1. máj – deň zápasu za ľudskú dôstojnosť

Už o pár dní sa spolu zídeme na námestiach slovenských miest, aby sme si pripomenuli 1. máj – Sviatok práce. Mnohí z vás po zvážení reálnych životných skúsenosti zo svojich pracovísk, si možno potichu a možno aj nahlas kladiete otázku: „Je na otrockej práci, ktorá nás často nedokáže ani uživiť vôbec čo oslavovať?“ A táto otázka nech už vykonávame prácu v robotníckej profesii, v zdravotníctve, školstve či v iných profesiách je naozaj oprávnená. Treba si ale jednoznačne uvedomiť, že nie je to práca, ktorá robí z nás novodobých otrokov. Príčinou je kapitalizmus. Práca vždy bola a vždy bude hlavným motorom ľudského pokroku a najušľachtilejšou ľudskou činnosťou. Je to práca ktorá je tvorcom všetkých duchovných i materiálnych hodnôt. Aj pohorie plné zlata je bezcenné pokiaľ sa k nemu nepremietne ľudská práca ktorá ho odkryje, vyťaží, spracuje…
Vždy je však rozhodujúce komu slúži práca, komu slúžia výsledky práce. Je to práve práca ktorá tvorí nielen samotné hodnoty, ale tiež vytvára zisk. Preto je práve táto oblasť veľkým záujmom tých ktorí chcú bohatnúť na práci niekoho iného. Ktorí si privlastňujú a chcú privlastňovať výsledky práce iných. Je podstatné či pracujeme pre seba, teda pre spoločnosť, alebo pracujeme pre súkromného majiteľa fabriky. Starší z vás si určite pamätáte na obdobie pred rokom 89. Vtedy sme pracovali pre seba, pre rast celej spoločnosti. Ekonomika neslúžila zbesilej honbe za ziskom, ale jej cieľom bolo napĺňanie potrieb spoločnosti. Nie samozrejme vo všetko sa vždy podarilo všetky potreby naplniť na 100%. No rozhodne môžeme povedať, že to čo sa budovalo slúžilo nám všetkým. Dnes často počúvame o potrebe príchodu zahraničného investora. Investora ktorý síce na jednej strane investuje nejaké prostriedky, no nie preto, aby nám zlepšil život, nie preto, aby pre túto spoločnosť vybudoval niečo, čo bude tejto spoločnosti slúžiť dlhé desaťročia. Prichádza preto aby si naplnil vlastné vrecká, prichádza preto, aby získal nových, lacných a kvalitných otrokov ktorí sa postarajú o to aby sa jeho investícia vrátila čím skôr a aby mohol čím skôr začať plniť vrecia peniazmi vydretými z našej pracovnej sily. Toto, ale nieje žiaden investor. Je to sebecký chamtivý typ živočícha, ktorého jedinou základnou potrebou ja dobre sa nabaliť, nehľadiac na obete svojej chamtivosti. My sme však v tejto krajine mali aj skutočných investorov. Ľudí ktorí investovali svoj čas a svoju prácu v prospech celej spoločnosti. V „Akciách Zet“ naši otcovia a dedovia budovali túto krajinu. Stavali trať, mládeže, škôlky, školy, kultúrne domy, zdravotné strediská po dedinách.. proste všetko čo táto spoločnosť potrebovali. Budovali túto krajinu a nerobili to pre svoju osobnú slávu, ale robili to, pre lepší a šťastnejší život svojich detí a vnukov.
Dnešný režim tieto hodnoty pošliapal a rozdupal, mnohé škôlky , školy boli zrušené a následne predané. Dnešný režim postavil základné podmienky na návrat novodobého otrokárstva. Vytvoril podmienky na to, aby výsledky našej práce už nekončili na spoločnom stole nás všetkých, ale aby sa stali zdrojom luxusného života úzkej skupiny ľudí.

 

Nestalo sa to však náhodne a nestalo sa to z roka na rok. Bol to premyslený a dlhotrvajúci proces ktorého cieľom bolo naučiť ľudí akceptovať otrocké pracovné podmienky. Ak by bol nejaký nadriadený alebo podnikateľ trebárs na začiatku 90-tych rokov zavádzal také otrocké podmienky ako je to dnes bežné v mnohých fabrikách, tak by sa mu bolo veľmi ľahko stalo, že by za takéto ponižujúce podmienky dostal oprávnené zaucho, že by sa zastavil až na opačnom konci firmy. A to riskovať nikto nechcel. Preto musela vzniknúť nezamestnanosť, preto bolo nutné likvidovať fungujúce poľnohospodárstvo ktoré zabezpečovalo 100%nú potravinovú sebestačnosť, preto boli likvidované mnohé fungujúce podniky. Dokonca boli zlikvidované nielen tie podniky ktoré boli vybudované za socializmu, ale dokonca aj podniky čo vznikli ešte na sklonku monarchie. Takých podnikov bolo na Slovensku viacero, čo vznikli pred rozpadom monarchie, prežili prvú Československú republiku, fašistický Slovenský štát aj 42 rokov budovania socializmu. Ale „demokraciu“ už neprežili.
Práve narastajúca nezamestnanosť a drahota vytvorili u ľudí prirodzenú závislosť na ponižujúcej a zle platenej práci. Dnes pracujúci človek nemá možnosť výberu. Len „demokraticky“ držať hubu a krok. Ak chce nasýtiť svoje deti a splácať hypotéku aby neprišiel exekútor a nepripravil ho o strechu nad hlavou. Preto musíme drieť stále viac a stále častejšie počúvať teórie o tom, ako niet na výplaty, ako musíme potiahnuť 16-tku, pretože zajtra musí ísť kamión atď… Áno, niektorí chytráčikovia, najmä taký čo stále žijú u rodičov, teda hotel mamaotec, kde je navarené, oprané a je strecha nad hlavou, radi prichádzajú s múdrymi radami, že si treba nájsť inú prácu a že nikto ich tam nasilu nedrží.
Faktom ale je, že tie podmienky sú cca všade rovnaké. A ak sa aj nájde zamestnávateľ u ktorého su podmienky lepšie, musel by záujemca stáť pred bránou takéhoto podniku v rade a čakať kým nejaký zamestnanec neodíde do dôchodku. Čo pri neustálom zvyšovaní veku odchodu do dôchodku by mohlo byť pomerne dlho.

Možno si kladiete otázku: začal prvým májom no o jeho histórii nepovedal nič. Áno, robím tak zámerne, nakoľko o histórii Prvého mája počúvame každý rok. Je však čas pozdvihnúť hlavy a vystrieť svoje chrbáty. 1. máj už nemôže byť iba akýmsi pamätníkom obetí, pri ktorom sa zídeme, pokloníme a vzdáme úctu tým, ktorým vďačíme za tento sviatok. Počas socializmu bol prvý máj prehliadkou výdobytkov socialistickej práce, sprievody, alegorické vozy, ale i dychovka či stretnutie sa so známymi a priateľmi. Takéto prvé máje už dávno odvial čas do histórie. Po roku 89 niektoré politické strany ešte pokračovali v podobnom štýle osláv. Aj keď už bez alegorických vozov, s omnoho menším počtom účastníkov, no pri dychovke, guláši a lacnom pive. Aj toto už odchádza do zabudnutia. Niektoré politické sily sa zasa naopak snažia urobiť zo sviatku práce deň vstupu do EÚ, aby prekryli prvý máj a jeho skutočný význam. Je poslaním nás všetkých, ktorým záleží na lepšom a dôstojnejšom živote, ktorým záleží na lepších a dôstojnejších pracovných podmienkach, ktorým záleží na tom, aby sme začali pracovať konečne pre seba, aby sme pozdvihli hlavy, vystreli svoje chrbáty a vrátili prvému máju jeho dôstojne miesto aké mu právom patrí. Prvý máj sa musí stať znova dňom keď ubiedený a utláčaný slovenský proletár vyjde do ulíc a spoločné bude ako trieda presadzovať svoje oprávnené požiadavky. Lepšie pracovné podmienky, vyššie mzdy a ďalšie svoje oprávnene prirodzené potreby. Nech žije nový prvý máj, deň zápasu za ľudskú dôstojnosť, deň vzdoru proti krivde, neprávosti a zvlčilému kapitalizmu.
Sme presvedčení, že námestia slovenských miest sa budú rok čo rok napĺňať oprávneným hnevom utláčaných a že nás hlas bude rok od roka počuť hlasnejšie a odhodlanejšie. Pretože to čo si sami nevybojujeme, to mať nikdy nebudeme.

Ján Zmeko