Politická alternatíva k súčasnej vláde existuje, no riešením určite nie je výmena jedných kapitalistických politikov za druhých, ževraj “čistejších a charakternejších”…

Čo všeko sa človek nedozvie na internete…Stačí sa len trocha „prechádzať” a človek nestačí žasnúť. Boj jednotlivých mocenských zoskupení (pravda, zdanlivý, aby pri pive reč nestála) častejšie než by bolo asi vhodné, vyplaví na povrch bahno, ktoré je symbolom režimu, ktorý tu bačuje už vyše 27 rokov. Napríklad sa objavilo video z relácie, kde moderátor, ktorý kladie otázky svojim hosťom pod lampou ( kde býva najväčšia tma – a tu to platí doslovne), sa nešťastne rozplýva nad skutočnosťou, že sa v spoločnosti šíri atmosféra nealternatívnosti súčasneho vládneho zoskupenia. Jeho hosť, dobre známy antikomunistický bojovník na život a na smrť, pán Kňažko, to rezolútne popiera a dôrazne prehlasuje, že alternatíva je vždy. S tým, treba, samozrejme súhlasiť. No keď potom prešiel k popisu svojej alternatívy a rozvíjaniu myšlienky o užitočnosti, ba až nutnosti predčasných volieb, vyšlo z tohto symbolu demokracie niečo, čo úžasným spôsobom osvetľuje to, do akého morálneho (a nielen politicky) bahna doviedli ľudia podobného typu túto spoločnosť za posledných už takmer 28 rokov.

Citujem: „Minimálne by tie voľby dodali legitimitu tomuto parlamentu, ktorý ju nemá. Pretože bol spáchaný volebný podvod, doslova. Ja môžem byť politikom, ale musím splniť aspoň 20 percent z toho, čo sľúbim, ak chcem byť seriózny politik…” Nejedná sa o preklep. Skutočne 20 percent! Takže seriózny politik, ktorý má byť alternatívou v parlamentnej demokracii nesmie byť totálny klamár a podvodník, ale zo štyroch pätin sa mú klamstvá a podvody tolerovať môžu, či dokonca sa to považuje za štandard. Verím, že pán Kňažko hovorí z vlastných skúseností, ktorých má z politického života až až, a že nie náhodou vie, čo  na Slovensku dnes znamená seriózny politik. To je alternatíva k bezbrehému rabovaniu a plieneniu našej krajiny. Viac od parlamentnej demokracie čakať nemožno, skromných 20 percent by nám malo stačiť. Dá sa vôbec odolať takej ponuke na zmenu? Verí naozaj ešte niekto tomu, že tento systém založený na legalizovaní zlodejstva, podvodov, rabovania a zbedačovania je niečím, od čoho sa nič lepšie nevymyslelo? Zdá sa, že áno, ale všetko má svoje medze.

Ale aby to nevyznelo príliš prísne, treba priznať, že v jednej veci mal pán Kňažko pravdu. Alternatíva naozaj existuje...

Háčik je v tom, že alternatívou, a každým dňom viac žiadúcou, nie je očistiť, alebo navoňať pošpinený kapitalizmus, ale ho vypoklonkovať tam, kam patrí- niekam, kde to páchne odpadkami rovnako, ako on. Alternatíva neznamená nahradiť jedny figúrky na šachovnici oligarchov inými, ktorí nám budú chcieť po milióntykrát ukázať, že kapitalizmus vie byť aj ľudský, krásny a navoňaný – alternatíva znamená zvoliť si systém, ktorého prvoradou úlohou je zabezpečiť väčšine spoločnosti dôstojný a slušný život.

Že kapitalistický spôsob usporiadania spoločnosti toho nie je schopný sa zistilo a zisťuje na vlastných skúsenostiach. Nie je schopný ponúknuť a zabezpečiť prácu každému, kto chce pracovať, samozrejme za dôstojnú a slušnú mzdu, nie je schopný zabezpečiť slušné a lacné bývanie bez zadĺženia sa u úžerníkov, nie je schopný zabezpečiť kvalitné a zdravé jedlo, o bezplatnej zdravotnej starostlivosti, školstve, športovom a kultúrnom rozvoji ani nehovoriac. Kapitalizmus ani nemá pri svojej chamtivosti po zisku túto ambíciu – zabezpečiť slušný život obyvateľstva, on má v skutočnosti len jednu základnú úlohu: iba vzbudiť ilúziu, že to tak je, že dokáže na ľudských tvárach vyľúdiť blažený úsmev spokojnosti a že niet ničoho lepšieho a dokonalejšieho. K tomu, aby sme tejto ilúzii uverili a brali ju za skutočnosť využíva osvedčené prostriedky: odpútanie pozornosti más od reálneho faktu svojej neschopnosti a roztrieštenosť a nejednotnosť populácie. Neuvedomelosť a nejednotnosť obyvateľstva všetkých krajín sveta je hlavnou silou kapitalizmu

Keď antikomunistickí vandalizmus nachádza pdoporu na najvyšších miestach štátu

Posledné dni a týždne hýbe u nás záujmom verejnosti kriminálne vyčíňanie indivíduí, ktorí nivočia úplne beztresne kultúrne pamiatky na počesť osloboditeľov od fašistického besnenia. Celá vec sa stala ešte ohavnejšou po tom, čo jeden pán zneužil svoje právomoci a rozhodol sa upozorniť na svoj názor generálneho prokurátora, po tom , čo sa verejného vandalizmu zastali niektorí politici ( vrátane takého, čo beztrestne na verejnosti facká občana – u neho nič prekvapujúce), médiá či niektorí „aktivisti”. Odhliadnuc od toho, že dnes už je ťažko presvedčiť ľudí o tom, že exkrement je umenie a ešte aj šíri vôňu, je oveľa zaujímavejšie, že s obhajobou porušenia zákona sa ruka v ruka z ústnych dutín k našim ušiam nieslo staré známe, toľkokrát otrepané, že komunizmus je na jednej úrovni s fašizmom a hákový kríž je rovnaký symbol zla ako kosák a kladivo. Že to niekto hovorí, lebo je za to platený a roky rokúce mu to zabezpečuje pohodlnú a bezpracnú existenciu je pochopiteľné, ale že to prostý človek bez zamyslenia berie ako fakt a pravdu, je zarážajúce.

Zmysel je jasný: kapitalisti (na rozdiel od väčšiny ľudí) vedia veľmi dobre, odkiaľ im hrozí najväčšie nebezpečenstvo, čo je najväčšou hrozbou pre ich parazitný a na vykorisťovaní založený systém. Je to komunistické hnutie, s ktorým už majú historickú skúsenosť a veľmi dobre si pamätajú, čo to v praxi pre nich znamená. Koniec súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, pôdy, nerastného bohatstva a z toho plynúcich ziskov z práce iných. Hrozbou nie je ani fašizmus, ani šovinizmus. Jalový a formálny boj proti fašistickému extrémizmu slúži len ako zámienka na ozajstný a skutočný boj proti ľavicovému extrémizmu, lebo však veď zlo je zlo. Hlasno to zaznelo po nedávnych udalostich v Hamburgu a u nás, aj keď predsa len nenápadnejšie to zaznelo rovnako. Namiesto toho, aby bola nastolená otázka – či nie je odporným pokrytectvom v jeden deň rečniť na oslavách SNP a na druhý podporiť kriminálne vyčíňanie pri odstraňovaní symbolov vojska, ktorého vojaci obetovali životy, aby nás oslobodili spod fašistického jarma – sa varí demagogický guláš, kde sa premiešava komunizmus a fašizmus, a dávajú sa na rovnakú úroveň. Aký je potom rozdiel medzi tými, ktorí sa v úcte klaňajú klérofašistickému režimu za vojny a tými, ktorí pľuvajú na pamiatku tých, ktorí nás od toho režimu za cenu vlastných životov oslobodili? Odpoveď nechávam na každého, kto číta…

Antikomunizmus v praxi

Ako je možné, že ľudia bez zamyslenia a rozčarovania príjmajú na lži a manipulácii založený argument, že fašizmus a komunizmus sú vo svojej podstate zlá na rovnakej úrovni. Aby to bolo jasnejšie, pomôžem si úryvkami z výborného článku Č. Ullricha „Učebnice a antikomunizmus” (1), ktorý to zrozumiteľne objasňuje (kto ho pozná, nech použije známe opakovanie matka múdrosti) :

Nevědecký antikomunismus tvoří jeden z pilířů buržoazních učebnic společenskovědních předmětů. Jeho gnozeologické základy – tmářství, slepá víra a fanatická nenávist, vyvěrající z pomluv a předsudků ke všemu, co má co do činění s myšlenkami i praktickou realizací vědeckého socialismu – plně zapadají do širšího rámce manipulativní racionality, kterou je prostoupeno společenské vědomí kapitalistické společnosti. Člověk, žijící v historicky přežilé společensko – ekonomické formaci, musí být od útlého věku manipulován tak, aby to vyhovovalo ekonomickým a politickým zájmům novodobé vládnoucí buržoazie.”

Nech mi je prepáčená dĺžka citátov, ale tu platí bez pochýb, že dobrého nikdy nie je dosť, preto ešte trocha trpezlivosti:

Vědecká pravda o podstatě lidské společnosti a zákonitostech jejího vývoje musí být zakopána hluboko pod povrch zemský. A proto Jidášové s tituly před i za jmény subjektivně zrušili v rozporu s historickou skutečností na příkaz mocných společenské třídy, vykořisťování, třídní boj, konkrétní historickou situaci, materialistické pojetí dějin a ukájejí sebe i žáky v abstraktních nesmyslech absolutní svobody, všelidských hodnot, sociálního smíru a vakuální demokracie proto, aby odvedli pozornost ducha od stěžejní otázky společenského vývoje – změny vlastnictví výrobních prostředků.”

Ako túto pozornosť odvádzajú a k čomu spejú je uvedené v následovnom:

Aby se mohl antikomunismus v učebnicích společenskovědních předmětů rozrůst do plné šíře, vybarvit do všech odstínů a získat zrůdnou podobu svých květů zla, musí přepsat historii již v lůně zrodu třídní společnosti…Od lůna vzniku třídní společnosti pak šplhá cestička antikomunistických výkladů ke komolení historických typů a historických forem státu. Tento chaos umožňuje krásně manipulovat s dějinami. A tak vedle správných typů státu -otrokářského a feudálního – se objevují ve výkladech nesprávné typy států – demokratický a totalitní. Demokracie a totalita však mohou býti pouze formami určitých typů státu, mající jistou podobu v dané historické situaci, nemohou být však typy států se specifickým výrobním způsobem, který se odvíjí od vlastnictví výrobních prostředků. V tomto smyslu lze hovořit pouze o typu kapitalistického státu a socialistického státu. Každý z těchto typů státu má svůj specifický výrobní způsob, přičemž formy uvedených typů státu mohou být rozmanité – v případě kapitalistického typu může jít o konstituční monarchii, buržoazní demokracii, stejně tak jako o fašistickou totalitu, v případě socialistického typu o sověty nebo lidovou demokracii.
Komolení typů a forem státu je pro antikomunistické výklady ryze účelové, neboť rozehrává myšlenkovou manipulaci týkající se dělení států na demokratické, tedy kapitalistické, a nedemokratické, totalitní státy, kam – podle antikomunistických výkladů – patří fašistické Německo a všechny ostatní socialistické státy. Tato hranice myšlenkové manipulace umožňuje antikomunistům formulovat jejich stěžejní, subjektivní myšlenkovou konstrukci o ztotožnění fašismu s „komunismem” pod hlavičkou totalitarismu.”

Z čoho potom je zrejmé, že „lživé ztotožnění fašismu s „komunismem” otevírá pak širokou škálu možností antikomunistických výkladů o „zločinech komunismu”. A v nich se vrší hromady mrtvol bez důkazů.”

Stačí len chvíľku posedieť a zamyslieť sa – netreba k tomu vysoké vzdelanie ani nadpriemernú inteligenciu – aby to bolo jasné. Stačí si to uvedomiť. Fašizmus nie je ohrozením kapitalizmu, je jednou z foriem (brutálnou a ohavnou) kapitalizmu, diktatúry buržoázie (oligarchov a nadnárodných korporácií), je produktom panstva finančného kapitálu a z uvedeného je jasné, že komunizmus stojí voči nemu nielen ako nezmieriteľný, ale aj ako jediný skutočný nepriateľ.

Uvedomením, jednotou a organizovanosťou sa skutočne a reálne dá bojovať proti zdanlivo nepremožiteľnému nepriateľovi. To sú zbrane, pred ktorými má kapitalistické panstvo smrteľný strach, zbrane, ktoré menia zdanlivo nepremožiteľného obra, proti ktorému sa ani nedá bojovať, na schátralého hlineného trpaslíka. To je skutočná alternatíva, ktorú bolesťou gniavené ľudstvo hľadá, hoci sa často vydáva po falošných cestičkách (nacionalizmus, šovinizmus, fašizmus…) a ktorá ho na rozdiel od nich dovedie k cieľu. Len sa trocha zamyslieť…

A aby to bolo trocha uľahčené, zakončím citátmi, ktoré hovoria jasnou rečou „ľudovej múdrosti”, možno pre tých, ktorí ešte veria v budovanie kapitalizmu bez korupcie a klientelizmu, či pre tých, čo veria v sociálne cítenie u bezcharakterných zástupcov a poskokov oligarchie, čo veria tým, ktorí realitu, v ktorej sú mnohí nedobrovoľne vystavení neľudskému výberu medzi jedlom a liekmi, ktoré ich držia pri živote, považujú za sociálnu istotu…

Korupce je v kapitalismu průvodním zjevem buržoasní nadvlády, je podstatou existence buržoasní nadvlády. Buržoasie nemůže korupci vymýtiti a vypleti, poněvadž korupce je systém vlivu, pomocí kterého vedle násilí a balamucení menšina kapitalistů vykonává vládu nad většinou pracujících, a bez korupce by nemohla buržoasie vládnouti.Kdyby buržoasie chtěla potříti korupci, musila by na sobě provésti sebevraždu. Proto buržoasie může korupci jenom zahalovati a stíhání individuelních případů korupce používá jen, aby prostě vzbuzením zdání, jakoby korupci potírala, zakryla před masami pracujícího lidu, že tu jde o celé korupční hospodářství, že se jen korupcí udržuje u vlády, a aby zakryla, jak je korupcí prožrán celý kapitalistický řád.”

 (Václav Kopecký)

T. zv. sociální zákonodárství v kapitalistických státech nemá jiného účelu, než buditi v pracujícím lidu iluse, jako by se buržoasie oň starala. Jeho smyslem je svésti dělnictvo od přímočarého třídního postupu na pole sociálně-reformní, na němž nikdy nemůže býti uspokojeno.” 

(Marie Stejskalová)

Beznádejnosť úsilia buržoázie o udržanie svojho panstva väzí práve v tom, že si buržoázia sama kope hrob, sama si tvorí hrobára, sama vyvoláva sily, ktoré tvoria ilizórnym hocijaké trvalé upevnenie kapitalizmu.” 

(Klement Gottwald)

Č.P. Žalský- sympatizant Vzdoru-strany práce