Mzda za kapitalizmu. Rozloženie pracovného dňa.

Kapitalisti a ich buržoázny ekonómovia sa snažia vytvoriť dojem, že výška mzdy zodpovedá hodnote práce, ktorú pracovník odviedol pre kapitalistu. Snažia sa vytvoriť dojem, že kapitalista zaplatil pracovníkovi celú hodnotu práce, ktorú pre kapitalistu vykonal.

Teraz sa pozrime na to v čom spočíva tento podvod kapitalistov. Podľa akých zákonitosti sa od zániku socializmu predlžuje pracovný čas až k úplnému maximu, keď zamestnanec nebude už schopný pracovať. Prečo počúvame kvikot kapitalistov, že treba upravovať zákonník práce, aby bol pružný a „nebránil zamestnávaniu“ a prečo upadá sociálne a zdravotné zabezpečenie.

Je to veľmi jednoduché len si to vyžaduje trochu pozornosti.

Život človeka sa skladá z jednotlivých dni. Aby človek mohol prežívať, musí vykonávať pracú, za ktorú dostane mzdu, za ňu si kupuje predmety viac alebo menej nutné pre život. Človek je preto nútený predávať svoju pracú, vlastne svoj čas, svoj život kapitalistovi.

Deň má 24 hodín a môžeme ho rozdeliť na tieto dve časti:

Pracovný deň – je to časť dňa, keď človek pracuje, čas na ktorý sa zamestnanec predal kapitalistovi a kapitalista môže spotrebovávať jeho pracovnú silu.

Oddychový čas – je to časť dňa, keď zamestnanec oddychuje, regeneruje svoje sily, aby mohol pracovať zajtra, venuje sa svojím záujmom a rodine, aby kapitalista mal ďalšiu generáciu pracovnej sily, čiže reprodukcii.
Deň = Pracovný deň + Oddychový čas

Človek každý deň potrebuje určité nutné veci ako jedlo, šaty, ubytovanie a pod., aby vôbec prežil. Tie veci si musí kúpiť a musí ich zaplatiť. Musí na ne určitý čas pracovať. To je nutný pracovný čas. Keby ho neodpracoval nemohol by si kúpiť jedlo a zomrie, alebo nemohol by sa starať o dieťa a kapitalista nemá ďalšiu generáciu pracovných síl.

Nad rámec tohto nutného pracovného času je nadbytočný pracovný čas. A za ten si môže kupovať už ďalšie nie životne nutné veci.

Pracovný deň = nutný pracovný čas + nadbytočný pracovný čas

Ďalšia vec čo si musíme uvedomiť je skutočnosť, že dĺžka pracovného dňa má svoju maximálnu hranicu, je určená fyzickými schopnosťami zamestnanca, presne ako vôl, ktorý tiež nemôže ťahať v kuse, lebo otrčí kopytá. Teda oddychový čas sa dá stlačiť na určité minimum, keď sa prekročí zamestnanec umrie.

Sledujme to ďalej.

Zo začiatku bol jednoduchý remeselník, ktorý bol zároveň vlastník výrobného prostriedku a vlastník pracovnej sily. Tu by sa to zdalo, že je to jednoduché. Robí si kedy chce, koľko chce. Ale je to tak? Na to by vedeli odpovedať drobní živnostníci. Ako strach zo straty zákazky, ako potreba platiť materiál, stroje, ich ženie stále viac si predlžovať pracovný deň. Sami seba bičujú.

Ako pokračoval celý priemyselný vývoj, výrobne prostriedky sa stávali zložitejšími, drahšími a čo je hlavné potrebovali viacej pracovnej sily. Vznikol majiteľ výrobného prostriedku, kapitalista, ktorý bol nútený kupovať pracovnú silu, zamestnancov (ľudí čo nevlastnia žiaden výrobný prostriedok), na obsluhu svojich výrobných prostriedkov a neskôr dokonca sa už kapitalista ani nezúčastňoval výrobného procesu.

Kapitalista do kúpi výrobných prostriedkov vložil svoj kapitál a ten potreboval dostať naspäť. Ďalej potreboval prostriedky na pokrytie svojich životných potrieb a tie sa stávali stále prepychovejšími a preto nákladnejšími a hlavne potreboval tvoriť zisk. Ďalej je tu konkurenčný boj medzi jednotlivými kapitalistami a boj o umiestnenie na trhu. Z týchto dôvodov zamestnanec nemohol dostať plnú hodnotu prace, ktorú vytvoril. Kapitalista nezaplatil zamestnancovi celý pracovný deň, na ktorý sa mu on predal.
Časť pracovného dňa, ktorú kapitalista nezaplatil voláme nadpráca a jej hodnotu si kapitalista privlastnil. Takže máme:

Pracovný deň = nutný pracovný čas + nadbytočný pracovný čas a k tomu ešte nadpráca

Kde ju tam vopchať?

Najjednoduchšie, čo môže kapitalista urobiť, aby vytvoril priestor pre nadprácu je to, že začne predlžovať pracovný deň. Ako sme si povedali pracovný deň má svoju maximálnu hranicu, za ktorú sa nedá ísť . Zamestnanec to fyzicky nevydrží. Kapitalista môže ísť len po ňu. Ale potreba nadpráce u kapitalistu stále rastie, stále nemá dosť.
Preto nadprácu musí kapitalista znova odniekadiaľ odobrať.

Z nutného pracovného čašu nemôže, zamestnanec by nebol schopný obnovovať svoju pracovnú silu. Musí ju odobrať s nadbytočného pracovného času. Bez obáv, že by ohrozil fyzické fungovanie zamestnanca a jeho reprodukciu, ale zároveň znižuje zamestnancovu životnú úroveň. Preto je životná úroveň zamestnanca vždy nižšia ako úroveň kapitalistu. (Tu je tajomstvo súčasného zadlžovania, zúfalá snaha ľudí udržať si životnú úroveň zo socializmu.)
V dôsledku konkurenčného boja, voľného trhu a zisku, je kapitalista nútený stále viac a viac predlžovať čas nadpráce na úkor nadbytočného pracovného času, až stlačí zamestnanca na hranicu nutného pracovného času. (Ľudia žijú od výplaty k výplate.)

Ale tu to nekončí, konkurencia tlači, treba ešte väčší prepych, zlatý nočník pre milenku, zväčšiť si piňďúra a pod. Zisk, zisk a nutnosť zhodnocovať kapitál nepustia. Kapitalista po čase je nútený zasahovať aj do nutného pracovného času zamestnanca!!!

Tu môžeme namietať, že to sa nedá. Zamestnanec nebude schopný obnovovať pracovnú silu, a reprodukovať sa, zabije ho to. Lenže máme tu háčik, ktorý kapitalista vidí. A to je tento:

Nutný pracovný čas nie je všade rovnaký, náklady na život sú rôzne, niekde vyššie niekde nižšie. Niekde sedí zamestnanec doma na stoličke, niekde na klátiku, niekde na zemi. Niekde je zdravotná starostlivosť a niekde nie. A podobne. Preto kapitalisti budú znižovať nutný pracovný čas až ho postupne zjednotia na úplnom fyzickom minime.
Preto tie úvahy o živote nad pomery a preto sa priblížime k Afrike. Čaká to aj Švajčiarsko, či sa to demokratom páči alebo nepáči. Zákonitosti kapitalizmu nepustia.

Netreba si robiť ilúzie. Kapitalista a kapitalistický štát si veľmi dobre uvedomujú, že to má nepriaznivý dopad na zdravie, reprodukciu a život zamestnanca. Kapitalistov to nezaujíma, nezáleží im na dĺžke života pracovnej sily, veď vo svete sú miliardy „nadbytočných“ ľudí. Kapitalistu zaujíma iba to, koľko dokáže zamestnanec odrobiť za jeden deň, za 24 hodín. A tento cieľ kapitalista dosahuje bez ohľadu na to, že skracuje život pracovnej sily = človeka!!!

Treba si dobre uvedomiť, že zamestnanec v kapitalizme je iba pracovná sila. Všetok jeho čas, celý život patrí kapitalistovi. Zamestnanec je len prostriedkom, aby kapitalista mohol zhodnocovať svoj kapitál, investíciu a tvoriť zisk.

Kapitalisti vám vlastne kradnú celý život pre svoj blahobyt.

Blázni im veria, že majú slobodu.

Poznámka na koniec:

Už chápete? Prečo po víťazstve socialistickej revolúcii pozatvárali kulakov, továrnikov, boháčov, podnikateľov a ďalšiu parazitickú zberbu do gulagu? Nie len preto, že predstavovali prekážku na ceste k lepšej, ľudskejšej spoločnosti – socializmu, ale bolo to aj účtovanie za ťažkú minulosť, útlak celých storočí, nesplatené krivdy celých generácii ich predkov, ktoré kapitalisti vysali a zahodili v svojich manufaktúrach, továrňach, baniach, na poliach veľkostatkárov, cirkevnej vrchnosti a tak ďalej…
VZDOR – strana práce