Antifašistické ľudové milície v Taliansku- Arditi del Popolo (1918 – 1922) v boji proti talianskym fašistom

História ľudových milícií, ktoré bojovali s talianskymi fašistami, obsahujúca zrod, rozvoj a koniec prvého protifašistického zoskupenia na svete – Arditi del Popolo (Oddiely ľudu). Koncom prvej svetovej vojny bola robotnícka trieda v Taliansku v období revolučného kvasu. Hoci robotníci a roľníci ešte neboli schopní vybojovať moc, v roku 1918 dosiahli od štátu rôzne ústupky: zvýšenie platov, osemhodinový pracovný čas a uznanie práva združovať sa. V roku 1919 sa na poloostrove odohralo 1 663 štrajkov, zatiaľ čo v auguste novo sformované hnutie zástupcov odborov v Turíne (predvoj robotníckych rád) podčiarklo nárast novej, pulzujúcej bojovnosti, ktorá čerpala svoju silu zo samostatnej schopnosti robotníkov organizovať sa okolo osloboditeľských hesiel a ktorá mala „veľký cieľ pripravovať ľudí, organizácie a idey v súvislej predrevolučnej kontrolnej operácii nato, aby boli schopní nehradiť zamestnávateľovu autoritu vo výrobe a nastoliť novú disciplínu v spoločenskom živote“.*

Na vidieku utvorilo roľníctvo druhý front proti štátu okupovaním krajiny, ktorá im bola prisľúbená pred vojnou. Dekrét Visochi zo septembra 1919 iba legalizoval kooperatívy, ktoré už existovali, zatiaľ čo „červené ligy“ asistovali pri formácii silných zväzov nádenníckych robotníkov.

Avšak rok 1919 tiež zaznamenal počiatočné známky sebaobrany kapitálu pred rastúcim náporom. Stretnutie priemyselníkov a veľkostatkárov v Janove v apríli utvorilo prvé zárodky „svätého spolku“ proti povstaniu moci pracujúcich. Na tomto stretnutí boli zostavené plány na sformovanie „Všeobecnej federácie priemyslu“ a „Všeobecnej federácie poľnohospodárstva“ v priebehu nasledujúceho roku. Tieto dva útvary vypracovali podrobnú stratégiu zbavovania sa zväzov pracujúcich a utvárajúcich sa rád. No sami  priemyselníci a veľkostatkári sa nemohli podujať na boj proti hnutiu pracujúcich. Robotníci museli byť zbití do poslušnosti a ich odpor musel byť zlomený na každej ulici, ktorou kráčali a na každom poli, na ktorom siali. Preto sa kapitál obrátil na ozbrojenú brutálnu silu fašizmu a jej najväčšieho hrdloreza – Benita Mussoliniho.

Utvorenie fašistických oddielov

1966709_10152283068769730_1931421947_nOkamžite po konci vojny sa začali preukázateľne vytvárať protirobotnícke ligy: Mussoliniho „Combat Fasci“, Antiboľševická liga, „Fasci“ spoločenského vzdelávania, Umus, Spasené Taliansko atď. V tom istom čase sa členovia dobrovoľníckych zborov v demobilizácii zorganizovali do elitného útvaru zahŕňajúceho 20 000 úderných jednotiek a tieto boli ihneď použité proti robotníckemu hnutiu.

Toto hnutie bolo z väčšiny utvorené členmi strednej a nižšej strednej triedy. Bývalí dôstojníci a kandidáti na dôstojnícky patent, pracovníci administratívy, študenti a súkromní podnikatelia, všetci sa spojili ako fašisti, zatiaľ čo na vidieku boli synovia prenajímateľov
pozemkov, malí statkári a správcovia majetkov ochotnými brancami vo vojne proti vnímanej červenej hrozbe.

Polícia aj armáda aktívne podporovali fašistov a nabádali bývalých dôstojníkov, aby sa pridali a zahájili výcvik týchto oddielov, pričom im požičali dopravné prostriedky a zbrane, dokonca povolili zločincom, aby sa k nim prihlásili s prísľubom výhod a nedotknuteľnosti. Povolenia držby zbraní, zamietnuté v prípade robotníkov a roľníkov, boli voľne dostupné fašistickým oddielom, zatiaľ čo munícia zo štátneho arzenálu dala černoodencom obrovskú vojenskú prevahu nad ich nepriateľmi. Nakoniec, v novembri 1921 boli rôzne úderné oddiely zlúčené do vojenskej organizácie známej ako Princípi, s hierarchiou oddielov, kohórt, légií a so špeciálnymi uniformami.

Arditi del Popolo

Aby boli kompenzované nedostatky Socialistickej strany (PSI –Ereticamente_arditipopolo Partito Socialista Italiana) a hlavného odborového zväzu, sformovali CGL (Všeobecný zväz práce), ozbrojenci rozličných smerov, anarchosyndikalisti, ľaví socialisti, komunisti a republikáni v júni 1921 ľudové milície, „Arditi del Popolo“ (AdP) s cieľom bojovať proti fašistom.

Hoci politicky rôznorodé boli Arditi del Popolo prevažne organizáciou pracujúcej triedy. Robotníci boli získaní z tovární, statkov, železníc, lodeníc, stavenísk, prístavov a verejnej dopravy. Pridali sa tiež niektoré časti strednej triedy, vrátane študentov, úradníkov a iných odborníkov.

Štrukturálne pracovali AdP na princípe vojenských línií, bataliónov, rôt a oddielov. Oddiely pozostávali z desiatich členov a veliteľa skupiny. Štyri oddiely tvorili rotu s rotným veliteľom a tri roty batalión s hlavným veliteľom bataliónu. Jazdné oddiely boli vo veľkom využívané na udržiavanie spojenia medzi hlavným veliteľstvom a akčnou silou. Napriek svojej štruktúre zostali AdP dostatočne pružné na to, aby boli schopné rýchlo a tvrdo reagovať na fašistické hrozby. Konanie AdP bolo riadené akoukoľvek politickou organizáciou, ktorá mala v spádovej oblasti rozhodujúci vplyv, hoci väčšina sekcií mala zdanlivo povolenú autonómiu akcie.

Tieto sekcie sa rýchlo zriaďovali vo všetkých častiach krajiny, buď ako celkom nové útvary, alebo ako súčasti už existujúcich skupín ako boli Komunistická strana Talianska (PCdI – Partito Comunista d’Italia), polovojenské „Arditi Rossi“ (Červené oddiely, pozn. prekl.), Deti nikoho (Figli di Nessuno) v Janove a vo Vercelli, alebo  Proletárska liga (Lega Proletaria – napojená na the PSI). Celkovo bolo do konca leta 1921 zriadených najmenej 144 sekcií s úhrnným počtom asi 20 000 členov. Najväčšie sekcie boli v Laziu, kde bolo takmer 3 300 členov, nasledovalo Toskánsko s osemnástimi sekciami s počtom 3 000 členov.

2000px-Flag_of_the_Arditi_del_Popolo_Battalion.svgAdP si veľmi rýchlo vybudovali svoju vlastnú kultúrnu identitu; každá sekcia sa pýšila svojím vlastným logom a symbolom boja. Zatiaľ čo AdP ako celok boli ľahko rozpoznateľné podľa lebky obklopenej vavrínovým vencom, dýkou v zuboch a mottom „A Noi“ (Nám), logo veliteľstva bola dýka obklopená dubovým a vavrínovým vencom. Sekcia v meste Civitavecchia nemala pri výbere zástavy veľa predstavivosti – sekera roztínajúca symbol fasces (zväzok prútov a sekery, pozn. prekl.)! Hoci nikdy nemali ani nechceli vlastné uniformy, nosil obyčajne člen AdP čierny vrch, tmavosivé nohavice s červenými kvietkami v gombíkových dierkach. Ich piesne boli priame a bojovné; takými boli i oni samotní:

„Krotíme násilie fašistických žoldnierov. Každý vyzbrojený v kavalérii záchrany ľudstva. Táto večná mládež je obnovená vo viere v ľudí, ktorí žiadajú rovnosť a slobodu.“

Fašistická ofenzíva

Taliansky anarchista Errico Malatesta v komentári k masívnej okupácii tovární v severnom Taliansku v septembri 1920, ktorej sa zúčastnilo 600 000 robotníkov, predpovedal: „Ak nevytrváme do konca, zaplatíme krvavými slzami za hrôzu, ktorú práve naháňame buržoázii.“ Jeho slová sa stali prorockými, keďže Socialistická strana a Všeobecný zväz práce, namiesto toho, aby rozširovali boj z tovární do komunít, kolaborovali so štátom, aby sa robotníci vrátili do práce. Od tejto chvíle prešiel štát do ofenzívy a Mussoliniho „revolučné“ oddiely boli podporené dostatkom zbraní na to, aby prevzali vládu v uliciach.

tumblr_muhrandEXU1stxu8xo4_500Až do utvorenia AdP organizovali fašisti väčšinou vlastné akcie. Po útoku na radnicu v Bologni sa fašistické jednotky prehnali vidiekom ako smršť, podnikajúc „trestné výpravy“ proti „červeným“ dedinám. Po tomto ich úspechu začali útočiť na mestá. Zväzy pracujúcich kooperatívne podniky a ľavicová tlač boli zničené v Terste, Modene a Florencii v prvých mesiacoch roku 1921. Ako píše Rossi, „mali pred hnutím pracujúcich obrovskú výhodu v dopravnom vybavení a v sústredení… Fašisti sú vôbec bez akýchkoľvek obmedzení…môžu žiť kdekoľvek… Robotníci, naopak, sú pripútaní k svojim domovom… Tento systém dáva nepriateľovi každú výhodu: výhodu ofenzívy pred defenzívou a výhodu pohyblivého vedenia vojny pred zákopovou vojnou.“**

Napriek tomu v marci 1921 sa objavili rastúce znamenia obnovy obrany pracujúcej triedy. Keď sa v Livorne štvrť pracujúcich (Borgo dei Cappucini) dostala pod útok fašistov, celé susedstvo sa proti nim zmobilizovalo a vyhnalo ich z mesta. V apríli, keď fašisti spustili útok na jedno zo zväzových centier (Camero del Lavoro), začali robotníci dňa 14. 4. štrajkovať a obkľúčili fašistický oddiel, načo sa prihnala armáda na obranu fašistov. V júni vytvorila pracujúca trieda svoje vlastné ozbrojené milície – Arditi del Popolo.

Arditi del Popolo v akcii

AdP sa prvýkrát aktivovali v Piombine, dňa devätnásteho júla 1921, keď zaútočili na zhromaždenie fašistov a rozohnali ho. Kráľovská stráž sa pokúsila zasiahnuť, ale i ona bola nútená ustúpiť. AdP ovládli ulice pár dní pred tým, ako ich značná presila policajných
jednotiek donútila stiahnuť sa.

V Sarzane prišli AdP na pomoc miestnemu obyvateľstvu, ktorému sa podarilo zajať jedného z najdôležitejších vodcov fašistického hnutia, Renata Ticciho. Keď sa ho zoskupenie 500 fašistov pokúsilo vyslobodiť, AdP ich donútili stiahnuť sa na vidiek. 20 fašistov (pravdepodobne viac) bolo zabitých a veliteľ ich jednotky vyhlásil: „Oddiely boli zvyknuté na to, že protivník vždy buď utiekol, alebo kládol úbohý odpor, a tak sa nemohli a ani sa nevedeli brániť.“

Zrada

Avšak práve keď si AdP budovali vplyv v uliciach, boli zradené Socialistickou stranou Talianska (PSI), ktorú viac zaujímalo uzavretie dohody o neútočení s fašistami; a to práve vo chvíli, keď boli fašisti najzraniteľnejší. Socialistickí ozbrojenci boli svojim vedením prinútení vystúpiť z AdP, zatiaľ čo Všeobecný zväz práce (CGL) nariadilo svojim členom, aby oddiely opustili. Vedúci zväzu, Matteotti, potvrdil zradu vo zväzových novinách Battaglia Sindicale: „Zostaňte doma: nereagujte na provokácie. Dokonca i mlčanie a dokonca i zbabelosť sú niekedy hrdinstvom.“

Komunisti sformovali svoje vlastné antifašistické jednotky. Podľa Gramsciho „táto taktika…zodpovedala potrebe predísť členstvu príslušníkov AdP v strane, potrebe kontrolovanej vedením, ktoré nebolo vedením strany“. O krátky čas zostalo v AdP už len 50 sekcií so 6 000 členmi, ktorých podporovali anarchosyndikalistický Unione Sindicale Italiana (Zväz syndikátov Talianska; USI) a anarchistický Unione Anarchica Italiana (Anarchistický zväz Talianska; UAI).

Niektoré z týchto zvyšných oddielov išlo do akcie znova v septembri v Piombine, keď boli fašisti, ktorí vypálili kancelárie PSI (tej istej strany, ktorá sa im zapredala), zastavení anarchistickou hliadkou a prinútení utiecť. Piombino sa čoskoro stalo uzlovým bodom boja proti fašizmu, bránilo sa nasledujúcemu útoku fašistov v apríli 1922 a nakoniec podľahlo v zúrivom boji, ktorý trval jeden a pol dňa a počas ktorého sa fašistom za asistencie Kráľovskej stráže podarilo obsadiť kancelárie USI.

V júli 1922 predznamenal reformistický generálny štrajk na obranu občianskych slobôd a ústavy katastrofu pre hnutie pracujúcich, keďže pozastavenie výroby nemohlo byť spojené s priamou a agresívnou akciou pracujúcich. Fašisti jednoducho ovládli verejné služby svojimi štrajkokazmi a potvrdili svoju moc nad ulicami. Keď štrajk zlyhal, zhromaždili fašisti svoje sily, aby sa vysporiadali s poslednými zostávajúcimi základňami odporu, z ktorých jedna, v Livorne, podľahla sile 2 000 mužov.

172509166-cdf36ab7-a466-4020-ba18-e00ed8c03d03

* L. Williams – Proletarian Order (1975)
** A.Rossi – The Birth of Fascism (1938)

zdroj: libcom.org