Vytrvalo nás presviedčajú, že prvá Československá republika bola úplným rajom pre pracujúcich, len lenivá lúza, čo nechcela robiť, sa mala zle…. Svoje tvrdenie zdôvodňujú tým, že ČSR bola v prvej desiatke najrozvinutejších krajín sveta. Úplné ignorujú skutočnosť, že ČSR, hoci trvala len 20 rokov, bola za ten čas postihnutá troma hospodárskymi krízami, pričom posledná kríza nebola ani ukončená, ale len prerušená 2. svetovou vojnou. Už len táto skutočnosť, by mala vyvolať aspoň maličké pochybnosti o údajnom blahobyte.

„Kapitalistickú ekonomiku ČSR zasiahli tri hospodárske krízy. Prvá bola už krátko po prvej svetovej vojne a to v rokoch 1922—1923, druhá, mimoriadne ťažká kríza bola v období 1929—1933, tretia sa začala roku 1937 a bola prerušená druhou svetovou vojnou.

Osobitne ťažký priebeh mala kríza v rokoch 1929—1933. Pokles objemu výroby dosiahol najnižší bod v marci 1932, keď mesačný objem výroby klesol na 56,1 % úrovne roku 1929. Najväčší ročný pokles nastal roku 1933, v ktorom ročný objem výroby dosiahol iba 60,2 % úrovne predkrízového roku 1929 — výroba teda poklesla prakticky o 40%. Niektoré odvetvia priemyslu však boli postihnuté ešte katastrofálnejšie. Napríklad výroba ťažkého priemyslu poklesla o vyše 70 %, výroba sklárskeho priemyslu o 45 % a pod. Mimoriadne ťažko bolo postihnuté Slovensko a slovenský priemysel. Roku 1934 nepracovala na Slovensku ani jedna huta, ani jedna vysoká pec.

V celom Československu bolo počas krízy zatvorených 1800 tovární, 50 000 obuvníckych živností, 20 000 krajčírskych dielní atď. Zo 160 cukrovarov bolo zlikvidovaných 40, z 21 vysokých pecí bolo zastavených štrnásť. Ceny poľnohospodárskych výrobkov poklesli o 40 % až 60 %, takže čistý peňažný výnos z jedného hektára poľnohospodárskej pôdy sa prudko znížil. Iba v rokoch 1932—1933 exekučne zabavili 1 750 000 majetkov pre nezaplatené dlhy.

V rokoch krízy sa kapitalistickej československej ekonomike osobitne ťažko vypomstila jej veľmi silná závislosť od zahraničných trhov. Celý československý export sa prakticky zrútil. Ak úroveň československého vývozu roku 1929 pokladáme za 100, roku 1933 poklesla na 29. Likvidácia značnej časti výrobných zariadení, rozpad zahraničného obchodu a ďalšie dôsledky krízy sa odzrkadlili v prudkom raste nezamestnanosti, roku 1929 bolo nezamestnaných 41 000 osôb a vo februári 1933 bolo už 920 000 úradne registrovaných nezamestnaných. Značná časť nezamestnaných však nebola úradne registrovaná, takže sa odhaduje, že celková nezamestnanosť dosiahla vyše 1 200 000 osôb, z toho bolo zhruba 50 000 príslušníkov inteligencie.

Pochopiteľne, poklesli aj mzdy a platy tých pracujúcich, ktorí sa v zamestnaní udržali. Odhaduje sa, že tento pokles spolu so stratami drobných živnostníkov tvoril od roku 1929 do roku 1934 stratu okolo 50 mld. korún. Roku 1934 poklesli priemerné mzdy oproti roku 1929 o 18,5 %.
Súčasne sa však zvýšilo úsilie kapitalistov o kapitalistickú racionalizáciu a intenzifikáciu práce. Vynucovali si zrýchlenie pracovného tempa a prácu nad čas. Objem investícií do výrobných zariadení pritom prudko poklesol, zatiaľ čo objem výroby na jedného robotníka sa zvyšoval.

Kríza sa vyznačovala vleklosťou, kapitalistická ekonomika dlho nebola schopná prekonať krízu. Po roku 1934 nastalo síce určité mierne oživenie, ale ešte roku 1938 dosiahol objem výroby len 95 % úrovne z roku 1929. Takisto len pomaly sa prekonávali ťažké sociálne dôsledky krízy. Ešte roku 1935 mali dve tretiny poistených robotníkov denné mzdy menšie než 18 korún a denná mzda polovice zamestnaných žien nepresahovala 10 korún. Pri poklese miezd sa ceny niektorých potravín vôbec neznížili. V uvedených krízových rokoch klesla spotreba tuku o 24 %, mäsa o 13 %, cukru o 11 % atď.

Tieto a mnohé ďalšie sociálne dôsledky kríz sú v podmienkach kapitalizmu cenou, ktorú treba platiť za čiastkové a dočasné riešenie protirečení reprodukcie spoločenského kapitálu, ustavične vznikajúcich v dôsledku pôsobenia kapitalistických výrobných vzťahov a nimi vyvolávaného základného protirečenia kapitalizmu. Túto cenu však musí platiť predovšetkým robotnícka trieda a ostatné pracujúce vrstvy kapitalistickej spoločnosti, na ktoré kapitalisti presúvajú ťažké následky kríz.

Tu uvádzam zopár „zábavných momentov“ z kapitalistickej demokracie ČSR:
1. Platil zákon o ochrane republiky, na základe ktorého boli politicky odporcovia kapitalizmu perzekuovaní.
2. Bola cenzúra tlače a kníh. Noviny vychádzali s bielym miestom, kde sa mal nachádzať zakázaný text, samozrejme týkalo sa to hlavne ľavicovej tlače.
3. Boli demonštrácie, masové štrajky, hladové pochody. Kapitalisti ich rozháňali streľbou, polícia koňmi dupala po ľuďoch.
4. Pri ceste do zahraničia sa muselo žiadať o vydanie pasu. Nie každý ho dostal.
5. Masová emigrácia do cudziny. Z republiky niekde utiekli celé dediny.
6. V prvej ČSR chodili po dielňach dozorcovia alebo majstri, ktorí poháňali palicou zamestnanca čo robil pomaly. Keď sa zamestnanci sťažovali na polícii, že ich bijú, tak sa to neriešilo, ale keď rozzúrení robotníci dobili majstra, tak ich polícia hľadala po celej republike.
7. So stopkami sa meral čas pracovného úkonu, aby sa mohli vyhodiť pracujúci, ktorí nestíhali, prevažne to boli starší pracujuci. To spôsobilo úplné narušenie vzťahu medzi staršou a mladšou generáciou.
8. Pracovná doba bola aj 12 hodín a viac, robilo sa aj v nedeľu, pracovali aj deti, samozrejme za zlomok mzdy dospelého.
9. Učni napr. v baťovej „škole práce“ cez deň robili. Večer a cez víkendy chodili do školy. U súkromníka učeň bol v postavení domáceho sluhu.
10. Skúšobná doba bola bez výplaty. Zamestnanec robil celé mesiace zadarmo. Nemyslite si, že sa to týkalo len robotníkov. Napr. praktikanti na súdoch po skončení školy mali bezplatnú skúšobnú dobu v trvaní 24 až 30 mesiacov.
11. Na pobyt vo väčšom meste ste museli mať potvrdenie, že máte zamestnanie. V opačnom prípade ste boli obvinení z tuláctva a v sprievode žandárov vrátený do svojho rodiska. Dúfam, že si uvedomujete ako to zneužívali zamestnávatelia.

Aký bol ekonomický a sociálny stav prvej ČSR pred 2. svetovou vojnou je uvedené vyššie. K tomu treba ešte prirátať zničenie ČSR v dôsledku bojov počas vojny, zničenie hospodárskych objektov utekajúcou nemeckou armádou a rozbombardovanie veľkých továrni spojencami v závere vojny. Ďalej si treba uvedomiť, že tí čo prešli bojmi a útrapami vojny, nemali po víťazstve chuť stať sa znovu paholkami a slúžkami u bohatého gazdu alebo robiť otroka vo fabrike, ktorú po vojne sami znova obnovili z trosiek, na kapitalistu, ktorý prikvitol zo zahraničnej emigrácii a hlásil sa k „svojmu majetku“. Alebo byť sluhami u podnikateľa, ktorý nazhŕňal svoj majetok spoluprácou s fašistami, arizáciou, predajom potravín hladujúcim a podobnou „podnikateľskou“ činnosťou a preto ľudia žiadali antikapitalistickú budúcnosť…

Kloss- VZDOR-strana práce