Pred 99timi rokmi vypuklo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov, pri ktorom boli zavraždení jej lídri Róza Luxemburgová a Karl Liebknecht: Bohatá fotogaléria v článku

Presne pred 99 rokmi začalo v Berlíne komunistické povstanie Spartakovcov. Po novembrovej revolúcii niekoľko socialistických skupín spojilo svoje sily v týždňovom štrajku a ozbrojenom boji, ktorý sa konal od 5. do 12. januára 1919. Povstanie viedla Komunistická strana Nemecka (KPD), na čele s významnými komunistickými lídrami ako Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht. Bol zostavený dočasný revolučný výbor, ktorý mal 53 členov. Vedúci predstavitelia USPD a KPD vyzvali k všeobecnému štrajku v Berlíne 7. januára a následný štrajk prilákal asi 500 000 protestujúcich, ktorí sa dostali do centra Berlína. V rámci štrajku niektorí účastníci organizovali plán na vylúčenie miernejšej sociálno-demokratickej vlády a spustenie socialistickej revolúcie.

Povstalci obsadili kľúčové budovy, čo viedlo k rozporu s vládou. Počas nasledujúcich dvoch dní však štrajkové vedenie (známe ako “Revolučný výbor”) nedokázalo vyriešiť klasickú dichotómiu medzi militarizovanými revolucionármi zaviazanými k skutočne novej spoločnosti a reformistami, ktorí sa hlásili k rokovaniam s vládou. Medzitým útočníci v okupovanej štvrti získali zbrane. Zároveň sa niektorí vedúci predstavitelia Komunistickej strany Nemecka snažili presvedčiť vojenské pluky v Berlíne, najmä Divíziu ľudového námorníctva, Volksmarinedivision, aby sa pripojili k svojej strane, avšak v tomto úsilí väčšinou zlyhali. 

Dňa 8. januára Komunistická strana Nemecka rezignovala z Revolučného výboru po tom, čo zástupcovia USPD pozvali prezidenta Eberta na rozhovory. Ebert nariadil svojmu ministrovi obrany Gustávovi Noskemu, aby Freikorpsi a armáda vojensky potlačili revolúciu. Títo bývalí vojaci mali ešte zbrane a vojenské vybavenie z prvej svetovej vojny, čo im dalo ohromnú výhodu. Rýchlo obnovili zablokované ulice a budovy a mnohí povstalci sa vzdali. 156 povstalcov a 17 vojakov z Freikorpsov zomrelo počas bojov.

Luxemburgová a Liebknecht boli podlo zavraždení fašistickými Freikorpsmi, na príkaz sociálnehodemokrata a prezidenta Nemecka Fridricha Eberta, premiéra Filipa Scheidemanna a ministra obrany Gustava Noskeho. Príslušníci fašistických odielov Freikorps priamo na uliciach popravili stovky zadržaných revolucionárov. Luxemburgovú a Liebknechta po niekoľko hodinovom vypočúvaní a mučení chladnokrvne zavraždili 15. januára 1919. Luxemburgovej pred tým rozbili pažbou pušky a následne ju zastrelili a jej telo bolo vyhodené do kanálu Landwehr. “Stará cundra teraz pláva,” povedal jeden z vojakov, ktorí sa účastnil jej popravy.

Liebknechtovu mŕtvolu po zastrelení odviezli do márnice. Oficiálna verzia ich úmrtí bola, že Liebknechta zastrelili pri snahe o útek a “červená Róza”  bola napadnutá davom. Telo Luxembrugovej bolo objavené až o štyri mesiace po jej smrti v kanály a spolu s Liebknechtom boli pochovaní na cintoríne Friedrichsfelde v Berlíne. Vojak menom Otto Runge, ktorý slúžil vo Freikorpse bol odsúdený v máji 1919 na dva roky väzenia za zabitie Luxemburgovej. Neskôr sa dočkal kompenzácií od nacistov.

Sociálno-demokratická strana Nemecka spolupracovala na potlačení socialistickej revolúcie v Nemecku s najfanatickejšími fašistickými a krajne pravicovými politikmi a ozbrojenými skupinami. Od tejto chvíle sa sociálnodemokratická politika stala synonymom zrady revolúcie.

V tento deň si pamätáme slová, ktoré napísala Rosa Luxemburg menej ako týždeň pred povstaním: “Otázkou dnes nie je demokracia ani diktatúra. Otázka, ktorú história zaradila do programu je: buržoázna demokracia, alebo socialistická demokracia. Diktatúru proletariátu, to nie sú bomby, nepokoje a anarchiu, ako agenti kapitalistických ziskov úmyselne a falošne tvrdia. Skôr to znamená použiť všetky nástroje politickej moci na dosiahnutie socializmu, vyvlastnenie kapitalistickej triedy prostredníctvom a v súlade s vôľou revolučnej väčšiny proletariátu. “

Povstanie Spartakovcov v Berlíne inšpirovali podobné revolučné vystúpenie pracujúcich v Nemecku, ktoré nastali a boli potlačené v Brémach, Porúri, Porýní, Sasku, Hamburgu, Durínsku a Bavorsku a v marci sa v Berlíne uskutočnilo ďalšie kolo ešte krvavejších pouličných bitiek, čo viedlo k dezilúziu obyčajných pracujúcich z Weimarskej vlády.

Spracoval MP- Vzdor-strana práce

Pridaj komentár