Prirodzenosť kapitalizmu

Konzumerizmus zachránil svet pred 3. svetovou vojnou…

Toto tvrdenie je v určitom zmysle pravdivé, ale zároveň i banálne, vzhľadom k faktu, že takéto, historicky nevídané, monstrózne plytvanie spotrebným tovarom, akým konzumerizmus bezpochyby je, samo o sebe predstavuje stav zrovnateľný s vojnou. Je to permanentná vojna, v ktorej sme sa zrazu ocitli. Vojna bez víťazov a porazených, vojna v ktorej sú porazenými všetci, v konečnom dôsledku aj jej kapitalistickí strojcovia, ktorých „čiastkové“ výhry iba predznamenávajú ich pád v dlhodobom horizonte, či už z pohľadu ekonomického alebo ekologického. Je to vojna, ktorej si nie sme sami vedomí a ktorej jedinými svedkami sú mlčiace veci – tony odpadkov, vyhodeného jedla, nemoderných spotrebičov a techniky, ktorá sa váľa pohodená na skládkach a smetiskách – bojiskách tejto nezmyselnej vojny.

Nechystám sa pátrať, kedy éra konzumu začala, ani ako z nej von. Tieto veci prenechám erudovanejším ľuďom. Skôr by som sa zastavil pri otázke, ako je možné, že kapitalizmus, tento systém ľudskej prirodzenosti, údajne jediný ekonomicky možný, dolujúci svoju ohromnú silu až z dna skutočnej ľudskej povahy a práve vďaka nej prežívajúci, siaha zrazu pri záchrane samého seba od možnej krízy nie po vlastnostiach „živočíšne ľudských“, ale naopak – po iracionálnej túžbe plytvať zdrojmi, plytvať surovinami a výrobkami, ktorá sa v najlepšom prípade rovná nejakému streštenému sektárskemu náboženstvu. Miesto aby sa v ľuďoch snažil prebúdzať správanie sysľa zhromažďujúceho na horšie časy alebo leva hájaceho svoje teritórium, ako by to bolo iste v súlade s „veľkou príručkou džungle“, robí z ľudí bláznivých pomätencov konzumu a ešte to vydáva za životný štýl…  Skôr ako o ten, ide však o ekonomický princíp. To, že buržoázia prekonáva krízy ničením výrobných síl sa dočítame i v Manifeste… Nič sa tam však nepíše o tom, že by sa sami ľudia v kapitalizme dobrovoľne správali ako schizofrénni chovanci ústavu, ktorí nadobro stratili zmysel pre realitu. Súčasnú západnú konzumnú kultúru však ťažko možno označiť inak. Jedni to volajú nenažranosť, iní zasa individualizmus… Skutočnosť je však taká, že nezlučiteľný rozpor medzi individualizmom a kolektivizmom je falošný. Kto sleduje záujem skupiny, chráni i svoj vlastný; kto naozaj premyslene chráni seba, musí ochraňovať aj celok. Konzumné správanie nie je individualizmom ani egoizmom, ide proti prírode, je to číra sebadeštrukcia, je to správanie samovražedné.

Spomínam si na hodiny forenznej psychológie na VŠ a kriminálne prípady, v ktorých labilný jedinec často obracal agresiu voči sebe samému, v prípade že ju nemohol alebo nedokázal obrátiť smerom von. Ak porovnáme chudobného robotníka 19. storočia, jasne podrobeného spoločenskej hierarchii, ktorý „poznal svojho nepriateľa“ s dnešným človekom, balancujúcim medzi relatívnym dostatkom a sociálnym vylúčením, je zjavné, že práve strach z tejto neistej situácie, paralizujúci jednotlivca v akýchkoľvek revolučných snahách (teda obrátení agresie smerom von) v kombinácii so sebaobviňovaním, môže byť príčinou jeho patologickej potreby plytvať vecami, ničiť životné prostredie, svoje okolie a teda i seba.

Nemusíte mi dať za pravdu. Možno je takéto vysvetlenie konzumerizmu prehnané a on sám predstavuje iba akúsi „pandémiu dostatku“, chorobu, ktorou ľudstvo začne trpieť, akonáhle sa ocitne v situácii, kedy ponuka prevýši dopyt. Nech je to tak či onak, konzumerizmus je (psychickým) javom značne neprirodzeným, avšak nevyhnutným pre potreby pozdného kapitalizmu, ktorý ho povyšuje na ekonomicko-politický princíp a navonok prezentuje ako kultúrny jav (životný štýl), aby ospravedlnil svoju expanzívnu, imperialistickú politiku voči tretiemu svetu… Konzumná éra naozaj chráni ľudí od zabíjania sa vo vojne, ochraňuje „ľudské zdroje“ za cenu ničenia všetkých ďalších zdrojov. Už nie je treba vojnami dramaticky znižovať počet chudobného obyvateľstva, ani ničiť mestá a infraštruktúry, aby kapitalizmus dosiahol potrebný reštart na prekonanie krízy. Zachránia ho sami ľudia, ochotní zbytočne nakupovať až do roztrhania tela, či si brať spotrebiteľské úvery len aby si mohli dopriať LCD-čko s väčšou uhlopriečkou…

Konzumná masová kultúra nie je jedinou zbraňou či prostriedkom, po ktorom kapitál siaha aby sa zachránil a udržal a ktorý nemá s „ľudskou prirodzenosťou“ zhola nič spoločné. Podobne sa to má napríklad so štátnymi zásahmi do hospodárstva, po ktorých systém vždy siahne v čase krízy, ochotný socializovať straty bánk a súkromných spoločností tak, že ich zaplatíme my všetci. I to je napokon prejav určitej solidarity, určitého záujmu o verejné, ktorý v prírode len tak ľahko nenájdeme (snáď okrem včiel či mravcov), a teda je z pohľadu kapitalistov-darwinistov, hľadajúcich príklady optimálneho fungovania spoločnosti s lupou v lese, človeku neprirodzený.

Taktiež charita, pôvodne vyjadrujúca určitú morálnu zodpovednosť, nadobúda v dnešnej ére „filantropov“ ako Bill Gates, vynakladajúcich ročne milióny na „záchranu sveta“ skôr rozmer ekonomickej nevyhnutnosti, zmierňujúcej priepastne roztvorené nožnice sociálnej nerovnosti, zachraňujúc tak kúpyschopnosť obyvateľstva. V prírode opäť ťažko nájsť niečo neprirodzenejšie ako dobrovoľné prispievanie slabým, takže sa znova pýtam, kde je tá prirodzenosť kapitalizmu, na ktorej stojí? Kam sa podela „zdravá“ chamtivosť, súťaživosť či kus „starého dobrého“ sobectva, egoizmu a pohodlnosti?

Niekto by iste namietal, že všetky neprirodzené javy, ako charita, štátne intervencie alebo konzumná kultúra, slúžiace dnes na záchranu kapitalizmu nie sú pôvodne jeho vnútornou súčasťou, jeho podstatou a že on sám je postavený na bytostne prirodzených ľudských vlastnostiach.

Ani toto tvrdenie však neobstojí. Žiadne pudové ani rozumovo zdôvodnené sobecké správanie u prvých kapitalistov nebadať… Pri dôslednejšom pohľade na počiatky kapitalizmu možno naopak vidieť jasne prevládajúce iracionálno, ktoré motivovalo mysle prvých veľkopodnikateľov v Európe či prvých amerických osadníkov, ktorí sa v chudobe vylodili na pobreží Nového sveta, aby tu skutočne „v pote tváre“ vybudovali svoje budúce impérium.

Dnešný kapitalizmus, založený na v minulosti vytvorenom bohatstve, ktoré už len ovládajú dediční páni, v protiklade k mase konzumentov-poddaných, sa v istom zmysle viac podobá feudalizmu než sebe samému. Nájdeme v ňom dosť chamtivosti aj egoizmu, zloby aj závisti. Rovnako ako by sme ich našli aj v starovekom Ríme, v stredovekej Číne alebo hocikde na svete, v ktorejkoľvek epoche ľudského rodu. Napriek ich všadeprítomnosti však kapitalizmus hocikde na svete nevznikol… Z toho vyplýva, že „ľudská prirodzenosť“ nie je tým, na čom stojí kapitalizmus. Naopak, mohli by sme celú myšlienku o prirodzenosti kapitalizmu prevrátiť a formulovať ju tak, že práve určité prirodzené „zlé“ ľudské vlastnosti a charakteristiky počas histórie bránili ľuďom v tom, aby nastolili kapitalizmus.

Čo by donútilo rímskeho veľkostatkára, aby sa neoddával hedonistickému pôžitkárstvu vďaka bohatstvu, ktoré vytvoril, ale aby všetok zisk vrazil späť do svojho podniku, reinvestoval ho za účelom akejsi nekonečnej expanzie a iracionálnej myšlienky „zisku pre zisk“? Prečo by takto slepo sledoval úspech, ktorý sa nijak neodrazí na jeho životnej úrovni, keďže všetko čo vytvorí, opäť investuje? Až protestantská morálka amerických prisťahovalcov dala vzniknúť kapitalizmu. Alebo obrátene – spoločenské podmienky, priaznivé pre rozvoj kapitalizmu museli nutne viesť ku vzniku etiky, ktorá kapitalizmus ospravedlní – teda k etike protestantskej. Tak prudký rozmach výroby, taký „hospodársky boom“, akým kapitalizmus bezpochyby bol, nie je možné rozbehnúť bez trochy iracionálnej viery či „náboženstva“, ktoré by sa stalo jeho hnacím motorom (podobne ako bolo stachanovstvo nevyhnutným predpokladom pre obrie budovanie ZSSR). Pre každého katolíka, alebo človeka akéhokoľvek dovtedajšieho vyznania, by musel byť kapitalizmus niečím nelogickým, neprirodzeným, odporujúcim Bohu. Pred Bohom sú si všetci rovní, každý má na zemi svoj údel, ktorý nezmení. Čo všetko však zmenila taká nepatrná kalvínska myšlienka, ako že úspech vo svetskej sfére je znakom priazne Božej. A tak sa rozbehli ozubené kolesá honby za úspechom… Napokon nie je náhoda, že sa reformácia v cirkvi odohráva v 16. – 17. storočí, tak dôležitom období pre rozvoj kapitálu a že ešte o sto rokov predtým reformácia Husova stroskotala.

Na kapitalizme nie je vo svojej prapodstate zhola nič prirodzené. Prirodzená je len bieda, ktorú prináša a ktorá ľuďom pripadá tak realistická a uveriteľná, že im zastiera obzor vlastných možností.

Samotný pojem „prirodzenosť“ je natoľko biedny, že núti mysliteľov a filozofov „vysedávať na rozhľadni a pozorovať zver“, aby vystopovali znaky pravej ľudskej povahy, čím sami potierajú človečiu prirodzenosť, či skôr prírodnosť alebo spätosť s prírodou, ktorá ho núti neustále zlepšovať a pozdvihovať samotnú prírodu (čiže i seba) z jej pôvodného primitivizmu, a teda meniť jej staré pravidlá o prežití najsilnejších… To je podľa môjho najvnútornejší obsah ľudskej prirodzenosti, ak o nej vôbec možno hovoriť, a všetko ostatné môže skončiť len fašizmom.

en.pdf24.org    Send article as PDF   

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.