Pražská jar a intervencia vojsk Varšavskej zmluvy v Československu našimi očami: Demokratizácia socializmu, či obnovenie kapitalizmu?

Aj tohto roku si pripomíname kritické obdobie tzv. Pražskej jari. Dnes po 27 rokoch života v kapitalizme a hlavne po udalostiach roku 1989 môžeme povedať, že rok 1968 a obdobie tzv. Pražskej jari bolo pokusom i keď u niektorých možno nevedomým a nezodpovedným vrátiť Československo do kapitalizmu pod heslom “socializmu s ľudskou tvárou”. Musíme tiež povedať, že bolo badať aj mnoho dobrých opatrení v rôznych odvetviach, určite prospešných pre spoločnosť, no celkové ekonomické reformy a ekonomická vízia bola jasným obratom ku trhovým reformám a postupného obrodenia kapitalizmu. Keď chceli reformátori posilniť socializmus a socialistickú demokraciu, prečo nešli cestou posilňovania rozhodovacích práv robotníkov, pracujúcich na ich pracoviskách, fabrikách a ich plné zakomponovanie do rozhodujúcich zložiek štátu, čo by posilnilo priamu socialistickú demokraciu u nás a obmedzilo monopolný vplyv straníckej nomenklatúry, kde sedelo aj množstvo ľudí, ktorí sa tvárili ako komunisti a pritom to boli obyčajní prospechári. Takto sa posilňuje socialistická demokracia a nie zavádzaním trhových mechanizmov, ktoré len odštartujú obnovenie kapitalizmu. Presne takéto trhové reformy, ako sa u nás presadzovali počas Pražskej jari, ktorých autorom bol Ota Šik, sa zavádzali v 70-tých rokoch v Číne a všetci vieme kam to vyvrcholilo, ku kapitalistickej Číne.

Ako nám napokon nadnárodný kapitál a Západ poradili, to sme pocítili po roku 1989. Poradili nám asi tak, ako radí finančný poradca, ktorý má z niekoho províziu. Čo najlepšie pre seba a čo najhoršie pre nás. Vláda sa v tom období chodila “učiť” od NSR a z tejto krajiny k nám voľne cez hranice prúdili stovky “aktivistov”, ako ich poznáme dnes cez rôzne mimovládky a nadácie.

Sovietska skúsenosť s krvavým maďarským pučom

Samotní komunisti vo vedení KSČ boli v tej dobe v menšine, čo bolo viditeľné aj v oficiálnej tlači. Tento problém vyplýval ešte z následkov 2.svetovej vojny, kedy sa nacistom a ich domácim prisluhovačom podarilo vyvraždiť skoro 20 000 členov Komunistickej strany Československa. Išlo o najlepších komunistov, ktorí politicky vyrástli počas 1. ČSR, boli zomknutí mnohými bojmi za pracujúcich počas tejto etapy a boli pevných charakterov, preverených v najťažších životných situáciách. Nacistami a fašistami povraždení najkvalitnejší komunistickí pracovníci nesmierne chýbali pri budovaní socializmu po roku 1948 a na ich miesto prišlo do strany mnoho kariéristov, ktorí vstupovali do strany až po tomto prelomovom roku a hnala ich vidina vlastného prospechu a tu je zakomponovaná aj tragédia toho všetkého. Nakoľko mnoho týchto karieristov v KSČ sa počas 50-tych rokov dopúšťalo množstva pochybení a zbytočnej brutality, lebo takto chceli dokazovať, akými sú oni pravovernými komunistami, no hneď počas odmäku Pražskej jari sa z nich stali najhorlivejší presadzovatelia trhových reforiem a obnovenia starých poriadkov, kde by im bolo umožnené dobre sa nabaliť, nakoľko boli už na dobrých flekoch…

Dochádzalo k rôznym vyhrážkam smrťou komunistom, v davoch zaznievalo, že “budeme vás vešať na kandalábre ako v Maďarsku”. Mnohí si ešte dobre pamätali udalosti pokusu o prevrat v Maďarsku roku 1956, kde hrali výraznú rolu bývalí fašisti- Hortyovci a fanatickí antikomunisti, ktorí v uliciach rozpútali veľké násilie. To, že pokus bol fašistický, potvrdzuje aj brutalita, akou boli komunisti a všetci ľudia brániaci socializmus v Maďarsku zabíjaní. Odrezané hlavy a na nich napchatý výtlačok komunistickej tlače, obesení ľudia na lampách atď… to nedokážu ľudia, ale len ľudské hyeny. Vtedy Sovieti nijak nezasahovali, nechali to na maďarskej vláde, aby obnovila pokoj v uliciach. Násilie sa však vymklo z pod kontroly a keď pribúdalo množstvo mŕtvych, vtedy Sovieti zasiahli s armádou a potlačili puč a zabránili tak dlhej a krvavej občianskej vojne v Maďarsku.

Možno práve preto sa August 1968 v Československu sa riešil zo strany Sovietov tankmi, pričom úplne zbytočne v návale konfliktu a emócii zomrelo niekoľko desiatok ľudí, ktorých smrť bola zbytočná a ich strata bolestivá. Zbytočná smrť každého človeka nás mrzí. Sovieti tak nechceli dopustiť nové krviprelievanie ako v Maďarsku, kde obdobné udalosti domáca vláda nezvládla a vyústilo to do veľkého krviprelievania. Pochopiteľne, cudzie tanky a vojská na svojom území víta len málokto. Takéto riešenie radi nevidíme. Ani mnohí vojaci Varšavskej zmluvy poriadne nevedeli o čo sa vlastne jedná a čo môžu očakávať.

Na intervencie, okupácie a obete západných mocností a USA sa akosi zabúda

Žiaľ stalo sa to a bolo to aj dôsledkom tej doby a vtedajších geopolitických skúseností a mocenských postavení hegemónov. Dnes sa však poukazuje len na to, že podobné akcie robili len Sovieti. Akosi sa zabúda na to, že v tom istom roku boli potláčané socialistické revolúcie v Západnej Európe, kde v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Portugalsku, či inde boli všetky podobné pokusy tvrdo potlačené a na ich potláčaní sa podieľali aj armády, tajné služby a tak isto boli obete na životoch. V západných krajinách operovali tajní agenti zo CIA, ktorí sa spolu s domácimi tajnými službami dopúšťali takých ohavných činov, ako bolo vraždenie komunistov a bombové teroristické útoky, pri ktorých zahynuli stovky nevinných ľudí a vina sa samozrejme zvaľovala na komunistov, aby tak zdiskreditovali ich hnutie. Tieto teroristické útoky po celej západnej Európe boli prevádzané na základe tajnej operácie s názvom GLADIO, ktorá pochádzala z dielne CIA. Všetky vzbury boli potláčané s veľkou brutalitou, lebo kapitalistické vlády nedovolili, aby v ich štátoch došlo k odstráneniu kapitalizmu a použili na to všetky dostupné prostriedky.

Pripomeňme si, že v tej dobe USA zabíjali státisíce obyvateľov Laosu, Kambodže a Vietnamu, aby porazili komunistov. USA taktiež poslalo svoje vojská do množstva štátov Karibiku a Latinskej Ameriky a nie len tam, kde chceli dosadiť im podriadené vlády a režimy, kde pri týchto intervenciách a následných represiách zahynuli státisíce ľudí. Zabudli sme tiež na koloniálne vojny západných mocností na čele s Veľkou Britániou a Francúzskom, ktoré posielali do odbojných kolónií svoje vojská, ktoré sa dopustili veľkých zverstiev a zanechali za sebou milióny mŕtvych? Tak o čom sa bavíme? Na jednej strane antikomunisti u nás a v Čechách hovoria o intervencii Sovietov, obetiach komunistov, no na milióny mŕtvych pri intervenciách západoeurópskych mocností, USA a ich spriatelených režimov si nespomínajú. To podľa nich neboli okupácie, ale presadzovanie demokracie v praxi…

Nástup normalizácie

Za symbol normalizácie býva v negatívnom zmysle spomínaná predovšetkým osoba Vasiľa Biľaka. Po zhotovení busty tomuto politikovi sa na Slovensku spustil cirkus v réžii samozvaných umelcov Kalmusa a Lorenza. Masmédiá sa snažia postaviť jeho osobu do akéhosi rozprávkového kontrastu. Pre komunistov – vzor a hrdina, pre antikomunistov zločinec. Takéto úmyselné zjednodušovanie odmietame a dodávame, že Vasiľ Biľak bol človek, ktorý zažil na vlastnej koži kapitalizmus na chudobnom východe, bol to človek, ktorý vedel, že sa nerozhoduje medzi socializmom s ľudskou a neľudskou tvárou, ale že sa rozhoduje medzi socializmom a kapitalizmom a podľa toho aj konal. Nie je to pre nás hrdina, no rozhodne to bol človek, ktorý za celý svoj život nestratil tvár, a to ani po roku 1989, kedy mnohí jeho spolustranníci prezliekali kabáty a chystali privatizáciu.

Obdobie tzv. normalizácie vnímame ako obdobie oddialenia nástupu kapitalizmu a predĺženie života v mieri, kľude, pokoji, práci i voľnom čase, bez násilia, arogancie, primitivizmu v médiách nafetovanej a drzej mládeže. Napriek tomu, že to bolo obdobie opäť smerujúce ku kapitalizmu, lebo chyby v politike boli tak hlboké, že nešli odstrániť natrvalo, že mnohí funkcionári sa privilegovali a povyšovali, že mnohí boli komunistami len na papieri, odtrhli sa od bežných občanov a zneužívali svoje postavenie na mocenské ciele, čo je pre nás neprijateľné a preukázalo sa to aj po roku 1989, napriek tomu všetkému to považujeme za obdobie tisíckrát ľudskejšie, spravodlivejšie a morálnejšie, ako súčasný kapitalizmus. Žiaľ, počas normalizácie sa systém akosi zakonzervoval, neudiali sa potrebné socialistické reformy, ktoré by posilnili socialistickú demokraciu, čo by pevne previazalo pracujúcich so socializmom. To sa však nestalo, prišlo odcudzenie s bežnými pracujúcimi, v KSČ získali hlavné slovo byrokrati, prospechári a komunisti na oko a tak režim smeroval k svojmu rozvratu.

My však nechceme cestovať v čase, preto je našou povinnosťou poučiť sa z chýb a nesprávnej politiky minulosti. Keď príde nová vlna sociálnych revolúcií, musí smerovať vpred k socializmu a komunizmu a nikdy nie späť do kapitalizmu.

Text vypracovali Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce a Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru-strany práce