Slovenský interbrigadista Jozef Májek v boji za republikánske Španielsko: Nezabúdajme na našich antifašistických hrdinov

Na začiatok musíme povedať, že pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli presne 80 rokov od začiatku vypuknutia občianskej vojny v Španielsku. Dňa 16. februára 1936 v španielskych voľbách zvíťazil Ľudový front, zložený z viacerých ľavicových strán a organizácií. V krajine nastali mnohé reformy vrátane pozemkovej. V tom čase fašistické a monarchistické kruhy už chystali občiansku vojnu. Ku triednym konfliktom dochádzalo v celej krajine. Majitelia bez príčiny zatvárali továrne, statkári posielali ozbrojených útočníkov, voči pracujúcim roľníkom, ktorí zabrali statkársku pôdu.

Brigint3Dňa 17. júla prišli do Madridu prvé zvesti o povstaní v Afrike, dňa 18. júla sa vzbúrili posádky v provinciách Španielska. Republikánski činitelia však podcenili silu vzbúrencov, spoliehali sa na to, že lojálne jednotky ich potlačia. Až nová vláda pod vedením Josého Garalu vydala pod nátlakom más príkaz na všeobecné ozbrojenie ľudu. Členovia fašistickej Falangy obsadzovali kasárne, z ktorých útočili na mestá. V najväčšej sile sa povstanie prejavilo v Andalúzii, pretože bolo podporované marockými jednotkami a cudzineckou légiou. Španielska občianska vojna sa začala.

Strany aj odbory vytvorili milície, ktoré bránili republiku protispanish-civil-war-international-brigades-t-shirt_design povstalcom. Demokratické štáty Európy v Španielskej občianskej vojne neintervenovali, zatiaľ čo Taliansko a Nemecko poskytovalo povstalcom muníciu a lietadlá V roku 1938 Franco disponoval 213 000 Španielmi, 160 000 Talianmi, 20 000 Nemcami, 50 000 Maurami (Maročania, Arabi a iní) a 7 000 vojakmi z cudzineckej légie Tercio. Na stranu republikánov sa v tom čase postavili len Mexiko a Sovietsky zväz.

Medzinárodná pomoc proletariátu

Politiku neintervencie západných krajín a politiku podpory fašistov zo strany Nemecka a Talianska zmierňovala solidarita pracujúcich a pokrokovej inteligencie z celého sveta, ktorí vytvorili „výbory pomoci republikánskemu Španielsku“, ktoré posielali potraviny, lieky a zdravotnícky personál. Deti bez domova umiestňoval v zahraničných rodinách. Podpora sa prejavovala aj štrajkami dokárskych robotníkov, ktorí odmietali nakladať vojnový materiál pre povstalcov. Konali sa masové demonštrácie na podporu Španielska.

anglo-american-lincoln-brigade-spanish-spain-civil-warĽudová pomoc Španielsku prichádzala aj v podobe Interbrigád. Dobrovoľníci skladali túto prísahu: „Som tu, lebo som dobrovoľník, a som pripravený bojovať do poslednej kvapky krvi za záchranu slobody Španielska a slobody celého sveta.“

Medzi prvými dobrovoľníkmi boli antifašisti z Nemecka a Talianska, Poľska a ďalších krajín, kde boli antifašisti prenasledovaní. Ďalší dobrovoľníci prichádzali z Belgicka, Francúzska, Československa, Juhoslávie, Maďarska, Dánska a ďalších krajín. Podľa archívu KSČ pôsobilo v Španielsku spolu 2168 Čechov a Slovákov z rôznych krajín sveta. Celkovo interbrigády podporili okolo 30 000 interbrigadistov z celého sveta.

Dobrovoľník Jožo Májek

Medzi prvými občanmi Československa sa do interbrigád, po tom ako sa s kamarátom Lacom Holdošom dozvedel o generálskom puči, prihlásil aj rodák z Vlkolínca, mladý učiteľ Jozef Májek. Pôsobil v guľometnej rote 12. Brigády „Thälmann“ nazvanej po vodcovi nemeckých komunistov, ktorý neskôr zahynul v koncentračnom tábore. Príslušníci brigády sa počas novembrovej noci presúvali z Albacente do Madridu, pred ktorého bránami už čakal nepriateľ.

Civil2Májek so súdruhmi postupoval k starobylým múrom stredovekého kláštora, kde prvý raz zažili trpkosť ústupu. Napokon museli Madrid obísť zo severu, kde sa spolu s 11. brigádou „Edgar André“ striedali pri strážení komplexu budov Palacente. V druhej polovici novembra Májek s ďalšími interbrigadistami strážili slabú líniu pri objekte „biely dom“. Keď nepriateľ prelomil líniu, do protiútoku šli buď Májek alebo Juraj Petročko (dobrovoľník z Torysiek). O ich obetavosti sa zmienil aj jeden z prvých bulletinov brigády, ktorý bol písaný v daždi na kolene. Z okien bieleho domu strieľali interbrigadisti zo sovietskeho guľometu „maxim“. Počas čakania na tank padol rakúsky antifašista Karl Mager. Československí interbrigadisti napokon objekt ubránili no neskôr ho stratili. 23. novembra sa ho opäť pokúsili získať. Jozef Májek ako veliteľ roty zabezpečoval guľometmi postup peších rôt. Potom čo guľometníci na pravom krídle padli, ľahol si zaň Májek. Ten už nestihol ani vystreliť. Zomrel mladý, vo veku 25 rokov.

Jozef Májek je pochovaný spolu s Karlom Magerom a nemeckým antifašistom Kaupem pri viadukte železnice Madrid-Palacete. Ich hroby boli označené obyčajnými drevenými krížmi a nad nimi bola vztýčená červená zástava. Po Jozefovi Májekovi bola neskôr pomenovaná nová československá 13. Bateria „Jožko Májek“.

FOT1327176Pri osobe Jozefa Májeka sa dá hovoriť o istom paradoxe, nakoľko bol funkcionárom Hlinkovej mládeže. V tej dobe vedúci predstavitelia HSĽS podporovali frankistov. Portrét Jozefa Májeka bol použitý v montáži časopisu Volksillustrierte, ktorá mala zobrazovať boj komunistov (Hans Beimler), sociálnych demokratov (Brechet), anarchistov (Durriti) a antifašistických katolíkov (Jozef Májek). A.G. London sa v knihe „Španielsko červené a čierne“ o tomto vyjadruje nasledovne:

„Jozefa Májka možno pokladať za symbol slovenských protifašistických katolíkov iba v súvislosti s jeho výchovou doma a v prostredí v ktorom vyrastal. Stal sa komunistom už vo vyšších triedach gymnázia. No jeho komunistické náhľady …. považovali ľudia z tábora politického katolicizmu iba za mladícky radikalizmus. … Májek totiž na učiteľskom ústave v Lučenci presviedčal pri predvojenskej výchove žiakov o tom, že sa majú zaujímať o vojenskú vedu, aby ju mohli neskoršie uplatniť v záujme revolúcie. A keď sa vrátil z vojenskej prezenčnej služby, podal roku 1935 prihlášku do komunistickej strany.“

V novinách sa objavil po smrti Jozefa Májeka článok podpísaný8da40851fe4e9cfa99915105fb5da5f9 Julom Ďurišom s nasledovným textom (bohužiaľ, názov novín sa nepodarilo zistiť, nakoľko ide len o výstrižok, no podľa obsahu možno predpokladať že autor je katolík a antifašista): „Áno, táto obeť je veľkým symbolom. Priniesol ju oddaný syn svojho ľudu a národa za vec celého ľudstva, Jožo Májek ako vedúci funkcionár Hlinkovej mládeže v poctivom úsilí o vec svojho ľudu, dopracoval sa cesty, po ktorej svoj boj šiel vybojovať na madridský front. Dobojoval. Mladý 25 rokov.

V hlbokej bolesti skláňame sa nad padlým bojovníkom. V mene všetkých, ktorým demokracia, sloboda a mier sú životným programom. Aj v mene tej generácie, z ktorej vyšiel tento mŕtvy orol. V mene tých mladých, z ľudovej strany, ktorí v protive so Sidorovými cestami dávajú sa smerom životných potrieb svojho národa.

Jožo Májek na madridskom fronte padol ako uvedomelý protifašista. V boji proti tým, ktorí ohrozujú aj jeho národ, aj túto republiku a túto demokraciu. Umrel zasiahnutý zbraňou tých síl, ktorým žehná Karol Sidor.“

Pamätné tabule Jozefa Májeka môžeme nájsť na budove miestnej galérie vo Vlkolínci a tiež na budove Liptovského múzea v Ružomberku.

https://www.youtube.com/watch?v=BevU3U7dO4E

 

stanooo

 

 

Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce

Alberto Korda: Autor najreprodukovanejšej fotky na svete, ikonického portrétu Che Guevaru

Mnohí ľudia poznajú portrét Ernesta Che Guevaru. Mnohí ho dokonca nosia na sebe bez toho, aby vedeli kto to vlastne je, no len málokto pozná autora tejto fotografie, ako aj okolnosti jej vzniku. Alberto Korda (pôvodne Diaz Gutierrez), jeden z najslávnejších fotografov dvadsiateho storočia sa narodil v Havane roku 1928 ako syn železničiara a skôr ako začal s prácou asistenta pri fotografovaní, vystriedal množstvo zamestnaní.

Po troch rozvodoch sa oženil s krásnou kubánskou modelkou Niurkou a aj vďaka nej sa stal módnym fotografom. Vtedy si zmenil priezvisko na „Korda“ podľa britského filmára Alexandra Kordu, pretože „Korda“ znelo Kubáncovi ako „Kodak“. Čoskoro si otvoril vlastné štúdio v Havane v luxusnom playboy štýle. Jeho život sa zmenil po Kubánskej revolúcii.

Alberto Korda

Alberto Korda

Po tom, ako partizáni zvrhli diktátora Batistu, sa Korda stretol s chudobou a zmenil sa na revolučného fotografa. Nasledoval kubánskych lídrov a ponúkol svoje fotografie do novín Revolucion. 10 rokov bol osobným fotografom Fidela Castra. Sprevádzal ho tiež počas návštevy New Yorku v roku 1959. Mnoho momentov strávil aj s Ernestom Hemingwayom a Jean-Paulom Sartrom.

Slávnu fotografiu Ernesta „Che“ Guevaru spravil v roku 1960. Bolo to po tom, čo v prístave explodovala Belgická nákladná loď a usmrtila 136 ľudí. Na smútočnej demonštrácii rečnil Fidel a Che sa na krátky moment objavil na pódiu v pozadí. Korda spravil niekoľko fotografií.

Tieto fotografie však ostali len v autorovom archíve, Svetlo sveta uzreli až v roku 1967, kedy bol Guevara chytený a popravený v Bolívii. Korda vtedy poslal dve fotografie talianskemu ľavicovému vydavateľovi Giangiacomovi Feltrinellimu. Ten z tohto portrétu spravil tisíce plagátov. Táto podobizeň sa dnes nachádza na množstve tričiek, tašiek, plagátov, odznakov a kníh.

Fotografia Alberta Kordu bola použitá ako námet na Guevarovu podobizeň, ktorá sa nachádza na budove blízko Plaza de la Revolucion (námestie Revolúcie), kde Fidel často rečnil a kde sa koná množstvo podujatí. Je tam dodnes.

PLAZA-REVOLUCION-3-feature-image-320x213

Jeho podobizne sa objavili na demonštráciách po celom svete. O príbehu najznámejšieho portrétu Che Guevaru vznikol aj televízny dokument s názvom „Chevolution“

https://www.youtube.com/watch?v=Y-Y42kM8Jk0

Ku Kordovym ďalším známym fotografiám patria zábery víťazných rebelov, ktorí prichádzajú do Havany a Quixote na lampe, ktoré zobrazujú Kubánca sediaceho na lampe a počúvajúceho Castrov prejav. Korda obdržal množstvo ocenení za jeho fotografie, vrátane najlepšieho fotografa roka od Revolution v rokoch 1960 až 1963.

V rokoch 1967 až 1978 Korda spravil množstvo fotografií pod hladinou mora. Fotil hlbiny okolo Kuby a v archívoch sa nachádzajú zábery takmer všetkých živočíchov ktoré žijú v okolí ostrova. Konalo sa množstvo výstav jeho fotografií. V Taliansku (1985), v Havane (1986), v Chicagu (2000). Korda zomrel ako 72 ročný po srdcovom infarkte v máji roku 2001, keď sa práve nachádzal na výstave v Paríži.

Korda radil mladým fotografom: „Zabudnite kameru, zabudnite objektív, zabudnite všetko. S fotoaparátom za štyri doláre dokážete spraviť najlepšiu fotografiu.“ Veril, že vášeň sa nachádza vo fotografovi a nie v jeho fotoaparáte. Často citoval francúzskeho spisovateľa Exuperyho a parafrázoval z jeho Malého Princa: „Iba ty môžeš vidieť svoje srdce. To, čo nie je viditeľné okom“

Guerillero Héroico II (1960)

Podľa arthistoryarchive.com a www.netssa.com spracoval a preložil Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce

Moslimskí interbrigadisti v službách Španielskej republiky v boji proti fašizmu

Málo známa je existencia kontingentu viac ako 1 000 Arabov a moslimov, ktorí bojovali počas španielskej občianskej vojny na strane republikánskej armády. Aj keď je ťažké povedať, koľko z týchto dobrovoľníkov naozaj vyznávalo islam, pravdou je, že ho uvádzajú v spisoch.

Prvá národná skupina týchto moslimských/arabských interbrigadistických republikánov boli arabskí Alžírčania, väčšinou komunisti. Dokopy ich bolo okolo 500 z celkového počtu Arabov bojujúcich na strane republiky. Väčšina z týchto mužov bola zaradená neskôr vo Francúzsku, ktoré bolo alžírskym kolonizátorom.

Z Komunistickej strany Palestíny sa do interbrigád prihlásilo okolo 400 bojovníkov. Je potrebné poznamenať, že jeden z hlavných členov vedenia tejto strany, Ali Abdel Khalid, zomrel pri bojoch v Extremadure (Španielsko) v roku 1938.

Treťou skupinou boli marockí štátni príslušníci. Tých bolo asi 200. Vyznačovali sa antifašistickým zmýšľaním a preto sa rozhodli vstúpiť do republikánskej armády. K tomu musíme pridať aj marockých zajatcov, frankistických vojakov, ktorí sa neskôr postavili na republikánsku stranu.

Spracoval Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce

Dokument, o tajnom pozadí zvrhnutia komunistického režimu v Rumunsku: Kto ťahal nitky v pozadí? (VIDEÁ vo vnútri)

Pozrite nasledovný dokument. Východná Európa, rok 1989. Revolúcie. „Vlny hnevu“ po rokoch útlaku zvrhávajú komunistické režimy. „Všetko prebehlo spontánne…aspoň tak to tvrdia.“

Ako prebieha takáto revolúcia, aká je stratégia revolúcie? Film režisérky Susanne Brandstatter skúma túto otázku na konkrétnom príklade revolúcie z decembra 1989 v Rumunsku, ktorá sa od ostatných revolúcii vo Východnej Európe líšila hlavne svojou krvavosťou. V uliciach zomreli stovky ľudí a samotný komunistický líder a jeho manželka boli na rýchlom vojenskom súde odsúdení na smrť zastrelením.

Prečo mala revolúcia takýto priebeh a ako sa uskutočnila?

V unikátnom dokumente plnom pôvodných záberov vystupujú rumunskí a maďarskí disidenti, demonštranti, vysokopostavení diplomati, ako aj šéfovia a dôstojníci tajných služieb Rumunska, Francúzska, ako aj USA. Ich výpovede dávajú konkrétny obraz o medzinárodnej situácii a revolúcii v Rumunsku. A keďže „vývoj hry na jednej šachovnici ovplyvnil vývoj hry na iných šachovniciach“, je dokument zaujímavou výpoveďou o revolúciách v celej východnej Európe v roku 1989.

A možno nás dokument navádza, ako vnímať aj nedávne „revolúcie“ po celom svete.

Film je v šiestich častiach: