Pozamatové zamyslenie…

Je pár dní po 17-tom novembri a na internete doznievajú diskusie o tomto dátume. Jednej takejto diskusie som sa zúčastnil a odzneli tam rôzne názory. No tých nadšených ľudí z roka na rok rapídne ubúda. Spoločnosť sa mení a vyvíja a ľudí vždy v každej dobe zaujíma najviac to, čo sa ich bytostne dotýka. Ak majú vyriešené svoje základné veci týkajúce sa ich každodenných životov, tak potom sa zaoberajú tým, čo je od nich vzdialenejšie. Nejdem tu teraz obhajovať to, čo bolo pred rokom 89, to teraz nie je zmyslom tejto úvahy, ale chcem sa v krátkosti pozrieť na dobu ktorú žijeme a konfrontovať ju s ilúziami, ktoré su šírené často politikmi, či obhajcami kapitalizmu.

Často mám pocit, že všetci žijeme súčasne vo dvoch svetoch. Jeden svet je ten náš osobný, v ktorom je rodina a starostlivosť o ňu, práca, pracovné podmienky, mzda, jej výška a to, či si z tej mzdy môžeme dovoliť kúpiť veci bežnej potreby, alebo sme nútení isť do dlhov, hypoték, úverov atď…

Druhý svet je politika. Domáca, či svetová, regionálna, miestna. Druhým svetom sú tiež politické šarvátky, zápasy politických, či ekonomických skupín, hry na dobrých a zlých politikov, na dobrých a zlých zlodejov, na “našich” a cudzích privatizérov atď. Teda aréna býčích zápasov. Často pod vplyvom tejto arény sa pohádame so susedmi, kamarátmi, kolegami, pretože jeden je Ficovec, iný je Sulíkovec, ďalší Kotlebovec atď… a kapitalistickému režimu to veľmi dobre vyhovuje. Systém je spokojný, keď sa ľudia hádaju, keď aréna vtiahne pozornosť bežných ľudí do takej miery, že nemajú čas rozmýšľať nad vecami okolo seba. Teda keď neriešia na svojich pracoviskách výšku mzdy, pracovné podmienky a mnohé veci, ktoré sa ich bytostne dotýkaju. Uverili tomu, že to politici vyriešia za nás, že naozaj stačí raz za 4 roky vhodiť lístok do urny, prehodiť nohu cez nohu a sadnúť si k telke. Veď to politici za nás budú riešiť, lebo to sľubovali. Ej ba veru nie. Touto cestou to nikdy nepôjde. V jednom komentári som si pred chvíľou prečítal, že veď aj keď sa nemáme všetci najlepšie, tak nemáme diktatúru.

Preto sa netvárme, že tu diktatúra nie je. Je a je veľmi silná, je to diktatúra úzkej vrstvy nadštandardne bohatých ľudí, ktorí diktujú smerovanie spoločnosti. Oveľa horšia je tá neviditeľná diktatúra, najmä tá ekonomická. Hráme sa na slobodu a tvárime sa, že máme možnosť voľby, ale často je to iba výber medzi zlým a ešte horším, alebo medzi zlým a zlým inej farby. Kto určuje trend v tejto spoločnosti? Bežní ľudia? Nie určujú ho bohatí ľudia a finančné skupiny.

Kto vytvára politické strany, ktoré majú presadzovať určité názory? Utvárajú ich bežní ľudia? Nie, utváraju ich ľudia, za ktorými je kapitál. Často milionári ovplyvňujú politiku podľa svojich predstáv a často si zakladajú vlastné strany na to, aby si realizovali svoje predstavy. Tak kto teda diktuje v tejto spoločnosti? Diktujú jednak vlastníci kapitálu, preto aj všetky zákony od roku 89 im idú po ruke a diktujú taktiež majitelia firiem svojim zamestnancom. Často sa stáva, že zamestnanec nedostane zaplatené všetky priplatky, ako mu patria, ale musí čušať, pretože inak príde o robotu. Dnes je tej roboty síce viac, ale často je to tak, že od zlej firmy človek odíde a ocitne sa ešte v horšej.

Preto sa netvárme, že tu diktatúra nie je. Je a je veľmi silná, je to diktatúra úzkej vrstvy nadštandartne bohatých ľudí, ktorí diktujú smerovanie spoločnosti. Keď sa nad týmto zamyslíme, tak pochopíme, prečo sa ľudom dvíha žalúdok pri pomyslení na dátum 17. 11. 1989.

J. Zmeko