Vzdor-strana práce podporuje navyšovanie minimálnej mzdy: Čo však predstavuje minimálna mzda v kapitalizme? 1/2

Vzdor-strana práce v plnej miere podporuje požiadavku odborárov na zvýšenie minimálnej mzdy a zároveň pripomíname, že ako jediná strana máme vo svojom programe požiadavku na zvýšenie minimálnej mzdy na úroveň 600 Eur. Vzdor-strana práce však zastáva názor, že požiadavky odborárov sa nemôžu obmedzovať iba na kozmetické zvyšovanie mzdy, lebo mzda ako taká je iba jedným výrazom ceny práce. Práve v dobe pokračujúcej technologickej revolúcie sa otvára stále viac a viac priestor na skrátenie pracovnej doby, keď je pri dnešných technologických vymoženostiach viac ako aktuálne pracovný čas rozdeliť medzi viac ľudí, čím sa aj čiastočne rieši problém nezamestnanosti. Sme si vedomí toho, že takáto požiadavka je v rozpore so záujmami vlastníkov výrobných prostriedkov- kapitalistov, ktorých záujmom je čo najväčšia intenzifikácia práce a čo možno najväčší výťažok vo forme zisku, teda tlačenie mzdy smerom na dol, prípadne jej úplné zrušenie a stále väčšie nahrádzanie ľudskej pracovnej sily strojmi. Ak je Konfederácia odborových zväzov skutočne odborárskou organizáciou zastupujúcou dôsledne záujmy zamestnancov, potom musí presadzovať zvyšovanie minimálnej mzdy a skracovanie pracovnej doby.

Ak sa chceme vyjadriť ku minimálnej mzde, musíme úplne otvorene odhaliť, čím je a načo vôbec existuje. Najjednoduchším vysvetlením pre minimálnu mzdu v hospodárstve je, že sa jedná o najväčšiu možnú formu vykorisťovania človeka človekom, pri plnej pracovnej dobe na plný úväzok v danej krajine. Takto bez škrupulí a vábivých inotajov treba minimálnu mzdu demaskovať. Minimálna mzda je výdobytkom minulých bojov najslabších ekonomických skupín za svoje sociálne práva. Je to meniaca sa hodnota, ktorej zámerom je nastavenie istého mantinelu pre tých, ktorí by z vlastného mamonárstva boli schopní najímať si prácu človeka za ešte horších podmienok.

Minimálna mzda, nech už by jej sadzba bola stanovená akokoľvek, nerieši vykorisťovanie človeka človekom a ani nestiera dostatočne jeho dopady na najslabšie ekonomické skupiny spoločnosti. Teda aj za stavu neustáleho zvyšovania minimálnej mzdy bude ku odcudzovaniu práce dochádzať. Nerieši dve najzákladnejšie veci, ktoré sú podstatou daného problému a tými sú:

–          Skutočná cena práce odvádzaná počas pracovnej doby platenej minimálnou mzdou

–          Objem a kvalita protihodnoty, ktorú získame za minimálnu mzdu vo forme základných potrieb pre život

Bez správneho chápania týchto dvoch súčastí je akékoľvek riešenie nominálnej výšky minimálnej mzdy a mzdy ako takej v kapitalistickom hospodárstve jalové.

Neplánujeme v tomto príspevku historicky mapovať vznik a rôzne historické mementá pri presadzovaní a zavádzaní inštitútu minimálnej mzdy, ani posudzovať jednotlivé politické prístupy rôznych strán a hnutí ku tejto otázke. Potrebujeme z hľadiska marxizmu zjednodušene opodstatniť, prečo je minimálna mzda, či už zákonom stanovená, ale aj nestanovená zákonom no presadzovaná zamestnancami v rámci konkrétneho oboru a zaradenia, v sociálnom boji nezastupiteľná.

Snahy o zrušenie minimálnej mzdy

Z času na čas sa objavujú snahy o zrušenie inštitútu minimálnej mzdy, ktoré sa objavujú z radov spolkov zamestnávateľov, ako aj z radov politických strán a hnutí zastupujúcich predovšetkým ich  práva. Tvrdia, že neexistencia minimálnej mzdy v ktorej tej národnej (správnejšie štátnej, lebo ekonomiky krajín, riadiace sa jednotnou legislatívou nie sú národné doslova, ale skôr štátne) ekonomike viac prospieva ako škodí tzv. trhovému hospodárstvu a rieši vraj veľa neduhov. V zásade musíme ako marxisti priznať, že z pohľadu čistého trhového mechanizmu je existencia nútenej minimálnej nominálnej hodnoty mzdy pre trh deformujúca. No nie je tomu inak v stovkách, ba tisícoch iných predpisov a ak by sme pristúpili na cestu bezbrehého liberalizmu, museli by sme ich zrušiť. Neexistovali by tak ani antimonopolné pravidlá, väčšina daní, sociálnych vymožeností, ba ani hranice krajín, ktoré pre trh sú len brzdou a všetky medzinárodné obchodné pravidlá by museli byť teda zrušené…

V hore uvedených pravidlách by sme ale zrazu našli aj medzi zamestnávateľmi kopec priaznivcov takýchto obmedzení voľnosti trhu, lebo by bola ohrozená ich samotná existencia a nič by nebránilo absolútnej kumulácii kapitálu tými najsilnejšími, ktorý by tých menších požrali a tak by sa skupina ľudí vlastniacich výrobné prostriedky zužovala a mnohí zamestnávatelia by razom upadali medzi tie skupiny, ktoré ešte dovčera vykorisťovali…

Avšak minimálna mzda skupinu zamestnávateľov naopak spája a je preto krásnym príkladom hájenia si svojich triednych záujmov. Ľudia poberajúci minimálnu mzdu, alebo mzdu ku nej sa blížiacu, by si mali z nich brať príklad.

Ako vnímame minimálnu mzdu?

Minimálna mzda je, ak budeme brať čo i len ten najlepší úmysel v danej veci, najnižšia možná nominálna suma, ktorú vypláca zamestnávateľ zamestnancovi a jej hodnota by mala v danom hospodárstve postačovať na zabezpečenie si základných potrieb na život seba a členov rodiny, ktorí sú touto osobou vyživovaní. Jej veľkosť, nie nominálna, ale hodnotová, je teda ukážkou stupňa vykorisťovania v jednotlivej ekonomike, nakoľko ekonomické pravidlá a hospodárska aktivita je v každej krajine iná (a aj v oblastiach jednotlivej krajiny, ale zväčša sa riadi jednotnými ekonomickými pravidlami).

Prečo kapitalisti musia tlačiť mzdy smerom nadol?

Podľa Marxa by sme mohli povedať, že snaha kapitalistu je, aby prenajímal prácu za čo najnižšie náklady. Táto snaha nevzniká iba na základe chamtivosti kapitalistu, ale ten je nútený z dôvodu existencie konkurencie. Konkurencia je vzájomný nezmieriteľný antagonizmus medzi jednotlivými kapitalistami, ktorí produkujú tovar (buď rovnakej povahy, ale nie vždy, nakoľko aj rozdielny tovar môže uberať trhový potenciál inému tovaru) a to tým, že každý z kapitalistov sa snaží na trhu v čo najväčšej miere uplatniť svoj tovar a predať ho. Pokiaľ na trhu existuje viac ponúk na rovnaký tovar, začína existovať konkurencia a výrobca musí tlačiť na cenu výroby, ktorej podstatnou súčasťou je vždy cena práce. Či už je obsiahnutá vo vstupných materiáloch (tlačí na dodávateľa, ktorý je tiež súčasťou trhu a platí na neho konkurencia) alebo v samotnej činnosti vo výrobe.

Hore uvedeným už Marx preukázal, že stupňujúce sa vykorisťovanie nevychádza iba z vôle kapitalistu, ale je zakorenený v kapitalizme ako takom už v jeho najzákladnejších princípoch fungovania výrobno-výmenných vzťahov a je teda nereformovateľný.

Tento nezmeniteľný fakt snahy kapitalistu o úsporu na cene práce nemožno vnímať iba ako snahu o vyplácanie nižšej mzdy. Ak chceme lepšie pochopiť spôsoby znižovania ceny práce, musíme najskôr pochopiť z marxistického hľadiska, čo to cena práce vlastne je.

Námezdný pracujúci svoju prácu nepredáva!

Jeden z najzákernejších podvodov kapitalizmu je šírenie klamlivej mienky o predaji svojej práce námezdným pracujúcim. Námezdný pracujúci je z pohľadu marxizmu každý, kto je nútený živiť sa tak, že svoju prácu prenajíma. Je to tá najpočetnejšia časť obyvateľstva. Za stanovenú odplatu ponúka svoju prácu v danom časovom úseku pre potreby zamestnávateľa. V zásade sa jedná u zamestnávateľa o majiteľa výrobných prostriedkov (podľa Marxa kapitalistu), na ktorých námezdný pracujúci počas určenej doby vytvára hodnoty. Dnes netreba výrobné prostriedky chápať iba ako kombajn, sústruh, či taviacu pec. Môžu nimi byť aj dnes už bežne dostupné prostriedky využívané aj mimo výkonu práce, kedy nimi nevytvárame hodnoty uplatňujúce sa na trhu – teda výrobky, ako automobil, počítač, mobil a podobne, ide tu ale o ich súvislosť s výkonom práce na základe vzťahu zamestnávateľ zamestnanec a o ich tvorbu hodnôt (špedícia, elektronický výkres, predaj po telefóne). Aj napriek tomu, je najpodstatnejším tvorcom hodnôt práve výrobná sféra a je to ona, ktorá tvorí najväčší objem hodnôt a ostatné odvetvia sú iba nadstavbou, ktorá by bez klasickej výroby neexistovala.

Podstatné je pochopenie pojmu PRENAJÍMANIE práce. Práve tento moment je z pohľadu marxistickej ekonómie a marxistického videnia sveta rozhodujúci. Námezdný pracovník počas dohodnutej doby za dohodnutú odmenu prenajíma svoju prácu. Počas tohto času vznikajú hodnoty, čo je zmyslom výkonu práce. Tieto hodnoty sú samozrejme často sumárom rôznych vstupujúcich materiálov a sumárom predchádzajúcich hodnôt vytvorených prácou iných. Ide však o pridávanie hodnoty už aj existujúcim hodnotám. Zmyslom tohto konania v prospech kapitalistu, je jeho zámer o vznik tovaru. Teda z hodnoty (výrobku) sa stáva tovar, ktorý patrí kapitalistovi a ten ho následne predáva na trhu. Zmyslom jeho konania nie je samotný tovar, ale je ním zisk, teda zisk nadhodnoty na danom tovare.

Z hore uvedeného musíme pochopiť rozdiel medzi cenou práce a prenajímaním práce. Pretože skutočná cena práce je nie len odmena za čas ktorý sme prácu odvádzali, ale aj zisk, teda nadhodnota, ktorá ostáva vo vlastníctve zamestnávateľa. Toto je základ existencie kapitalizmu ako takého a jeho základného charakteristického prvku, ktorým je kumulácia kapitálu.

Koniec 1. časti

Text vypracovala Odborárska komisia Vzdoru-strany práce