu, keď sa vracal domov. O pár hodín polícia zatkla Janusza Walusa. Walus bol pravicový extrémista narodený v Poľsku a od roku 1981 žil v emigrácii v Južnej Afrike.
Za spoluúčasť na Haniho vražde obvinili aj belošského politika Cliva Derbyho-Lewisa, pretože zabezpečil Walusovi zbraň. Obaja boli odsúdení na smrť, ale rozsudok bol nakoniec zmenený na doživotie v roku 1994 po nástupe Nelsona Mandelu k moci trest smrti zrušili.
Zdroj: R.G. Grant: Atentáty
Končí sa rozprávka o prosperujúcom a blahobytnom Západe. Všade na svete, kde existuje kapitalizmus, sa pracujúci prepadávajú do chudoby a neustále sa prehlbujú sociálne rozdiely. Napríklad podľa výsledkov výskumu Amsterdamskej univerzity, v posledných troch desaťročiach klesli reálne príjmy 10% nízkopríjmovej populácie o 30%. Čiže v priemere sa ich sociálna situácia zhoršuje ročne o 1%.
V skutočnosti má však tento trend rastúcu tendenciu. Sociálne nožnice sa tak z roka na rok otvárajú stále rýchlejšie. Dokazujú to opäť výsledky výskumu univerzity v Amsterdame. Podľa dlhodobej štatistiky na prelome 70-tych a 80-tych rokov v Holandsku 10% najbohatších Holanďanov zarobilo 5 krát toľko, ako ich 10% najhoršie zarábajúcich krajanov. Od tej doby stúpol tento pomer na 8,2. Teda viac ako 1,6 násobne. Ak bude tento vývoj pokračovať hoci len doteraz priemerným tempom, je isté, že onedlho sa zdvojnásobí.
Príčiny tohto stavu
Príčinou zhoršovania situácie najchudobnejších a taktiež ostatných vrstiev pracujúcich sú sociálne škrty. Začali sa v polovici 80-tych rokov, keď na Západe tvrdo nastúpil neoliberalizmus, deregulácia a uvoľnenie štátnej kontroly nad ekonomikou. V súčasnosti tento model voľného trhu doviedol už aj radových obyvateľov Holandska medzi chudobných ľudí.
Holandsko – kedysi jeden zo vzorov sociálneho štátu na Západe sa prepadáva do chudoby. Stále viac sa ukazuje, že sociálny štát bol a je len blafom na oklamanie pracujúcich, aby sa nebúrili a neorganizovali za zvrhnutie kapitalizmu. Bol nástrojom západnej oligarchie na utlmenie boja pracujúcich za socializmus po 2. svetovej vojne, ktorý sa začal šíriť Európou. Po zániku socialistického tábora ho odhodili a obnovili kapitalizmus v jeho najtvrdšej podobe.
Riešenie a riešenie
Je pravdou, že súčasná vládnuca koalícia už oznámila snahu o zníženie rozdielov medzi sociálnymi vrstvami zmenou daňového zaťaženia. To je riešenie vlády bohatých.
Zmena daňového zaťaženia však nijak nemení skutočnosť, že počet bohatých stále klesá a chudobných je viac. Preto vždy chudobní prispievajú na tzv. sociálny štát vo vyššej miere ako bohatí.
Zmeny v daňovom zaťažení situáciu reálne neriešia. Bohatí naďalej bohatnú na úkor chudobných. Je to preto, že bohatým patrí priemysel, banky, obchod doprava. Chudobní v nich môžu len hrdlačiť. Za kapitalizmu to ani inak byť nemôže.
Aké je skutočné riešenie? Tento stav môže zmeniť jedine celková zmena spoločenského systému a ekonomiky, kde budú pracujúci nie len pracovať, ale aj spoločne riadiť výrobu a štát podľa svojich potrieb. Viac bude mať ten kto viac a lepšie pracuje a nie ten, kto akurát špekuluje ako koho vykoristiť.
Vzdor-strana práce
Dňa 12. februára 1934 sa vzbúrili časti rakúskeho robotníckeho hnutia a republikánskeho ochranného spolku proti austro-fašistickému režimu. Bolo to krvavé povstanie, ktoré sa nakoniec ukázalo ako málo účinné v obrane demokracie a záujmov robotníckej triedy. Komunistická strana Rakúska ( KPŐ ) stála na čele týchto bojov a dodnes je zaviazaná všetkým antifašistom z celého politického spektra, ktorí sa postavili so zbraňou v ruke proti fašizmu v Rakúsku. Robotnícke hnutie bolo v tomto boji neúspešné, pretože vedenie sociálnej demokracie, ktoré najneskôr od roku 1927 začínalo a s príchodom svetovej hospodárskej krízy 1929 podcenilo a kapitulovalo pred posilňujúcim autoritatívnym vývojom v krajine a s pravicovým radikalizmom prehralo.
Obrana voči fašistickým útokov bola začatá veľmi neskoro, sila boja robotníkov, keď ešte bolo času, nebola nasadená, alebo len čiastočne. Popri katastrofálnej hospodárskej kríze, nátlaku kapitálu a reakcie, bol rozpor medzi slovami a činmi sociálno-demokratických vodcov zdrvujúci, napr. pasivita sociálnych demokratov voči zákazu ochranného spolku a KPŐ. Vo februári 1934 na základe toho, len malá časť robotníckeho hnutia, ktorá bola viackrát opustená svojimi vodcami, sa postavila do boja za zachovanie tak namáhavo vydobytej slobody proti rakúskym fašistom. Klerikáli a vlastenecký fašizmus – chceli s celkovým robotníckym hnutím „poriadne zatočiť“, tak ako to uvádzali v Korneuburskom sľube z roku 1930.
Tento boj, ktorý rakúskym robotníkom v rozvojovom svete dopomohol k veľkým úspechom, sa začal za jasnej nevôle sociálno-demokratických vodcov. Je kuriózne, keď dnešné vedenie SPŐ ( Sociálnodemokratická strana Rakúska ), ktoré stojí ešte viac v pravo ako vtedajšia sociálno-demokratická robotnícka strana z roku 1934, sa pokúša historický význam týchto bojov pripísať sebe.
KPŐ bolo prvou stranou robotníckeho hnutia, ktorá bola už v roku 1933 Dollfussovým režimom zakázaná. Avšak KPŐ bola slabá nato, aby mohla dať vývoju rozhodujúci smer, no napriek tomu robila všetko preto, aby oslabila fašistický režim. Už veľmi skoro sa KPŐ postavila na odpor proti vtedajšej zaužívanej formulke v komunistickom hnutí, ktoré rozširovalo fatálne obvinenia smerom k sociálnej demokracii ako „sociálno fašistickú“, čím tisíce stúpencov SPŐ pri februárových bojoch sklamaných z počínania elít sociálnej demokracie, vstúpilo do KPŐ. KPŐ zažilo po roku 1934 v dobe ilegality masový prírastok stúpencov a zohralo vedúcu úlohu pri odpore proti zelenému a neskôr proti hnedému fašizmu.
Porážkou februárových bojov dosiahol rakúsky fašizmus víťazstvo, znamenalo to odstránenie občiansko-demokratického systému na úkor stavovského štátu a eliminácia robotníckeho hnutia. Bola to hlavná príčina zániku Rakúska v roku 1938 zo strany nacistického Nemecka. Rakúsky tzv. Austro-fašizmus nemohol vyvinúť žiadnu alternatívu k nacistickému fašizmu, stavovský štát bol ním nestabilný a nacistami utláčaný a tým vydaný napospas expanzívnemu nemeckému nacizmu .
KPŐ bola prvou stranou, ktorá sa opierala o dielo komunistu Alfréda Klahra o nacionálnej otázke, ktorú napísal na vlajku, za boj za samostatné a nezávislé Rakúsko. V zápase za slobodu a samostatnosť Rakúska priniesla najväčšiu obeť zo všetkých strán a zoskupení. S hrdosťou a zadosťučinením ako záver z bojov roku 1934 môžeme usúdiť, že dedičstvo februárových bojov bolo ňou verne uchované a ďalej rozvíjané.
Keď si KPŐ uctieva dátum februárových bojov z roku 1934, tak spája úctu na februárové boje aj s orientáciou bojovať proti všetkým autoritatívnym tendenciám v dnešnej spoločnosti, ktorej dnešnými priekopníkmi sú rasizmus, antisemitizmus, fundamentalistická odnož islamu, xenofóbia, ako aj neofašistické a pravicovo extrémistické skupiny a politici ako časť politických tried.
Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce
Tomuto systému sa zatiaľ dokonale darí manipulovať ľudí podľa potreby. Presvedčil som sa o tom nedávno v jednej FB diskusii. Základom diskusie bola správa o krachu jednej malej pekárne na Liptove. Bez toho, že by boli zverejnené presné príčiny krachu danej pekárne sa hneď roztrhlo vrece s odborníkmi na slovo vzatými a hneď začali padať zaručené závery prečo k tomu prišlo. Spoločným základom týchto „odborných hodnotení“ bolo slovné spojenie „lebo Fico“ vo všetkých možných formách a obmenách. Teda: lebo máme takúto vládu, lebo zlodej Fico, toto sú tie Ficove istoty, takto vláda likviduje malé firmy… a ix podobných záverov. Podotýkam nikdy som SMER-SD nevolil, v žiadnych voľbách, ale vždy ma vie rozčúliť zjednodušený pohľad na zložité problémy a rýchle nájdenie vinníka. Úplne podľa šablóny. Presne podľa rovnakej ako po roku 89 za všetko mohli komunisti.
Urodilo sa veľa zemiakov – na vine komunisti, urodilo sa málo zemiakov – na vine sú komunisti. Prší? – zato môžu komunisti, Dlho nepršalo? _ to je vina komunistov….
Preto som sa v diskusii nesmelo spýtal, že či danú pekáreň vlastnil Fico, keďže je za jej krach zodpovedný. Odpoveďou mi bolo niekoľko ironických poznámok v zmysle, či žijem na Marse, keď sa tak hlúpo pýtam. A či vraj nevidím aké zlé podmienky majú malí podnikatelia, aké vysoké dane musia platiť, koľko zaplatia na odvodoch a ako ich štát vlastne ničí.
Vtedy som si uvedomil, že dnešnej propagande sa vlastne problémy celej spoločnosti podarilo rozdeliť do dvoch skupín. Teda na malých a veľkých podnikateľov. Akoby v tejto krajine okrem podnikateľov nežil nik. Tí veľkí podnikatelia sú dobrou politickou agendou. Ich mená často lietajú medzi politikmi ako pingpongová loptička a politici si navzájom vyčítajú, ktorý z nich je kamarátom ktorého veľkopodnikateľa. Kto býva v čom byte. Kto čo privatizoval a ktorý privatizér je s kým rodina. Keď sa to hodí tak rétorika mnohých politikov sa zdá priam antikapitalistická. No zdanie klame, pretože obrátením listu čítame chvály na veľkých investorov, ktorí prichádzajú na Slovensko, aby vraj priniesli nové pracovné miesta.
Politická rétorika ktorú aktívne šíria aj média a na časť ľudí úspešne zaberá je rétorikou o ohrozených malých podnikateľoch a živnostníkoch. Živnostníkov, to ešte chápem. Sú to často ľudia, remeselníci, ktorí si sami zháňajú prácu, sami ju odvádzajú a sami si robia účtovníctvo. Nemajú nárok na dovolenku a ani na PNku.
Ale je malý podnikateľ naozaj ohrozeným druhom? Sú malí podnikatelia naozaj jedinou zásadnou politickou témou a zmyslom záujmu všetkých parlamentných politických strán?
Naozaj v tejto spoločnosti nie je nik kto si zaslúži viac pozornosti? Ja som presvedčený, že áno. Že v spoločnosti sa práve vďaka vedomému konfliktnému stavu a zápasu strán o túto tému úplne zabudlo a zabúda na pracujúcich. O tých sa nezaujíma vo svojich programoch ani jediná parlamentná politická strana. Všetci kričia ako treba znížiť odvody pre malých podnikateľov, ako im treba znížiť dane, ako im treba pomáhať. Áno je pripúšťam, že je aj zo pár malých podnikateľov, ktorých doba donútila, aby začali podnikať, aby nejako vyžili. A možno to v začiatkoch naozaj mysleli úprimne a čestne, ale trh nepozná čestnosť, trh nepozná morálku. Trh pozná zisk. A to je jediné, čo ženie vládnucu triedu dopredu.
Väčšina malých, stredných i veľkých podnikateľov je taká, že keby bolo daňové zaťaženie 0% a odvody by boli 0 eur ročne, tak by ich zamestnanci robili stále za minimálnu mzdu, prípadne za mzdu minimálne vyššiu od minimálnej mzdy. Pozná to väčšina z nás. Spomeňme si na lepšie obdobia vo firmách. keď je veľa práce, veľa zákaziek, často treba robiť nadčasy. Cítite úspešnejšie fungovanie firmy na svojich výplatných páskach? V drvivej väčšine vôbec a ak áno tak minimálne. Ale ak je roboty menej, tak hneď firma nezabudne zdôrazňovať, že musíme byť radi, že je to tak ako to je, že sa musíme uskromniť a často sú slová majiteľov malých firiem také ľútostivé, že človek nevie, či si má vôbec zobrať výplatu a nemá radšej navrhnúť platenie vstupného pri vstupe na pracovisko. V takejto ľútostivej a smutnej situácii si o pár dní všimnete, že majiteľ si kúpil nové auto. Formálne je vlastne firemné. To že ho pokojne používa aj na súkromné účely, to nikoho už v podstate ani nezaujíma. Veď kto by to riešil, kto by to skúmal, či pán podnikateľ ide na pracovnú cestu, alebo na rodinný výlet. Veď to firma zaplatí a firma je jeho. Čo na tom, že to v skutočnosti svojou prácou zaplatia zamestnanci. Im predsa musí stačiť minimálna mzda. Oni predsa musia pochopiť, že výplata bude o týždeň neskôr, lebo nejaký dodávateľ nezaplatil načas. Úspech v podnikaní, skončí vo vrecku majiteľa firmy. Neúspech, teda aj to ak niekto firme nezaplatí načas skončí aj na pleciach zamestnanca. A neverím, že stačí elektrárňam zavolať a povedať, zaplatím vám o dva týždne neskôr, ako treba, pretože teraz nemám peniaze.
Sú teda malí podnikatelia kandidátmi do knihy ohrozených druhov? A čo potom bežný zamestnanec, toho si ktorá z parlamentných strán všimne? Ktorá si všimne pracovné podmienky na mnohých pracoviskách. Kto sa stará do toho keď zamestnanec nedostane na čas mzdu? Keď nedostane zaplatené nadčasy, či iné príplatky. Všimne si to niekto z parlamentných politických strán? Určite nie. Pre všetkých je najdôležitejšie zachraňovať malých podnikateľov.
Ale netreba zabúdať na jedno podstatné. Ak malý podnikateľ prežije trhový zápas a udrží sa, samozrejme väčšinou okrem iného je to aj vďaka poslušnej a lacnej pracovnej sile, tak sa z neho stane stredný a neskôr vyrastie na veľkého podnikateľa.
Nuž a keď sa to nevydarí, ako by povedal klasik, malý podnikateľ pomôže najlepšie utláčanej vrstve tým, že sa prepadne na jej úroveň.
Jano z Liptova
Neviem, či ste zachytili vyjadrenie prezidenta Kisku na úmrtie Fidela Castra, ale toľko ideologickej demagógie, koľko zo seba dostal prezident Kiska, tak to je silná káva. Ohľadne svojho pobytu na Kube prezident povedal: „Hádam nikde na svojich potulkách svetom som nevidel toľko smutných ľudí. Inteligentných, túžiacich po slobode a normálnom živote.“
Prezident Kiska ostáva verný svojej demagogickej manipulácii, ktorú predvádza vždy, keď chce dehonestovať svojich ideologických protivníkov. Povedať, že na Kube videl najviac smutných ľudí po svojich potulkách svetom, tak to je také klamstvo, že človek až nechápe, ako sprosto môže zavádzať jeden prezident, ktorý je hlava štátu a ktorý by si takúto ideologickú manipuláciu nemal ani dovoliť. No pri prezidentovi Kiskovi sme si už zvykli, že ideologická manipulácia je jeho hlavnou zbraňou.
Keď človek počúva o tých nešťastných ľuďoch túžiacich po slobode, tak premýšľam, či ten náš prezident nestrávil celú tu svoju dovolenku chodením po americkej väznici na Guantanáme. Prezident Kiska by radšej mal navštíviť pracujúcich najmä žijúcich na strednom, južnom, či východnom Slovensku, ktorí sú zúfalí, že pracujú ako otroci, a dostávajú mizerné platy, z ktorých sa nedá normálne žiť. Mal by navštíviť smutných chudobných Slovákov, ktorí nemajú prácu, ktorí sú iba handrami pre vlastníkov firiem. Potom by videl množstvo smútku.
Kiska potrebuje zistiť ako sa žije v Latinsko-amerických a Karibských štátoch, kde vládnu tie proamerické kapitalistické režimy, kde je taká obrovská chudoba a beznádej, kde vládnu gangy, mafie, drogové kartely a kde sa zabíja najviac ľudí na svete. Státisíce ľudí sú v týchto krajinách zavraždení. Kapitalizmus tam vytvoril skorumpované a chudobné štáty, kde jediná možnosť pre milióny chudobných je dať sa na zločin. Zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby sú tam na takej zlej úrovni, že práve Kuba vysiela svojich lekárov a umožňuje študovať mladým z týchto krajín medicínu na svojich univerzitách, aby tak pomohla zvrátiť túto nelichotivú situáciu.
Prezident ďalej napísal: „Učiteľkin plat deväť dolárov mesačne. Kuracie mäso iba pre turistov, pre domácich kuracie krky. Koncert hudby s tridsiatimi účinkujúcimi a štyrmi divákmi. Bolo toho skutočne veľa…Keď som začiatkom tohto roku prijal podpredsedu Rady ministrov Kuby, snažil som sa mu aj na príklade Slovenska vysvetliť, aká je demokracia, možnosť slobodne vyjadriť názor, hoci aj kritický, pre rozvoj krajiny dôležitá. Všetci robíme chyby a každý rozumný človek by mal chcieť, aby ho na jeho chyby druhí ľudia upozornili. Bez toho, aby mali obavu, že za svoj názor pôjdu do väzenia. Castro zomrel. Tí, ktorí by mali hodnotiť jeho život, sú v prvom rade Kubánci. Ľudia, ktorým ovplyvnil život. My ostatní by sme im mali želať, aby Kuba bola šťastnou krajinou a skutočne sa raz stala pre svojich občanov ostrovom slobody,“ povedal prezident Kiska.
Kiska hovorí o nejakej slobode, kritike…áno môžeme slobodne kritizovať, a to je tak všetko. Oligarchia, nadnárodné korporácie, domáca buržoázia nás aj tak naďalej bude vykorisťovať, bude enormne bohatnúť na našom utrpení a nám ostanú holé zadky… Kiska sníva o naozajstnom ostrove slobody na Kube…smiešne, lebo tá ala “ demokracia“ ktorú akože presadzuje Kiska, tak to by znamenala pre Kuba zase vrátenie sa do trpkej minulosti- nadvlády USA, ktoré by si zase spravili z Kuby svoj veľký ostrovný bordel a kasíno. Vrátila by sa mafia, americkí magnáti, ktorí by ukradli Kubáncom ich hospodárstvo a opäť ich uvrhli do otroctva. Na to sa USA teší, ako opäť spraví z Kuby svoj protektorát a lacnú defku pre všetko.
Kiska ani raz nespomenul vyše 50 rokov trvajúcu blokádu Kuby zo strany USA, ktorá im ruinovala desiatky rokov ekonomiku a Kubáncov, že nemohli dovážať základné veci na ostrov, lebo USA to nedovolili, nepovedal o tých tisícoch mŕtvych Kubáncov, ktorých povraždili teroristické proticastrovské organizácie, ktoré boli financované USA, nepovedal nič o rozhodujúcej úlohe Kuby v boji proti apartheidu a oslobodzovania mnohých krajín od koloniálneho útlaku, nehovoril nič o špinavej politike USA, ktorá strpčovala Kube život kde sa dalo. Nepovedal nič o desaťtisícoch kubánskych lekároch, ktorých Kuba vysielala do najchudobnejších regiónoch Tretieho sveta.
Prečo Kiska nehovorí o krvavých diktátoroch v Latinskej Amerike, ktoré podporovali USA a ktoré povraždili státisíce svojich odporcov v tej istej dobe, keď budovali na Kube socializmus. Na Kube sa nikdy nič takéto neodohrávalo…To je tá vaša demokracia ..made in USA. človeku sa spraví naozaj nevoľno, keď hlava štátu, ktorá reprezentuje navonok obyvateľov Slovenska, predvádza takúto sprostú a zákernú ideologickú hru. Zo všetkých Latinsko-amerických štátov, žiadna iná krajina nezažila toľko rokov v mieri, stabilite a bez toľkého vraždenia, násilia a chudoby a priepastných rozdielov v spoločnosti, ako Kuba. Kuba a Castro sa dovolili postaviť hegemónovi USA a ich nadvláde, nadvláde nadnárodnej oligarchie a to sa z ich pohľadu nemá… preto bude vždy kapitalistami vnímaná ako precedens, ktorý už nemôžu nikdy dopustiť… No v Kube vidíme príklad, že aj malý národ dokáže povstať a vyhrať svoj boj nad neporovnateľne silnejším nepriateľom. YES , we can !
Vzdor-strana práce
Pozrite si dokument, ktorý hovorí o tom, ako Kuba prežila ropný zlom, zrútenie socialistického bloku po roku 1989 a ako prekonala tak ťažkú dobu, ktorú si ani nedokážeme predstaviť, keď zrazu aj vďaka tvrdej blokáde ostrova zo strany USA a zrúteniu obchodu so socialistickými krajinami, Kuba ostala úplne odrezaná od zdrojov. Kube sa podarilo prekonať aj toto existenčné ohrozenie a to vďaka vzájomnej spolupráci, nezlomenej sile Kubáncov, prechodom na ekologické a komunitné poľnohospodárstvo a alternatívne zdroje.