Jedine pravdou možno búrať takéto nezmyselné mýty o socializme. Často od podporovateľov kapitalizmu, antikomunistov, či dezorientovanej pravicovej mládeže počúvame teórie o tom, že socializmus bol vlastne iba systémom pre lenivých a pre ľudí, ktorí nevedia sami nič urobiť a potrebujú, aby ich štát vodil za ručičku. Prečo takéto teórie vznikajú a aký je vlastne ich zmysel? Treba samozrejme priznať, že socializmus mal aj svoje chyby a nedostatky, tých sa v budúcnosti musíme dokázať vyvarovať. Mnohé z nich boli spôsobené ideologickou deformáciou socializmu. Iné boli spôsobené zlyhaním jednotlivcov, ako aj tým, že socializmus minulého storočia bol spätý s určitou medzinárodnou a treba zdôrazniť povojnovou situáciou. Teda mal svoje mantinely a obmedzenia v tom, že popri nom existoval jeho zákonitý politický, ekonomický a ideologický nepriateľ v podobe kapitalizmu vo zvyšnej časti planéty.

Napriek chybám, nedostatkom a zlyhaniam, socializmus zaznamenal obrovské historické i ekonomické úspechy, ktoré sú nepopierateľným faktom. Slovensko sa za 42 rokov socializmu zmenilo zo zaostalej agrárnej krajiny na industriálne vyspelú spoločnosť ľudí majúcich základné ľudské právo na prácu, na dôstojný život, na kultúrne, či spoločenské vyžitie pre každého, na spoločnosť v ktorej muži odchádzali do dôchodku vo veku 60 rokov a ženy v 55 (resp. podľa počtu narodených detí aj skôr). Nikoho za 42 rokov ani vo sne nenapadlo, že by sa vek odchodu do dôchodku zvýšil čo i len o jednu hodinu. Nebudeme teraz rozoberať dopodrobna a do detailov všetky pozitíva socializmu, ktorých je nepochybne veľa a každý kto socializmus zažil o nich vie aj keď samozrejme sú takí, ktorí pravdu vidieť nechcú, prípadne ju chcú prekrútiť. Stačí porovnať úroveň potravinovej sebestačnosti a z toho vyplývajúce konkrétne údaje o produkcii hovädzieho mäsa, bravčového, jahňacieho, hydiny, produkcia vajec či mlieka, počet postavených bytov, vodných nádrží, elektrární, kilometre vybudovaných ciest, železničných tratí, počet škôl, škôlok, kultúrnych domov čo zdravotných stredísk na dedinách.

Boli ľudia v socializme leniví?

Po krátkom odbočení sa vraciame k základnej otázke. Bolo by toto všetko vzniklo, keby boli všetci leniví, ako sa nás o tom snaží presvedčiť pravicová propaganda? Vybudovalo by sa to všetko, ak by všetci čakali kým ich bude „štát“ vodiť za ručičku? Sme presvedčení, že určite nie. Hodnoty ktoré sa vytvorili sem nespadli sami od seba. Vždy boli výsledkom práce a umu našich ľudí. Prečo to ale dnes tak nieje? Prečo dnes napriek tomu, že pracujeme viac, do dôchodku odchádzame neskôr, žijeme stále horšie a horšie?

Nie nie je to tým, žeby nás predtým niekto vodil za ručičku a dnes keď nás nikto nevodí sme stratení a biedni. Je to tým, že pred rokom 89 išli výsledky našej spoločnej práce na spoločný stôl a z neho sa rozdeľovalo pre potreby celej spoločnosti. Dnes idú zisky do súkromných vreciek ale o stratu sa delíme všetci. Zisk je nedotknuteľný, o tom sa nehovorí, koľko sme vyprodukovali a vo vreckách koľkých ľudí tieto hodnoty skončili. Zisk sa neprepočítava na hlavu občana, aby sa dalo zistiť v priemere koľko vyprodukoval jeden človek, ale s dlhom s tým sa tento režim podelí so všetkými a napriek tomu, že sme si nič nepožičali a že s peňazí ktoré si požičal štát sme nevideli ani cent, tak vieme koľko dlhuje aj práve narodené batoľa.

Aké sú pravé dôvody očierňovania socializmu

Za snahami o očiernenie socializmu ako systému a znevažovanie ľudí ako neschopných, ktorí sú odkázaní iba na to, aby ich niekto vodil za ručičku, je jediné. Je za tým strach úzkej vrstvy zbohatlíkov, ktorí sa boja, že by spoločnosť mohla pochopiť pravdu a znamenalo by to ich koniec. Toho sa boja ako čert kríža. Preto je potrebná táto taktika. Treba ľudí presviedčať, akí sú neschopní, akí sú leniví. Naučiť ich aby sa hanbili, aby cítili potrebu snažiť sa viac, pracovať viac a veriť tomu, že keď tak budú konať, budú sa mať naozaj lepšie a aj ich výplaty budú tučnejšie. Je to však iba veľký klam. Viac práce a viac nadčasov neznamená automaticky vyššiu mzdu a lepší život pre pracujúceho, ale určite znamená väčší zisk pre majiteľa fabriky. Všimnite si napríklad na pracoviskách „filozofiu zodpovednosti“. Jej podstata spočíva v tom, že keď je potrebné ťahať nadčasy, tak sa operuje argumentom „musíme“ ( teda musíme všetci, ako keby sme boli všetci na rovnakej lodi a všetci mali rovnaké záujmy). My musíme potiahnuť nadčas, my musíme prísť do práce v sobotu, my musíme zabrať, pretože toto je dôležitá zákazka, my sa musíme poponáhľať ešte viac pretože kamión bude odchádzať už o 3 dni, my musíme, musíme a musíme, pretože oni môžu všetko. A to sa musí zmeniť.

Výsledky „filozofie zodpovednosti“ nás však už nemusia zaujímať a preto, aby sme radšej nežiadali vyššie mzdy, nastupuje „filozofia skromnosti“, v ktorej nám je predstierané v akej biede je firma, aké má dlhy, problémy a ako sa musíme uspokojiť s tým, že máme vlastne prácu. Áno my máme vlastne prácu a výsledky našej práce majú majitelia fabrík.

Je už ale najvyšší čas povedať tomuto vývoju dosť a ak sa nepodarí aj hneď zastaviť, je potrebné ho minimálne výrazne spomaliť. Je čas minimálne pochopiť, že sme to my pracujúci, kto vytvára hodnoty, že majitelia firiem nevytvárajú pracovné miesta preto, že by im tak záležalo na tejto krajine, alebo priamo na nás pracujúcich, ale že to robia preto, aby si mohli privlastniť výsledky našej práce, aby mohli bohatnúť z mozoľov našich rúk, či práce nášho umu. Ak toto pochopíme a začneme to aj verejne dávať najavo bude to prvým, no rozhodujúcim krokom k zhodeniu okov otroctva.

Socializmus nikdy nebol a ani nikdy nebude o vodení niekoho za ručičku. Socializmus bol a bude o tom, že výsledky našej práce budú slúžiť celej spoločnosti a nie iba úzkej vrstve spoločnosti. Socializmus bol a aj bude o maximalizácii naplnenia potrieb celej spoločnosti, kapitalizmus bol, je a bude o maximálnej honbe za ziskom a o zdieraní tých, čo tie hodnoty tvoria. Socializmus je to čo nám otvára perspektívu do budúcna a nie je perspektívou iba pre komunistické strany, ale pre každého kto chce dôstojne žiť a nechce aby sa na výsledkoch jeho práce priživoval nejaký kapitalista.

Ján Chalupský – sympatizant Vzdoru-strany práce

Ešte minulý mesiac sa v budove NR SR uskutočnila tlačová beseda „nefašistickej“ opozície. Jej hlavným obsahom bol boj , resp. imitácia boja proti narastajúcemu fašizmu v tejto spoločnosti. To že po voľbách máme v NR SR politickú stranu, ktorej členovia sa otvorene zdravia gardistickým pozdravom „Na stráž“, ktorí svoje verejné zhromaždenia začínajú želaním pekného bieleho dňa. Stranu ktorá pľuje na SNP a označuje ho za protislovenský puč, stranu ktorej poslanci chodia ozbrojení a vytvorili organizované zastrašovacie hliadky vo vlakoch atď. Toto všetko vieme a táto spoločnosť sa snaží na túto skutočnosť reagovať. Reakcie sú zatiaľ iba sporadické. So svojim riešením zastavenia nárastu fašizmu prichádza aj „nekotlebovská“ opozícia. Na spomenutej tlačovej besede predložila svoju predstavu, ktorej podstata spočíva v tom, že by mal štát zaplatiť študentom stredných škôl zájazd do koncentračného tábora v Osvienčime, aby sa na vlastné oči presvedčili o hrôzach fašizmu a nacizmu v období 2. svetovej vojny, nakoľko extrémna pravica získala najviac svojich hlasov medzi mladými a prvovoličmi. Veľa ľudí možno aj toto riešenie vníma ako pozitívny posun v zápase s narastajúcim fašizmom. Je to však naozaj tak? Možno naozaj zastaviť narastajúci fašizmus výletmi študentov do koncentračných táborov?

Vzdor – strana práce je presvedčená, že rozhodne nie. Tak ako pri každom probléme, tak aj pri tomto sme presvedčení, že vždy je podstatné a dôležité riešiť príčiny daného stavu a nie robiť amatérske pokusy nad dôsledkami. Áno, návrh „nekotlebovskej“ opozície považujeme za amatérsky pokus, za imitáciu snáh boja proti dôsledkom fašizácie spoločnosti. V tejto spoločnosti sa v záujme rozoštvávania spoločnosti zaužívala slovná formulácia „Lebo Fico“. Táto formulácia je často používaná opozíciou, médiami, rôznymi analytikmi, politológmi a kade kým. Vždy keď niečo nefunguje v tejto spoločnosti, použije sa výraz lebo Fico. Rovnaká taktika sa začína používať v súvislosti s nárastom fašizmu. Teda „lebo Kotleba, lebo extrémisti“. Je však fašizujúcim prvkom tejto spoločnosti iba Kotleba, ktorý svoju extrémistickú a krajne pravicovú stranu dostal do zákonodárneho zboru? Povedať áno, by znamenalo zastrieť skutočnú pravdu o fašizme. Kotleba a jeho strana je iba jeden z rastúcich fašistických prúdov a tých je v tejto spoločnosti viacero.

Základné fakty o opätovnom udomácnení fašizmu na Slovensku

Základným predpokladom vzniku fašizmu je existencia kapitalizmu. Fašizmus, či nacizmus nikdy nevznikol v žiadnej socialistickej krajine. Vždy vznikol v kapitalizme. Je totiž prirodzenou vývojovou etapou kapitalizmu. Bolo tomu tak v 30-tych rokoch minulého storočia v Európe, či o niečo neskôr v Južnej Amerike a je tomu tak i dnes. Napriek tomu, že si uvedomujeme chyby a nedostatky prednovembrového politického systému, môžeme otvorene a zodpovedne povedať, že prvý základný kameň súčasného fašizmu bol položený štátnym prevratom v roku 89, keď sa v tejto krajine začal znovu budovať kapitalizmus. Preto znie až komicky, keď tí čo tu tento režim zaviedli a tým položili základný kameň fašizmu, chcú dnes proti nemu bojovať výletmi do Osvienčimu.

Postupne každým rokom boli na stavbu fašizmu prikladané ďalšie a ďalšie tehličky, ktoré boli spájané silným a tvrdým antikomunizmom. Ten slúžil a vždy slúžiť bude k tomu, aby jednotlivé fašistické tehličky držali pevne pohromade. Jednou z tých tehličiek samozrejme okrem iných bola aj rehabilitácia Andreja Hlinku. Prebehla úplne nenápadne a podoba tohto katolíckeho kňaza sa stala súčasťou 1000 korunovej bankovky. U Hlinku sa začalo vyzdvihovať jeho zápas za práva Slovákov v časoch končiacej monarchie, či jeho aktivity v časoch Černovskej tragédie, no zámerne boli zamlčované Hlinkové aktivity v období pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Hlinka otvorene nadväzoval spoluprácu so stranou Adolfa Hitlera a verejne prezentoval svoj obdiv k Hitlerovi a nacizmu. Ak sa dnes niektorí kandidáti Kotlebovej strany hlásia k Hitlerovi, tak to vyvoláva v spoločnosti dosť výrazné pobúrenie (teda zatiaľ). Hlinka robil v podstate to isté, akurát s tým rozdielom, že to nemal možnosť písať na Facebooku.

A po roku 89 sa Hlinka ocitol na 1000 korunovej bankovke. Bola to rovnaká drzosť, ako keby dnes dal niekto na bankovku portrét Magáta, no tento čin spoločnosť prešla bez povšimnutia. Bol to jeden z prvých základných krokov k úspešnému budovaniu fašizmu. Paradoxom tej doby bolo to, že vládni predstavitelia sa zo všetkou dostupnou falošnosťou klaňali pri pamätníkoch SNP a vo svojich peňaženkách prepočítavali bankovky s portrétom Hitlerovho a fašistického fanúšika. To že sa Hlinka nedožil 2. svetovej vojny na jeho politickom smerovaní nemení nič.

Ďalším krokom je očistenie Jozefa Tisa. Tento oriešok je o niečo zložitejší, no vytrvalo sa pracuje aj na ňom. Ešte v časoch Vladimíra Mečiara sedelo v NR SR niekoľko poslancov, ktorí sa hlásili k Jozefovi Tisovi a takí poslanci v NR SR sú stále, preto nástup Kotlebovej strany do NR SR iba zavŕšil určitú etapu v tomto vývoji. A zavŕšenie tejto etapy nastalo v momente, keď Kotleba oficiálne požiadal NR SR o minútu ticha za Jozefa Tisa a jeho odsúdenie otvorene nazval justičnou vraždou. Bol a je to signál k tomu, že môže nastúpiť postupné obhajovanie Hitlera. Aj keď je to zatiaľ ojedinelé, rovnako ako pred 20 rokmi bolo ojedinelé obhajovanie Jozefa Tisa.

Často počúvame o tom, že fašizmus tu už je a že vlastne Kotleba proti nemu bojuje, často čítame o európskom fašizme, prezidentskom fašizme atď. Treba si ale uvedomiť, že ak fašista označí iného fašistu za fašistu, že on tým pádom neprestáva byť fašistom. Mnohí politici opozície, ktorí dnes tak odhodlane „bojujú“ proti fašizmu, ho svojou politikou budujú. Mnohé názory pravicových politikov niesu o nič menej fašistické, ako tie ktoré kritizujú. Rozdielom je iba to, že nehajlujú, neobdivujú Tisa, či Hitlera, ale obsah ich politiky sa nepriamo zlieva do jednej spoločnej hnedej rieky.

Niektorých ľudí prekvapuje laxný prístup Kolára ku Kotlebovej strane. Keď na jednej strane kritizuje fašistické tendencie, no na druhej strane nemá problém obhajovať Kotlebu a jeho stranu. Nieje však na tom nič prekvapujúce. Je to skôr dôsledok prirodzeného vývoja. Fašizmus totiž nikdy nezastupoval záujmy tých chudobných a bežných občanov. On sa tak vždy iba tváril. Často žiaľ veľmi presvedčivo. Ale vždy stál na strane bohatých. Ich záujmy obhajoval. Preto aj bohatí potrebujú fašizmus, aby sa s jeho pomocou bránili pred hnevom spoločnosti. Na fašizmus ale vždy doplácali a budú doplácať chudobní. Oni sú už roky manipulovaní k nenávisti. Po internete existuje množstvo stránok, ktorých jediným cieľom je šíriť strach a nenávisť. Na základe vymyslených prípadov a príbehov, ktoré sú doplnené drastickými fotkami, ktoré s daným prípadom nemajú nič spoločné. Vytrvalo tieto dezinformácie a klamstvá šíria po Facebooku určití ľudia, ktorých cieľom je vystrašiť spoločnosť a potom je už iba krôčik k rozpútaniu vojny. K poštvaniu hladných a biednych proti sebe, len na základe ich rasy, či náboženskej príslušnosti a bohatí si v takej situácii iba mädlia ruky a počítajú zisky ktoré roztočenie vojnového kolesa produkuje.

Preto je potrebné si uvedomiť, že fašizmus možno poraziť jedine porazením kapitalizmu. Preto snahy vyháňať fašizmus výletmi do koncentračných táborov sú iba trápnym pokusom o zastretie skutočnej pravdy. Nehovoriac, že sa vychádza z predpokladu, že krajnú pravicu volili poväčšine prvovoliči, čo vôbec neodráža realitu. Zavezieme sa všetci do Osvienčimu??? Alebo počkáme kým nás tam začnú voziť fašisti. Tento stav spôsobili všetky politické strany, ktoré tu obnovili kapitalizmus, úspešne ho budujú a za 26 rokov rozkradli všetko čo sa dalo.

Vzdor – strana práce