Nie je kritik, ako kritik: Netlieskajme každému, kto je proti EÚ, ale odhaľujme jeho pravé zámery

Veľa politických názorov sa žiaľ odvíja od toho, či je daný politik proEÚ, alebo protiEÚ. Toto základné hodnotenie sa pre mnohých ľudí stáva najpodstatnejšie a najdôležitejšie a všetky ostatné postoje idú bokom. Spomeňme si na jedného tvrde pravicového politika, ktorý bol istého času ministrom práce, sociálnych veci a rodiny a invalidom bral invalidné dôchodky, pretože nemali napríklad nohu odrezanú nad kolenom, ale pod kolenom. Každý kto si spomenie na tohto, protiľudového politika, urobí sa mu asi aj zle od žalúdka. Teraz si predstavte, že spomenutý politik, ktorý už dúfajme nadobro smrdí na smetisku dejín, príde pred kamery, prednesie tvrdý prejav protiEÚ a hneď zožne obrovský aplauz ľudí. Zdá sa vám to nemožné? Pýtate sa, no ktorý pomätenec by už len tlieskal takémuto zdiskreditovanému politikovi, nech už povie čokoľvek? Čudovali by ste sa. Tento svoje vzkriesenie nezažil a naďalej sa nachádza na politickom smetisku, no sú tu iní s podobnými „kvalitami“.

EÚ témy vytrvalo likvidujú logiku a zdravý rozum, bez ohľadu na akékoľvek hodnotenia rakúskych prezidentských kandidátov, sa aj u nás na internete dvíha vlna rozhorčenia nad tým, že v Rakúsku vyhral proEÚ kandidát a nie ten protiEÚ. Bez ohľadu na môj pohľad na víťaza rakúskych volieb a bez ohľadu na to, že sám som proti súčasnej EÚ, musím zdôrazniť, že kandidát, ktorý prehral prezidentské voľby v Rakúsku je kandidátom krajnej pravice. Niekoľko rokov u nás prebiehala kampaň, ktorej zmysel som si vôbec neuvedomoval, teda teórie o tom, že pravica a ľavica nie sú dôležité, podstatné je aby politici robili pre ľudí. Tí pravicoví robia pre bohatých, a tí ľavicoví v podstate tiež, ale tí občas hodia nejakú omrvinku aj tým chudobným, takže sám kapitalizmus potrel rozdiel medzi pravicou a ľavicou vo vlastnom systéme, aby ľudí posunul k tomu, aby tlieskali od nadšenia kapitalistickým antisociálnym kreatúram. Nik sa totiž nezamýšľa nad výsledkami práce kapitalistických strán, nad sociálnymi škrtmi, ktoré realizovali. Je samozrejme faktom, že jediným riešením dnešného stavu je odstránenie kapitalizmu, no kým sa spoločnosť triedne uvedomí a dokáže sa jednotne brániť, mala by sa dokázať brániť aspoň tomu, aby bezhlavo netlieskala hocijakej politickej kreatúre iba preto, že nadáva na EÚ.

Aby sme nechodili po príklady len do susedného Rakúska, aj u nás máme takých. Predseda SaS často zožne aplauz za jeho protiEÚ postoje, na ktorých sa snaží získať euroskeptických voličov. Nikto však nepozerá na to, že bola to práve táto strana, ktorá do NR SR predložila 40 návrhov zákonov, medzi ktorými boli aj také „skvosty“, ako snaha o rušenie minimálnej mzdy, snaha o rušenie stupňov náročnosti a ku ním prislúchajúca výška minimálnej mzdy, či návrh odvodového systému, ktorého štedrosť by pocítili najmä bohatí a mnohé ďalšie protiľudové návrhy.

Nuž čo, nech nás aj z kože zoderú, len nech nahlas nadávajú na EÚ. Takto sme dopadli.

Boris Marolík – sympatizant Vzdoru – strany práce